Vlastnícke právo
Vlastnícke právo alebo vlastníctvo (lat. dominium, proprietas) je právnym poriadkom ustanovená možnosť vlastníka vec držať, užívať a disponovať s ňou podľa vlastného uváženia v medziach zákona. Ide o najklasickejšie absolútne právo, pretože z neho môže nositeľ vylúčiť ostatných, čiže pôsobí voči všetkým (erga omnes). Vlastnícke právo patrí medzi tzv. vecné práva, ktoré sa práve rozlišujú s ohľadom na ich absolútnosť či relatívnosť. V jednej skupine je tak vlastnícke právo (súčasne s držbou) a v druhej sú vecné práva k cudzej veci. Do tejto skupiny patrí záložné právo, zádržné právo a práva zodpovedajúce vecným bremenám.
Obmedzenia
[upraviť | upraviť zdroj]Vlastnícke právo je obmedzené, jednak tým, že vlastnícke práva všetkých subjektov sú si rovnocenné, čiže využívaním svojho vlastníckeho práva nesmie vlastník narušiť pokojné využívanie vlastníckeho práva inému. Najstaršou úpravou v tomto zmysle je úprava susedských vzťahov a z nich vyplývajúcich obmedzení (napr. neobťažovanie hlukom, dymom, prachom a pod.). Ďalšie obmedzenia sa vyvinuli z požiadavky, aby vlastník rešpektoval nielen záujmy iných, ale aj verejný záujem. V tomto zmysle nesmie výkonom svojho vlastníckeho práva poškodzovať ľudské zdravie, životné prostredie či kultúrne pamiatky.
Obsah práva
[upraviť | upraviť zdroj]Obsahom vlastníckeho práva je takzvaná triáda oprávnení formulovaná klasickou rímskou právnou vedou. Ide o právo vec držať (ius possidendi), vec užívať a požívať jej plody a úžitky (ius utendi et fruendi) a právo vecou disponovať (ius disponendi). Za inherentné právo vlastníka sa pokladá aj právo na ochranu proti akýmkoľvek neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva.
- Právo držby poskytuje vlastníkovi právnu možnosť mať danú vec fakticky vo svojej moci. Na rozdiel od držby veci samotnej, ktorá je len faktickým stavom, je právo držby výslovným oprávnením vlastníka veci.
- Právo vec užívať a požívaťvyjadruje právo realizovať úžitkovú hodnotu veci. V tomto zmysle môže ísť o zmeny veci, spotrebovanie veci alebo aj zničenie veci. Súčasťou je právo nakladať s plodmi veci (ak je plodonosná) a to s plodmi prirodzenými (ovocie) alebo s plodmi civilnými (úroky z peňazí).
- Dispozičné právo umožňuje vlastníkovi nakladať s vecou medzi živými (inter vivos) právnymi úkonmi (napríklad predaj) ako aj pre prípad smrti (mortis causa) formou závetu.
Tieto práva môže vlastník previesť na iného aj bez toho aby scudzil (napr.predal) vec ako takú. V takom prípade hovoríme o holom vlastníctve (nuda proprietas) ku ktorému dochádza napríklad pri prenájme.
Ochrana vlastníckeho práva
[upraviť | upraviť zdroj]Vlastnícke právo ako najzákladnejšie subjektívne právo je v podstate chránené priamo či nepriamo celým právnym poriadkom počnúc ústavou (Každý ma právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.Dedenie sa zaručuje.čl 20.ods.1). Najkonkrétnejšou je občiansko-právna ochrana ktorá formuluje osobitné prostriedky ochrany (tzn. také, ktoré sa nedajú použiť na ochranu iných práv než vlastníckeho). Týmito osobitnými prostriedkami sú dva druhy žalôb koncipované už rímskym právom a to žaloba na vydanie veci (rei vindicatio) a zapieracia žaloba (actio negatoria).
- Žaloba na vydanie veci smeruje k vydaniu veci oprávnenému vlastníkovi za predpokladu, že ju niekto neoprávnene (bez právneho dôvodu) zadržiava. Podanie takejto žaloby v zásade nie je zákonom časovo limitované, avšak v pripade žaloby na uzukapienta (vydržiaveteľa) je limitované lehotou 3 roky pre hnuteľnú vec a 10 rokov pre nehnuteľnú vec.
- Zapieracia žaloba zas smeruje k dosiahnutiu nerušeného výkonu vlastníckeho práva ak ho niekto neoprávnene narúša bez právneho dôvodu inak než zadržiavaním veci.