Striekaná penová izolácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Striekaná penová izolácia resp. striekaná polyuretánová izolácia je pena najčastejšie vznikajúca chemickou reakciou 2 zložiek: polyisokyanátu a polyhydroxylovej zlúčeniny. Druhá zložka obsahuje aj ďalšie zlúčeniny, ako napr. stabilizátory či rozpínadlá. Striekaná penová izolácia vzniká na mieste v momente nástreku a preto zvykne byť aplikovaná priamo na povrch, ktorý sa ma izolovať. Okrem dvojzložkovej striekanej polyuretánovej izolácie patria do kategórie striekaná penová izolácia aj peny jednozložkové tzv. polymérne tmely. [1] Striekaná penová izolácia je typ izolácie stavieb, ktorý sa môže využívať pri izolácií stien, stropov, medzier a iných častí budov či rôznych zariadení. Jej účelom je udržovať vnútri teplo, kým je vonku zima a naopak. Je to plastická hmota, ktorá sa aplikuje nástrekom. Striekané penové izolácie sa nanášajú v kvapalnej forme obvykle pomocou vysokotlakovej vyhrievanej hadice a striekacej pištole, pričom sa v nich zmiešavajú jedna - resp. dve zložky, ktoré po nástreku na povrch pri určitej teplote okamžite reagujú, začnú sa rozpínať a vytvoria tak výslednú izolačnú hmotu. Penové izolácie majú rôzne fyzikálne vlastnosti závislé od plánovaného použitia. Štruktúra striekanej penovej izolácie umožňuje difúziu vodnej pary a tým pádom aj cirkuláciu vzduchu. Niektoré druhy striekanej penovej izolácie sa môžu vyrábať z recyklovateľných materiálov. R-hodnota striekanej penovej izolácie je všeobecne vyššia ako u iných izolácií a pohybuje sa okolo hodnoty R-6 na 1 palec (tj. 2,54 cm).[2] Časom táto hodnota klesá.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Polyuretán bol vynájdený v Nemecku Ottom Bayerom v 30. rokoch 20. storočia. Následne v 40. rokoch bola technológia izolácií s využitím polyuretánu predstavená v USA Davidom Eynonom. V začiatkoch sa polyuretánové peny využívali predovšetkým v armáde pri zdokonaľovaní vojenských strojov a lietadiel.

Ako izolácia pre domácnosti sa polyuretánové peny začali využívať až v 50. rokoch, kedy bol Walterom Baughmanom vynájdený „Blendometer“ – prvé zariadenie, ktoré umožnilo zmiešavať dokopy jednotlivé komponenty polyuretánovej peny. Avšak stále to bol čiastočne manuálny a preto aj finančne náročný proces. Prvú špecializovanú striekaciu techniku pre penové izolácie zostrojil Fred Gusmer v roku 1963. Od 70. rokov 20. storočia tak bola striekaná penová izolácia cenovo dostupnejšia a jednoduchšie využiteľná aj v prípade izolácií pre domácnosť.

Keď sa v 80. a 90. rokoch 20. storočia začali rozbiehať diskusie o energeticky šetrných domoch, vďaka R-hodnote sa striekaná penová izolácia dostala do popredia. Striekané penové izolácie s uzavretou bunkovou štruktúrou boli pridané do zoznamu požiadaviek pre výrobu domácnosti v oblastiach s výskytom hurikánov a zemetrasení. Od 90. rokov 20. storočia sa technológia striekanej penovej izolácie začala šíriť celosvetovo a vývojové centrá pre jej tvorbu stále hľadajú nové možnosti a technológie, ako ju vylepšiť.[3][4]

Delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Striekaná penová izolácia sa delí na mäkkú penu a tvrdú - resp. strednú penu.

Striekaná penová izolácia s otvorenou bunkovou štruktúrou – t.j. mäkká izolačná pena[upraviť | upraviť zdroj]

Striekaná penová izolácia s otvorenou bunkovou štruktúrou je druh izolačnej peny, ktorej bunky nie sú úplne uzatvorené. Jej vzhľad sa podobá špongií. Takýto druh izolačnej peny obsahuje menej chemikálií a má vzduchoizolačné a zvukoizolačné vlastnosti, avšak nedá sa využiť ako hydroizolácia a preto sa používa predovšetkým vo vnútorných priestoroch, napríklad ako izolácia podlahy, stien, podkrovia a pod.

Striekaná penová izolácia s uzavretou bunkovou štruktúrou – t.j. tvrdá izolačná pena[upraviť | upraviť zdroj]

Striekaná penová izolácia s uzavretou bunkovou štruktúrou je oveľa hustejší typ izolačnej peny, pretože má hustejšiu štruktúru buniek. Voda v kvapalnom skupenstve má väčšie častice, ako má štruktúra tvrdej peny a preto sa cez ňu voda nedokáže dostať. Tvrdá izolačná pena sa môže využiť ako hydroizolácia, parozábrana a tepelná izolácia. Takýto druh izolácie sa dá využiť pri zatepľovaní tak vnútorných ako aj vonkajších priestorov. Najčastejšie sa využíva ako izolácia obvodového plášťa, strechy, plochej strechy, klenutých stropov, základov, potrubí, skladov, nádrží, bazénov, automobilov, mraziacich zariadení a pod.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BOMBERG, M. T., LSTIBUREK, W.. Spray Polyurethane Foam in External Envelopes of Buildings. New York : CRC Press, 1998. ISBN 1-55676-707-5 Chybné ISBN. Kapitola 1, s. 3. (anglický)
  2. . Dostupné online.
  3. . Dostupné online. (anglický)
  4. . Dostupné online. (anglický)