Stará bieloruština

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ako stará bieloruština niektorí bieloruskí autori označujú starú východoslovančinu, pozri stará ruština.
Fráza «рꙋскй єзыкь» [Stará bieloruština] z litovského štatútu z roku 1588

Stará bieloruština (iné názvy pozri nižšie) bol historický východoslovanský jazyk, ktorým hovorili (a najmä písali) od 14./15. storočia do 18. stor. (v užšom ponímaní len v 16.-17. stor.) predkovia dnešných Ukrajincov, Rusínov a Bielorusov. Používal sa ako kancelársky jazyk na východných územiach Poľsko-litovskej únie, na území Litovského veľkokniežatstva.

Išlo o zmiešaninu bieloruských, ukrajinských, poľských a cirkevnoslovanských vplyvov. Jazyk sa používal ako alternatíva k cirkevnej slovančine. Vyvinul sa zo starej východnej slovančiny (=starej ruštiny).

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Súdobý názov bol руски езыкъ - ruski jezyk, čiže "ruský/rusínsky/ruténsky jazyk". V niektorých textoch sa označuje ako prosta(ja) mova, čiže "jednoduchý jazyk".

Jeho dnešné názvy sú: [1][2][3][4][5]

  • západoruský literárny jazyk, (starý) západoruský jazyk/(stará) západná ruština, západoruský kancelársky jazyk (myslí sa ruský od slova Rus, nie od slova Rusko)
  • rut(h)énsky jazyk/rut(h)énčina, rusínsky jazyk/rusínčina (slovo rut(h)én je vlastne historický latinský ekvivalent vtedajšieho výrazu "ruski" - ruský/rusínsky, pričom sa myslí ruski od slova Rus, nie od slova Rusko)
  • starobieloruský (literárny či knižno-spisovný) jazyk/stará bieloruština/starobieloruština, strednobieloruský jazyk/stredná bieloruština/strednobieloruština
  • staroukrajinský jazyk/stará ukrajinčina/staroukrajinčina, strednoukrajinský jazyk/stredná ukrajinčina/strednoukrajinčina

Poznámka: Názov starobieloruský jazyk alternatívne (t.j. u niektorých autorov) označuje vývojovú fázu bieloruštiny do 14. storočia, čiže vývojovú fázu bieloruštiny ako súčasti (či synonyma) starej východnej slovančiny (=starej ruštiny). Podobne názov staroukrajinský jazyk alternatívne označuje vývojovú fázu ukrajinčiny do 14. storočia, čiže vývojovú fázu ukrajinčiny ako súčasti (či synonyma) starej východnej slovančiny (=starej ruštiny).

Odlišnosť medzi starou bieloruštinou a ruštinou[upraviť | upraviť zdroj]

Ako sa postupne východná Európa oslobodila v 14. storočí spod tatárskej okupácie, nárokovali si štyri kniežatá titul veľkovojvodu nad územím. Dvaja z nich si začali pripájať východoslovanské územia, jeden sídlil v Moskve, druhý vo Vilniuse. Tieto aktivity mali za následok vznik dvoch hlavných štátov – Moskovského veľkokniežatstva (z neho sa neskôr vyvinulo Rusko) a Litovského veľkokniežatstva (pokrývalo územie dnešného Bieloruska, Ukrajiny a Litvy, neskôr sa spojilo s Poľskom a vznikla Poľsko-litovská únia). V oboch štátoch sa nadviazalo na používanie literárneho jazyka Kyjevskej Rusi, ale vďaka obrovskému poľskému vplyvu na západe a cirkevnoslovanského vplyvu na východe sa vyvinul na dva odlišné jazyky: (starú) bieloruštinu v Litve a (starú) ruštinu v Moskve.

Pokračovanie poľského vplyvu[upraviť | upraviť zdroj]

Od vzniku Lublinskej únie v roku 1569 sa južné územia Litovského veľkokniežatstva (dnešná Ukrajina) dostali pod priamu správu poľskej koruny, kým sever (dnešné Bielorusko a Litva) si udržal samosprávu. Malo to za následok rozdiely týkajúce sa statusu starej bieloruštiny ako úradného jazyka a veľkosti poľského vplyvu na tento jazyk. Hoci sa v oboch častiach únie obývaných východnými Slovanmi stará bieloruština dostala na úroveň lingua franca, bola čoraz častejšie nahrádzaná poľštinou ako jazykom literatúry, náboženstva a úradných dokumentov.

Nové národné jazyky[upraviť | upraviť zdroj]

So začiatkom romantizmu v 19. storočí vystúpili do popredia bieloruština a ukrajinčina, ktoré sa vyvinuli z nárečí starej bieloruštiny. Medzitým si ruština udržala časť vyššieho cirkevnoslovanského slovníka, takže v súčasnosti sú najvýraznejšie lexikálne rozdiely medzi ruštinou na jednej strane a bieloruštinou a ukrajinčinou na druhej strane vo väčšom počte cirkevnoslovanských prvkov v ruštine a polonizmov v ukrajinčine a bieloruštine.

Prerušenie literárnej tradície bolo obzvlášť drastické pri bieloruštine: v Poľsko-Litovskej únii poľština rozsiahlo nahrádzala starú bieloruštinu v administratíve a literatúre. K tomu počas 13-ročnej vojny s Moskvou (1654-1667) približne 50 % Bielorusov bolo vyvraždených. Mestá a školstvo boli zničené. Odvtedy bieloruština prežívala iba ako vidiecky hovorový jazyk bez písomnej literárnej tradície až do polovice 19. storočia.

Na rozdiel od Bielorusov a východných Ukrajincov, západní Ukrajinci, ktorí žili v Rakúsko-Uhorsku, si udržiavali nielen meno Ruténi (Rusíni), ale mali oveľa viac cirkevnoslovanských prvkov v jazyku.

Zhruba od roku 1800 sa zo starobieloruského jazyka vyvinuli 3 súčasné jazyky: bieloruština, ukrajinčina a rusínčina.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BUNČIC. On the Dialectal Basis of the Ruthenian Literary Language. In: Die Welt der Slaven LX, 2015, 276-289. [1]
  2. heslé Belorusy a Ukraincy. In: ISAJEV, M. I. Slovar etnolingvističeskich poňatij i terminov.
  3. А.И. Журавский: ДЕЛОВАЯ ПИСЬМЕННОСТЬ В СИСТЕМЕ СТАРОБЕЛОРУССКОГО ЛИТЕРАТУРНОГО ЯЗЫКА. In: Восточнославянское и общее языкознание. - М., 1978. - С. 185-191 [2]
  4. MÜLLER, L. et al. Vorschläge für eine einheitliche Terminologie des alten Ostslaventums (1988). In: Russia mediaevalis, Bd.: 7,1. 1992, München, 1992 [3]
  5. Christian Schweigaard Stang: Die westrussische Kanzleisprache des Grossfürstentums Litauen. Oslo 1935.