Subjektívne právo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Právo
Odvetvia práva
Verejné právo:
Ústavné · Trestné · Správne · Finančné · Európske · Medzinárodné · Kánonické · Konfesné

Súkromné právo:
Občianske · Pracovné · Rodinné · Obchodné · Medzinárodné právo súkromné
Deľba moci
Výkonná moc:
Hlava štátu · Panovník · Prezident (SR· Vláda (SR· Ministerstvo

Zákonodarná moc:
Parlament · Senát · Národná rada SR


Súdna moc:
Súd · Ústavný súd (SR· Najvyšší súd · Krajský súd · Okresný súd · Súdna rada · Prokuratúra · Ombudsman · NKÚ
Právne predpisy
Ústava (SR· Ústavný zákon · Zákon · Nariadenie vlády · Vyhláška · Opatrenie · Výnos
Ďalšie pojmy
Právna skutočnosť · Právny akt · Právny predpis · Právna norma

Štát · Forma štátu · Občan · Politická strana · Voľby · Referendum


Medzinárodná zmluva · Medzinárodná organizácia
z  d  u

Subjektívne právo alebo právo alebo čiastočné synonymum oprávnenie je konkrétna možnosť subjektu správať sa určitým spôsobom zamýšľaným právnou normou (teda objektívnym právom), požadovať určité správanie od iných subjektov, uplatňovať určitý nárok a obrátiť sa na kompetentné štátne orgány, aby vynútili správanie povinnej osoby. Je to teda "právo", ktoré niekomu patrí alebo môže patriť (napr. právo na súdnu ochranu, právo na vzdelanie). Opakom je pojem objektívne právo.

Subjektívne právo je teda objektívnym právom garantovaná možnosť subjektom práva konať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne právo tak subjektom dáva možnosť realizovať svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v nevyhnutnom prípade ich právne presadiť.

Pre subjektívne právo sa niekedy používa aj výraz oprávnenie, no tento výraz nie je celkom synonymický, pretože asociuje predstavu, že oprávnenie bolo niekým udelené, zatiaľ čo subjektívne právo môže byť inherentné – vrodené (napr. právo na život).

Subjektívne právo sa delí na:

  • absolútne subjektívne právo vzťahujúce sa voči každému. Oprávnený môže požadovať rešpektovanie svojho subjektívneho práva od každej osoby, čiže mu zodpovedá neurčitý počet subjektov povinností, ktorí majú povinnosť zdržať sa rušenia jeho absolútneho práva. Patrí tu oblasť osobnostých, vecných (majetkových) a nehmotných práv (príklad: každý má povinnosť rešpektovať právo oprávneného na život, nedotknuteľnosť osoby, jeho vlastníctvo, držbu, autorské práva, atď.);
  • relatívne subjektívne právo sa vzťahuje len na určitý počet subjektov. Objektívne právo ho priznáva určitým oprávneným subjektom v relácii k určitým subjektom povinností. Relatívne subjektívne právo je korelatívne (obojstranné) právo. Povinnosti dlžníka plniť zodpovedá oprávnenie veriteľa požadovať plnenie, ale aj povinnosť veriteľa plnenie prijať a právo dlžníka požadovať od veriteľa prijatie plnenia.

Absolútne a relatívne subjektívne práva nie sú v kontrapozícii. Ak ktokoľvek poruší povinnosť zdržať sa rušenia absolútneho subjektívneho práva oprávneného (napr. odcudzením veci), toto právo sa relativituje, a tým vzniká relatívne subjektívne právo poškodeného, ktoré sa ale vzťahuje už len voči páchateľovi (uplatniť si právo na náhradu škodu a ušlý zisk) s tým, že páchateľ je povinný alebo exekúciou donútený mu ho plniť.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]