Usucapio

Usucapio ( – feminínum; slov. vydržanie, doslovnejšie: úzukapia^[1]) bola inštitútom rímskeho súkromného práva. Usucapio predstavovala jeden zo spôsobov nadobudnutia civilného (kviritského) vlastníckeho práva (dominium ex iure Quiritum). Bola preto dostupná iba rímskym občanom (G. 2,65). Hoci sa niekedy usucapio stavia medzi originárne a derivatívne (odvodené) nadobudnutia práva^[2], predstavovala v zásade originárny spôsob nadobudnutia, keďže nový vlastník neodvodzoval svoje právo od predchádzajúceho.^[3] Ochranu práv vydržiteľa (úzukapienta) zabezpečovala v niektorých prípadoch publiciánska žaloba (actio Publiciana).^[2]

Usucapio mala vplyv na inštitút vydržania v moderných európskych kodifikáciách.

Podmienky vydržania

Podmienky usucapio prešli v priebehu vývoja rímskeho práva premenou. Vo všeobecnosti však bolo pre vydržanie veci potrebné naplnenie nasledujúcich podmienok:^[2]

uplynutie času (tempus)
nerušená civilná držba (possessio civilis)
právny dôvod držby, umožňujúci nadobudnutie vlastníckeho práva (iusta causa usucapionis)
dobromyseľnosť nadobúdateľa v čase nadobudnutia držby (bona fides)
vec, ktorú možno nadobudnúť vydržaním (res habilis)

Rímske právo poznalo viacero vydržacích dôb. Vo všeobecnosti bola vydržacou dobou doba jeden rok pre hnuteľnosti a dva roky pre nehnuteľnosti. Vydržiteľ (úzukapient) si smel započítať čas držby svojho predchodcu (accessio tempori). Právny (civilný) dôvod držby bol predpokladom civilnej držby: iba dôvod predpokladaný právom mohol viesť k vydržaniu (napríklad platná kúpna zmluva – emptio venditio). Bolo sporné, či dôvod mohol byť iba domnelý (putatívny titul), teda napríklad v prípade, ak by kúpna zmluva bola objektívne neplatná. Dobromyseľnosť sa týkala presvedčenia, že právny predchodca bol oprávneným scudziť vec (resp. jej vlastníkom) a bola potrebná len v čase nadobudnutia držby. Nemusela sa nutne dotýkať presvedčenia, že úzukapient nadobudol vlastnícke právo, keďže usucapio v rímskom práve prekonávala aj iba formálne nedostatky (odovzdanie veci prostredníctvom tradície a nie prostredníctvom predpísanej mancipácie). K vydržaniu boli spôsobilé len niektoré veci. Nespôsobilé boli najmä veci vylúčené z obchodu (res exra commercium) a odcudzené veci (res furtivae), za aké sa veci považovali, dokým sa nevrátili do držby jej vlastníka.^[2]

Referencie

↑ úzukapia. In: IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Slovník cudzích slov A – Z. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1979. S. 914.
↑ ^a ^b ^c ^d BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo Manz, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5. S. 190, 203 – 205.
↑ APATHY, Peter; KLINGENBERG, Georg; PENNITZ, Martin. Einführung in das römische Recht. 7., verbesserte und ergänzte Auflage. Wien : Böhlau Verlag, 2022. ISBN 978-3-205-21610-0. S. 126.

Ďalšia literatúra

BĚLOVSKÝ, Petr. Usucapio: Vydržení v římském právu. Praha : Auditorium, 2018. 248 s. ISBN 978-80-87284-72-8.

[1] úzukapia. In: IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Slovník cudzích slov A – Z. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1979. S. 914.

[ZRP-2] BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo Manz, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5. S. 190, 203 – 205.

[ERR-3] APATHY, Peter; KLINGENBERG, Georg; PENNITZ, Martin. Einführung in das römische Recht. 7., verbesserte und ergänzte Auflage. Wien : Böhlau Verlag, 2022. ISBN 978-3-205-21610-0. S. 126.

[1]

[2]

[3]