Talianske kráľovstvo (Svätá rímska ríša)
Talianske kráľovstvo (iné názvy: Italské kráľovstvo, Kráľovstvo Itálie; lat. Regnum Italiae alebo Regnum Italicum) bol historický štátny útvar v časti dnešného Talianska v 9. – 13./14. storočí, de iure až do roku 1806. Bol priamym pokračovateľom Longobardského kráľovstva.
Ako rok „premeny” Longobardského kráľovstva na Talianske kráľovstvo sa uvádza buď rok 774, keď sa stalo (voľnou) súčasťou Franskej ríše (dobytie Karolom Veľkým), alebo až roky 839/840 resp. 855, keď panovník Ľudovít II. prvýkrát používal titul kráľ Talianska popri dovtedajšom titule vojvoda longobardský.
Talianske kráľovstvo de facto zaniklo v polovici 13. storočia (prípadne do konca 14. storočia premenou mestských komún a cisárskych lén na rodové panstvá), formálne však existovalo až do zániku Rímsko-nemeckej ríše v roku 1806.
Talianske kráľovstvo do konca stredoveku[upraviť | upraviť zdroj]
Karol Veľký sa nechal síce korunovať longobardskou korunou, ale svojho syna Pipina vyhlásil v roku 781 za kráľa Talianska. Kráľovstvo zahrnovalo väčšinu Apeninského polostrova (Benevento prijalo lénne zväzky). Výnimku tvoril Cirkevný štát, vrátane Romagne a Pentapolisu, ďalej Benátsko a juh polostrova, ktorý ovládala Byzancia. Po delení Franskej ríše roku 843 bolo Talianske kráľovstvo súčasťou stredného údelu, po roku 880 ho ovládol Karol III. (abdikoval 887). V nasledujúcom zápase vojvodu z Friaulu a Spoleta, do ktorého zasahovali cudzie vplyvy aj vpády Starých Maďarov a Arabov, Talianske kráľovstvo značne mocensky zoslablo a za výbojov Ottonov v dôsledku toho prijalo lénny vzťah k Rímskonemeckej ríši, keď zároveň došlo aj k odtrhnutiu Friaulu. Oslabenie centrálnej moci viedlo k rastu odstredivých tendencií jednotlivých častí, resp. k posilneniu cudzieho vplyvu (pápežov v Toskánsku, odtrhnutie Spoleta atď.). Oslabený mocou cisára (a v dôsledku toho aj lénneho vzťahu k Rímskonemeckej ríši) a vyčerpávajúci zápas medzi ghibelinmi a guelfmi viedly k osamostatneniu jednotlivých miest hlavne na severe Talianska (Lombardská liga, Verona atď.), čo znamenalo faktický zánik Talianskeho kráľovstva ako správneho celku. Titul talianskeho kráľa sa však používal aj naďalej a budúci cisári sa nechali korunovať na talianskych kráľov v Pavii.
Vládcovia do pripojenia k Rímsko-nemeckej ríši – dynastia Karolovcov (* = zároveň cisár):
- 844/855 – 875 *) Ľudovít II., od 839/840 ako spoluvládca Lotara I.
- 875 – 876 *) Karol II.
- 876 – 880 Karloman
- 879 – 887 *) Karol III. Tučný (koniec dynastie)
- 888 – 924 *) Berengar I. Friaulský, od 916 cisár
- 894 – 896 Arnulf Korutánsky
- 889 – 894 Guido, vojvoda zo Spoleta (protikráľ, 891 korunovaný za cisára)
- 891 – 894 Wido (protikráľ)
- 894 – 897 *) Lambert, vojvoda zo Spoleta
- 894 – 898 Ľudovít z Provence (protikráľ, korunovaný 892)
- 900 – 905 *) Ľudovít III. Slepý, od 901 cisár
- 922 – 934 Rudolf II. Burgundský (protikráľ)
- 926 – 945 Hugo z Arlés (Provence)
- 926 – 931 Eberhart Bavorský
- 945 – 950 Lothar II. z Provence (od 931 spoluvládca)
- 945 – 964 Berengar II.
- 950 – 964 Adalbert (spoluvládca)
Poznámka[upraviť | upraviť zdroj]
- Honzák, Pečenka, Stellner, Vlčková - Evropa v proměnách staletí, nakl. LIBRI, 1997