Vought VE-7

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
VE-7
VOUGHT VE-7 USAF.JPG
Mechanici pracujúci na VE-7 (rok 1920)
Typstíhacie/cvičné lietadlo
VýrobcaLewis & Vought Corporation
KonštruktérChance M. Vought
Prvý let1917
Zavedený1918
Charaktervyradený
Hlavný používateľUnited States Navy
United States Army Air Service
Výroba1918-1928
Vyrobených128

Vought VE-7 „Bluebird“ bol americký dvojplošník od firmy Lewis & Vought Corporation. Bol vyvinutý pre americkú armádu ako cvičné lietadlo, ale neskôr ho začalo využívať aj americké námorníctvo ako palubnú stíhačku.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť kód]

V roku 1918 vytvorila firma Lewis & Vought na požiadanie americkej vlády dvojmiestne cvičné lietadlo VE-7, ktoré bolo určené pre letectvo americkej armády. Prvú VE-7 prevzala US Army 11. februára 1918 a v priebehu marca ju testovala spolu ďalšími siedmymi lietadlami od ostatných výrobcov. Skúšobná rada odporučila americkej vláde, aby okamžite obstarala lietadlá VE-7, ktorými by bolo možné nahradiť niekoľko v tej dobe požívaných typov cvičných lietadiel.

VE-7 si vyslúžila pochvalu od mnohých vplyvných dôstojníkov. Podplukovník Virginius E. Clark označil VE-7 za najjemnejšie cvičné lietadlo, ktoré sa doteraz vyrobilo. Brigádny generál Billy Mitchell uviedol, že „tento stroj od Voughtu, toto cvičné lietadlo, má všetky kvality jednomiestneho lietadla a vymanévruje francúzsky SPAD, Nieuport aj anglickú SE-5.“ Po úspešnom ukončení letových skúšok si americká armáda v máji 1918 objednala prvých 14 lietadiel VE-7.[1] Nasledovala objednávka ďalších 1000 strojov, ale s koncom 1. svetovej vojny už neboli tieto lietadlá potrebné v takom počte a US Army objednávku zrušila.

V máji 1920 dostalo jeden stroj VE-7 na odskúšanie americké námorníctvo. Testovanie preukázalo, že VE-7 vyhovuje operačným požiadavkám námorníctva, ktoré ju hneď zaviedlo ako svoje prvé stíhacie lietadlo. Čoskoro nasledovali plnohodnotné objednávky, ktoré prevyšovali výrobné možnosti spoločnosti Vought. Preto bola do produkcie lietadiel zapojená aj štátna letecká továreň Naval Aircraft Factory vo Philadelphii. Celkovo bolo postavených 128 lietadiel VE-7. Vznikla aj jednomiestna stíhacia verzia, ktorá dostala označenie VE-7S. Tá mala kryt prekrývajúci kabínu pilota. Bola vyzbrojená guľometom kalibru 7,62 mm od firmy Vickers, ktorý dokázal synchronizovane strieľať cez dvojlistú vrtuľu. Pohon VE-7 zabezpečoval motor Hispano-Suiza HS-8A, ktorý mal pri 2 100 otáčkach za minútu výkon 180 konských síl (132 kW).

V roku 1922 vytvorilo americké námorníctvo stíhacie letky VF-1 a VF-2, ktoré vybavilo lietadlami VE-7. Letka VF-2 bola tiež známa ako „Flying Chiefs“ (lietajúci náčelníci) a operovala z paluby lietadlovej lode USS Langley (CV-1). Historicky prvý vzlet stíhačky z americkej lietadlovej lode uskutočnil 17. októbra 1922 poručík Virgil C. Griffin. Bolo to práve na lietadle VE-7 a vzlietol z paluby USS Langley.

Varianty[upraviť | upraviť kód]

VE-7 katapultovaná z lode USS Maryland
VE-7 (fotografia z roku 1917)
  • VE-7 (1918) - vyrobených 14 pre americkú armádu a 39 pre americké námorníctvo
  • VE-7F (1921) - vyrobených 29 pre americké námorníctvo
  • VE-7G (1921) - jedna VE-7 prerobená do tejto verzie pre U.S. Marine Corps a 23 lietadiel VE-7 prerobených do tejto verzie pre americké námorníctvo
  • VE-7GF (1921) - jedna VE-7 prerobená do tejto verzie
  • VE-7H (1924) - 9 prieskumných lietadiel vyrobených pre americké námorníctvo
  • VE-7S (1925) - jedna VE-7 prerobená do tejto verzie
  • VE-7SF (1925) - 11 vyrobených pre americké námorníctvo
  • VE-7SH - One VE-7SF converted into a floatplane.
  • VE-8 (1918) - v tejto verzii boli objednané štyri lietadlá pre americkú armádu, ale nakoniec boli vyrobené iba dva kusy. Lietadlo bolo vybavené motorom Wright-Hispano H s výkonom 340 koní, dvomi guľometmi Vickers. Rozpätie krídel sa skrátilo na 9,45 m a celková dĺžka lietadla na 6,5 m. Vzrástla maximálna rýchlosť na 230 km/h a vzletová hmotnosť na 1 104 kg.
  • VE-9 (1921) - dve VE-7 prerobené do tejto verzie pre americkú armádu. Vďaka lepšiemu motoru s výkonom 134kW vzrástla maximálna rýchlosť lietadla na 192 km/h a dostup na 5 740 m.[2]
  • VE-9 (1927) - vyrobených 22 pre americkú armádu a 17 pre americké námorníctvo.
  • VE-9H (1927) - neozbrojená prieskumná verzia, ktorá mala upravené zvislé chvostové plochy pre vylepšenú stabilitu. Vyrobené 4 kusy pre americké námorníctvo.

Používatelia[upraviť | upraviť kód]

United States Army Air Service
United States Navy

Technické údaje (VE-7)[upraviť | upraviť kód]

Nákres VE-7
  • Posádka: 2
  • Dĺžka: 7,45 m
  • Rozpätie: 10,47 m
  • Výška: 2,63 m
  • Plocha krídel: 26,43 m²
  • Hmotnosť (prázdny): 631 kg
  • Hmotnosť (vzletová): 879 kg
  • Pohon: 1x Hispano-Suiza HS-8A s výkonom 180 konských síl (132 kW)

Výkony[upraviť | upraviť kód]

  • Maximálna rýchlosť: 171 km/h
  • Dostup: 4 600 m
  • Dolet: 467 km
  • Stúpavosť: 3,75 m/s

Výzbroj[upraviť | upraviť kód]

  • 1x guľomet Vickers kalibru 7,62 mm[3]

Referencie[upraviť | upraviť kód]