Torpédo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Torpédo vypustené z ponorky
Torpédo vypustené z lietadla Douglas AD-4B Skyraider

Torpédo je druh munície, ktorá sa pohybuje samostatne pod vodnou hladinou a je vybavená vlastným pohonom a kormidlami. Je určená na ničenie ponorených častí objektov, predovšetkým lodí a ponoriek.
Torpédo môže byť vypúšťané z lodí, torpédových člnov a ponoriek, zhadzované z lietadiel a vrtuľníkov i vypúšťané z pobrežných obranných stavieb. Niektoré typy torpéd sú uspôsobené pre dopravu do blízkosti cieľa pomocou rakiet, okrídlených striel a iných bezpilotných prostriedkov.

Z histórie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Prvý návrh realizovateľného torpéda pochádza zrejme od Leonarda da Vinci, iným autorom by mohol byť sýrsky učenec Hassan al-Rammah, ktorý navrhol zbraň, ktorá sa dá považovať za torpédo, poháňanú raketovým motorom, niekedy okolo roku 1275.
  • Prvé použiteľné torpédo vytvorili Giovanni Luppis (Croatian: Ivan Lupis)a Robert Whitehead v roku 1866.
  • Prvou loďou potopenou pomocou torpéd s vlastným pohonom bola turecká loď Intibah, ktorú potopili v januári 1877 ruské torpédové člny pod velením kapitána Makarova (neskoršieho admirála) počas Rusko-Tureckej vojny v rokoch 1877-78.
  • Prvé masové nasadenie torpéd sa udialo počas Rusko-Japonskej vojny v rokoch 1904-1905.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Ľahké torpédo MU90

Torpédo má obvykle tvar dlhého, štíhleho valca, v ktorom je uložená bojová nálož, pohonný systém a riadiaci systém. Na zadnom konci sú umiestnené kormidlá a lodné skrutky. Priemer torpéd rôznych typov sa pohybuje od 300 mm do viac ako 600 mm, dĺžka od necelých 3 m do viac ako 10 m. Hmotnosť torpéd sa pohybuje v rozmedzí od približne 500 kg do viac ako 5 ton, hmotnosť bojových častí od niekoľko desiatok do viac ako 600 kg výkonnej trhaviny, malé bojové časti sú obvykle konštruované ako usmernené nálože a používajú sa predovšetkým u protiponorkoých torpéd. Rýchlosť pohybu moderných torpéd s pohonom lodnými skrutkami môže byť viac ako 100 km/h (55 – 60 uzlov). Diaľkový dosah torpéd môže byť až desiatky námorných míľ, obvykle však neprekračuje 10 námorných míľ. Od čias druhej svetovej vojny má väčšina torpéd možnosť nastavenia rýchlosti plavby, pričom pri menšej rýchlosti má torpédo väčší dosah a naopak. Pre boj s ponorkami je dôležité, do akej hĺbky sa môže torpédo ponoriť - bežne je to 300-500 metrov, najlepšie torpéda až do hĺbky viac ako 1000 metrov.

Letecké torpéda sú torpéda upravené pre použitie z lietadiel alebo vrtuľníkov. V minulosti, zvlášť v čase druhej svetovej vojny, predstavovali jednu z hlavných zbraní letectva v boji s loďami protivníka a okrem niektorých úprav sa prakticky nelíšili od torpéd používaných na hladinových lodiach a ponorkách. Odhadzovali sa obvykle z malých výšok - do 20 metrov nad hladinou. V súčasnosti sú letecké torpéda predovšetkým prostriedkom pre boj s nepriateľskými ponorkami, čo sa prejavilo napríklad zmenšením ich bojových častí (náloží) a celkových rozmerov, súčasne sú vždy vybavené systémom pasívneho alebo aj aktívneho samonavedenia. Môžu sa použiť ako nebrzdené z protiponorkového vrtuľníku z výšky do 50 metrov, pri odhode z väčšej výšky alebo pri použití z protiponorkového lietadla sú brzdené padákom.

