Stará bieloruština

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ako stará bieloruština niektorí bieloruskí autori označujú starú východoslovančinu, pozri stará ruština.

Stará bieloruština (iné názvy pozri nižšie) bol historický východoslovanský jazyk, ktorým hovorili (a najmä písali) od 14./15. storočia do 18. stor. (v užšom ponímaní len v 16.-17. stor.) predkovia dnešných Ukrajincov, Rusínov a Bielorusov. Používal sa ako kancelársky jazyk na východných územiach Poľsko-litovskej únie, na území Litovského veľkokniežatstva.

Išlo o zmiešaninu bieloruských, ukrajinských, poľských a cirkevnoslovanských vplyvov. Jazyk sa používal ako alternatíva k cirkevnej slovančine. Vyvinul sa zo starej východnej slovančiny (=starej ruštiny).

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Súdobý názov bol руски езыкъ - ruski jezyk, čiže "ruský/rusínsky/ruténsky jazyk". V niektorých textoch sa označuje ako prosta(ja) mova, čiže "jednoduchý jazyk".

Jeho dnešné názvy sú: [1][2][3][4][5]

  • západoruský literárny jazyk, (starý) západoruský jazyk/(stará) západná ruština, západoruský kancelársky jazyk (myslí sa ruský od slova Rus, nie od slova Rusko)
  • rut(h)énsky jazyk/rut(h)énčina, rusínsky jazyk/rusínčina (slovo rut(h)én je vlastne historický latinský ekvivalent vtedajšieho výrazu "ruski" - ruský/rusínsky, pričom sa myslí ruski od slova Rus, nie od slova Rusko)
  • starobieloruský (literárny či knižno-spisovný) jazyk/stará bieloruština/starobieloruština, strednobieloruský jazyk/stredná bieloruština/strednobieloruština
  • staroukrajinský jazyk/stará ukrajinčina/staroukrajinčina, strednoukrajinský jazyk/stredná ukrajinčina/strednoukrajinčina

Poznámka: Názov starobieloruský jazyk alternatívne (t.j. u niektorých autorov) označuje vývojovú fázu bieloruštiny do 14. storočia, čiže vývojovú fázu bieloruštiny ako súčasti (či synonyma) starej východnej slovančiny (=starej ruštiny). Podobne názov staroukrajinský jazyk alternatívne označuje vývojovú fázu ukrajinčiny do 14. storočia, čiže vývojovú fázu ukrajinčiny ako súčasti (či synonyma) starej východnej slovančiny (=starej ruštiny).

Odlišnosť medzi starou bieloruštinou a ruštinou[upraviť | upraviť zdroj]

Ako sa postupne východná Európa oslobodila v 14. storočí spod tatárskej okupácie, nárokovali si štyri kniežatá titul veľkovojvodu nad územím. Dvaja z nich si začali pripájať východoslovanské územia, jeden sídlil v Moskve, druhý vo Vilniuse. Tieto aktivity mali za následok vznik dvoch hlavných štátov – Moskovského veľkokniežatstva (z neho sa neskôr vyvinulo Rusko) a Litovského veľkokniežatstva (pokrývalo územie dnešného Bieloruska, Ukrajiny a Litvy, neskôr sa spojilo s Poľskom a vznikla Poľsko-litovská únia). V oboch štátoch sa nadviazalo na používanie literárneho jazyka Kyjevskej Rusi, ale vďaka obrovskému poľskému vplyvu na západe a cirkevnoslovanského vplyvu na východe sa vyvinul na dva odlišné jazyky: (starú) bieloruštinu v Litve a (starú) ruštinu v Moskve.

Pokračovanie poľského vplyvu[upraviť | upraviť zdroj]

Od vzniku Lublinskej únie v roku 1569 sa južné územia Litovského veľkokniežatstva (dnešná Ukrajina) dostali pod priamu správu poľskej koruny, kým sever (dnešné Bielorusko a Litva) si udržal samosprávu. Malo to za následok rozdiely týkajúce sa statusu starej bieloruštiny ako úradného jazyka a veľkosti poľského vplyvu na tento jazyk. Hoci sa v oboch častiach únie obývaných východnými Slovanmi stará bieloruština dostala na úroveň lingua franca, bola čoraz častejšie nahrádzaná poľštinou ako jazykom literatúry, náboženstva a úradných dokumentov.

Nové národné jazyky[upraviť | upraviť zdroj]

So začiatkom romantizmu v 19. storočí vystúpili do popredia bieloruština a ukrajinčina, ktoré sa vyvinuli z nárečí starej bieloruštiny. Medzitým si ruština udržala časť vyššieho cirkevnoslovanského slovníka, takže v súčasnosti sú najvýraznejšie lexikálne rozdiely medzi ruštinou na jednej strane a bieloruštinou a ukrajinčinou na druhej strane vo väčšom počte cirkevnoslovanských prvkov v ruštine a polonizmov v ukrajinčine a bieloruštine.

Prerušenie literárnej tradície bolo obzvlášť drastické pri bieloruštine: v Poľsko-Litovskej únii poľština rozsiahlo nahrádzala starú bieloruštinu v administratíve a literatúre. K tomu počas 13-ročnej vojny s Moskvou (1654-1667) približne 50 % Bielorusov bolo vyvraždených. Mestá a školstvo boli zničené. Odvtedy bieloruština prežívala iba ako vidiecky hovorový jazyk bez písomnej literárnej tradície až do polovice 19. storočia.

Na rozdiel od Bielorusov a východných Ukrajincov, západní Ukrajinci, ktorí žili v Rakúsko-Uhorsku, si udržiavali nielen meno Ruténi (Rusíni), ale mali oveľa viac cirkevnoslovanských prvkov v jazyku.

Zhruba od roku 1800 sa zo starobieloruského jazyka vyvinuli 3 súčasné jazyky: bieloruština, ukrajinčina a rusínčina.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BUNČIC. On the Dialectal Basis of the Ruthenian Literary Language. In: Die Welt der Slaven LX, 2015, 276-289. [1]
  2. heslé Belorusy a Ukraincy. In: ISAJEV, M. I. Slovar etnolingvističeskich poňatij i terminov.
  3. А.И. Журавский: ДЕЛОВАЯ ПИСЬМЕННОСТЬ В СИСТЕМЕ СТАРОБЕЛОРУССКОГО ЛИТЕРАТУРНОГО ЯЗЫКА. In: Восточнославянское и общее языкознание. - М., 1978. - С. 185-191 [2]
  4. MÜLLER, L. et al. Vorschläge für eine einheitliche Terminologie des alten Ostslaventums (1988). In: Russia mediaevalis, Bd.: 7,1. 1992, München, 1992 [3]
  5. Christian Schweigaard Stang: Die westrussische Kanzleisprache des Grossfürstentums Litauen. Oslo 1935.