Sloveni

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Disambig.svg O rovnomennom východoslovanskom kmeni pozri Novgorodskí Slovieni.

Sloveni[1] (iné názvy: pre obdobie do 10. storočia asi nesprávne ale často Slovieni, zriedkavo (najmä pre obdobie do 10. storočia) Sloväni, najmä pre obdobie do 10. storočia Slověni, od konca stredoveku aj Slovani(a)[2]; najstarší pôvodný tvar je Slověne - podrobnosti pozri nižšie) je:

  • Pôvodne zrejme slovanské slovo označujúce buď všetkých Slovanov (v zmysle: etniká hovoriace slovanskými jazykmi) alebo aspoň (podstatnú) časť z nich. Z konca včasného stredoveku je každopádne doložené predovšetkým ako označenie pre Slovanov v Byzantskej ríši, Bulharsku a na Veľkej Morave. V niektorých juhoslovanských jazykoch je koreň sloven- dodnes označenie pre Slovanov.
  • Zhruba od vrcholného stredoveku už len označenie len pre Slovanov v dnešnom Slovensku, Slovinsku, Maďarsku (teda Slovákov a Slovincov) a častiach Chorvátska, ako aj výnimočne označenie pre vyhynutý východoslovanský kmeň (pozri novgorodskí Slovieni) a zrejme aj pomoranských Slovincov.
  • Podľa Slovníka slovenského jazyka zo 60. rokov 20. storočia je tvar Sloveni staršie označenie pre Slovákov (ako príklad sú uvedení autori 19. a prvej polovice 20. storočia).

Z dnes žijúcich slovanských skupín je teda slovo Slov(i)eni pôvodné meno Slovákov a Slovincov. V slovenčine jeho podoba ostáva dodnes zachovaná v tvaroch Slovenka - slovenský - Slovensko - slovenčina, jedine v tvare mužského príslušníka národa bol tvar - možno pod vplyvom češtiny a poľštiny - najneskôr v 15. storočí zamenený z tvaru Slov(i)en(in) na tvar Slovák. V zahraničí si túto skutočnosť (že v slovenčine je síce Slovák, ale aj Slovenka, slovenský atď.) veľmi často neuvedomujú a preto si zamieňajú Slovenov s dnešnými Slovincami (pretože tí majú -e- v názve takmer vo všetkých jazykoch aj dnes).

Pôvodný tvar a výslovnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný tvar v cyrilike bol Словѣне. Moderný slavistický prepis tohto slova do latinky je Slověne (ě je dnes zaužívaný slavistický prepis hlásky jať a teda aj znaku ѣ). Výslovnosť tohto slova bola:

  • a) do 10./11. storočia v slovančine/slovanských jazykoch: [slovä(ä)ne] (prípadne sloviäne, sloveane, menej pravdepodobne: slovene, sloviene)
  • b) od 10./11. storočia v slovenčine: [slovene], istý čas možno aj [sloviene]

O podobe samohlásky ě v tomto slove (aj iných slovách) pozri podrobnejšie (vrátane zdrojov) v článku jať (hláska).

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. MARSINA, Richard. Prvé storočia Slovákov v Uhorskom kráľovstve. Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti Zv.1. vyd. Bratislava : Národné literárne centrum - Dom slovenskej literatúry, 1998. ISBN 80-88878-43-8. S. 91-199.
  2. MAREK, Miloš. Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, 2011. 460 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8082-470-9. S. 66.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]