Pohon torpéda[upraviť | upraviť zdroj]

  • torpédo elektrické - zdrojom energie sú batérie alebo akumulátory, lodné skrutky sú poháňané elektromotormi.
  • torpédo paroplynové - veľmi široká a pestrá skupina rôznych princípov a konštrukcií pohonu ktorých spoločným znakom je vznik zmesi plynov a vodnej pary - zdrojom energie je palivo a okysličovadlo, ktoré sú spaľované v piestovom spaľovacom motore alebo v oddelenej spaľovacej komore, odkiaľ sa spaliny vedú do piestového motora (prakticky parného stroja) alebo na turbínu. Palivom môže byť nafta, petrolej, benzín alebo lieh, okysličovadlom stlačený vzduch, stlačený kyslík, peroxid vodíka, N2O4, N2O, do paliva sa občas pridávala aj voda. Existujú aj paroplynové pohony založené na spaľovaní jednozložkového paliva - napríklad dinitroglykolu alebo dimetylhydrazínu - v piestovom alebo turbínovom motore, pohony založené na katalytickom rozklade peroxidu vodíka a pohone turbíny vzniknutou zmesou kyslíku a vodnej pary, pohony založené na horení tuhej pohonnej látky podobnej palivu raketového motora a poháňajúcej turbínu. Do tejto skupiny sa dá zaradiť najviac typov torpéd, ale z množstva vyššie uvedených možností a kombinácií by bolo presnejšie delenie značne neprehľadné.
  • torpédo raketové - je poháňané priamo spalinami raketového motora na tuhé palivo.

Väčšina torpéd je poháňaná dvojicou súosých protibežných lodných skrutiek, existujú ale aj torpéda, ktoré využívajú hydroreaktívny pohon. Raketové torpéda môžu využiť pre svoj pohon aj princíp ejektoru, ktorý zvyšuje účinnosť reaktívneho pohonu a efektívne ochladzuje spaliny, takže pohyb torpéda je v blízkosti vodnej hladiny menej nápadný.

Výhody a nevýhody rôznych druhov pohonu torpéd[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hlavnou výhodou elektrických torpéd je veľmi tichý chod a to, že nezanechávajú žiadnu stopu vzduchových bublín, ktoré by mohli cieľ varovať pred približujúcim sa torpédom. Sú tiež schopné pracovať aj vo veľmi veľkých hĺbkach (prakticky je hĺbka ponorenia obmedzená len tuhosťou ich konštrukcie). Nevýhodou je nižšia rýchlosť a menší dosah ako u paroplynových torpéd.
  • Paroplynové torpéda sú rýchle a majú väčší dosah ako elektrické torpéda, pri použití vzduchu ako okysličovadla však zanechávajú za sebou veľmi výraznú stopu bublín, pri použití kyslíka alebo peroxidu vodíka je stopa bublín na hladine podstatne menej nápadná. Paroplynové torpéda sú tiež hlučnejšie, zvlášť pri použití piestového spaľovacieho motoru. Paroplynové torpéda majú obmedzenú operačnú hĺbku - splodiny spaľovania musia expandovať zo spaľovacieho priestoru do prostredia s nižším tlakom, takže tlak za turbínou alebo pri výfuku z piestového motoru musí byť vyšší ako je hydrostatický tlak vody v danej hĺbke. S rastúcou hĺbkou teda klesá výkon ich pohonov a tým aj ich rýchlosť a dosah.
  • Raketové torpéda sú pri pohybe mimoriadne rýchle - dosahujú rýchlosť viac ako 200 uzlov (350 km/h), ale súčasne aj mimoriadne hlučné - ich použitie sa dá hydrofónmi zistiť na vzdialenosť až tisíc kilometrov (cieľu to však môže byť jedno - vzdialenosť šesť kilometrov prekonajú za jednu minútu, čo u lodi s dĺžkou nad sto metrov nepostačuje na akýkoľvek úhybný manéver). Rovnako ako u paroplynových torpéd je ich rýchlosť a dosah veľmi závislý na hĺbke použitia a použitie v hĺbke viac ako cca 100 metrov sa nehodia.

Riadenie torpéda[upraviť | upraviť zdroj]

  • Prvé torpéda nemali žiadny riadiaci systém a smerovú a hĺbkovú stabilizáciu zabezpečovali len pevné stabilizátory.
  • Neskôr sa objavujú systémy s jednoduchým gyroskopom a kormidlami, ktorý udržuje priamy smer plavby, a barometrický systém, ktorý udržuje nastavenú hĺbku ponorenia torpéda.
  • Nemecké námorníctvo počas druhej svetovej vojny začalo ako prvé používať torpéda s pasívnym akustickým samonavedením. Hydrofón snímal zvuk lodných skrutiek a navádzal torpédo na zdroj zvuku. Princíp sa využíva dodnes.
  • Aktívne hydroakustické samonavedenie sa využíva napríklad v moderných protiponorkových torpédach v poslednej fáze útoku. Torpédo vysiela akustické impulzy, zachytáva ich odraz od trupu ponorky, vyhodnocuje je polohu a upravuje svoju dráhu pohybu - je to rovnaký princíp ako u protilietadlových riadených striel.
  • Diaľkové riadenie - torpédo je riadené diaľkovo pomocou prenosu povelov káblom alebo optickým vláknom. Systém sa používa u niektorých typov ponorkových torpéd.

Bojová časť[upraviť | upraviť zdroj]

Bojová časť torpéda môže byť tvorená veľkou náložou výkonnej trhaviny alebo, u niektorých torpéd z povojnového obdoba, jadrovou náložou. Nálož je obvykle aktivovaná nárazovým zapaľovačom pri náraze na cieľ alebo magnetickým či iným nekontaktným zapaľovačom pri priblížení sa k cieľu. Torpédo obvykle zasahuje loď pod čiarou ponoru, často aj pod spodným okrajom pancierovej obšívky bojových lodí, iné dokonca vybuchujú hlbšie pod kýlom lode, bez priameho kontaktu s cieľom. Protiponorkové torpéda majú obvykle menšie nálože s usmerneným (kumulatívnym) účinkom, aby dokázali spoľahlivo preraziť tlakový (vnútorný) trup moderných ponoriek.

Pri výcviku sa používajú torpéda s cvičnou hlavicou, ktorá môže obsahovať zariadenie, ktoré po skončení výcviku zabezpečí vynorenie sa torpéda na hladinu a jeho opätovné použitie.

"Živé torpédo"[upraviť | upraviť zdroj]

Výraz živé torpédo sa používa obvykle pre japonské samovražedné zbrane Kaiten z obdobia druhej svetovej vojny. Kaiten I je miniponorka vybavená v zadnej časti dvomi motorovými jednotkami z japonského torpéda typ 93, spaľujúcimi benzín a kyslík, v strednej časti trupu bola malá kabína pre pilota, ktorý riadil Kaiten, k dispozícii mal základné prístroje pre navigáciu a periskop, pred pilotom bola nádrž na kyslík pre pohon a vzduch, za pilotom bola vyrovnávacia nádrž. V prednej časti trupu bola mohutná nálož trhavín o hmotnosti 1 550 kg s nárazovým zapaľovačom. Plavidlo malo priemer trupu jeden meter, dĺžku 14,5 metra a hmotnosť asi 8,5 tony. Do priestoru nasadenia dopravovali Kaiten ponorky.

Druhým prostriedkom, ktorý je označovaným ako "živé torpédo" je nemecká miniponorka Neger z obdobia druhej svetovej vojny. Vychádza z bojového torpéda, ktorého bojová časť je nahradená kabínkou pre jedného muža, ktorý miniponorku ovláda. Druhé, skutočné torpédo, je umiestnené pod miniponorkou. Miniponorka bola dlhá 7,6 m, priemer trupu bol 0,5 m a hmotnosť 2,8 tony. Pri rýchlosti 4 uzly bol dosah okolo 50 km. Bolo ich postavených okolo 200 kusov.

Tretím druhom tzv. živých torpéd sú miniatúrne ponorky pre prepravu jedného alebo dvoch potápačov pri bojových akciách. Obvykle majú tvar torpéda a často aj z bojového torpéda konštrukčne vychádzajú. Niektoré niesli odpojiteľnú bojovú časť, ktorá bola, po umiestnení, odpálená časovým mechanizmom.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]