Werckmeistrove harmónie
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. pravopis, štylistika |
Werckmeistrove harmónie | |
---|---|
Originálny názov | Werckmeister harmóniák |
Žáner | mysteriózna dráma |
Dĺžka | 145 minút |
Štát | Maďarsko |
Pôvodný jazyk | maďarský |
Rok | 2000 |
Filmový štáb | |
Réžia | Béla Tarr |
Scenár | László Krasznahorkai Béla Tarr |
Hudba | Mihály Vig |
Kamera | Gábor Medvigy |
Herecké obsadenie | |
Obsadenie
| |
Ďalšie odkazy | |
IMDb | |
ČSFD | |
Werckmeistrove harmónie[1] je siedmy celovečený film maďarského režiséra Bélu Tarra. Ide o mysterióznu drámu s apokalyptickou atmosférou, odohrávajúcu sa v neznámom mestečku na periférii Maďarska v bezčasí. Na filme spolupracoval ako co-director Ágnes Hranitzky. Film je inšpirovaný knižnou predlohou z roku 1989, novelou The Melancholy of Resistance od spisovateľa László Krasznahorkai. Film bol uvedený do distribúcie 1. februára 2001 v Maďarsku.
Filmové festivaly
[upraviť | upraviť zdroj]Nominácie
[upraviť | upraviť zdroj]- 2000 Cannes Film Festival
- 2002 Chicago Film Critics Association Awards
Výhry
[upraviť | upraviť zdroj]- 2001 Berlin International Film Festival
- 2002 Hungarian Film Critics Awards
- 2001 Hungarian Film Week
Štýl filmu
[upraviť | upraviť zdroj]Valuska nás sprevádza celým dejom filmu, je pasívny pozorovaťeľ a divák vidí vo filme len to čo vidí Valuska. On ako prostoduchý, ale zvedavý človek, ktorého zanietenie v deji smeruje len k veľrybe, ktorá prišla s cirkusom do mesta. To čo sleduje a čo ho ovplyvňuje, mení jeho pohľad na svet a na ľudí, to nezvládne spracovať a zblázni sa z toho. Dej samotný je v príbehu vyrozprávaný metaforicky viac krát, prvý krát hneď v prológu „krčmového baletu opilcov“, neskôr sa o príbehu dozvedáme skrz monológ pána Esztera, ktorý opisuje princíp Andreasa Werckmeistra, tento princíp je analógiou deja filmu.
Je zimná noc v krčme provinčného mestečka v bezčasí. Valuska, ktorého hrá Lars Rudolph, je miestny prostoduchý, ale dobrosrdečný muž. Predvádza na požiadanie ako funguje slnečná sústava, ako obieha Zem okolo Slnka a ako Mesiac okolo Zeme, všetko to vysvetľovanie je na úrovni dieťaťa, no štamgasti si to užívajú a celá scéna dostáva nádych tajomna a satiry. Tento prológ je predzväsťou ako bude poetika filmu prebiehať. Scéna je snímaná bez strihu na jeden záber a trvá niečo cez desať minút. Film je čierno-biely a samotný sa skladá z 39 záberov a 24 obrazov, zväčša v pomalšom tempe, dialógy sú zriedkavé, a hudba vložená nediegeticky a s opatrnosťou. Andreas Werckmeister, nemecký hudobný teoretik a varhaník, vytvoril v sedemnástom storočí nerovnomerné temperované ladenie ako náhradu stredotónového ladenia.
Tvorcovia
[upraviť | upraviť zdroj]- réžia
- predloha
- scenár
- kamera
- hudba
Herci
[upraviť | upraviť zdroj]- Lars Rudolph ako János Valuska
- Peter Fitz ako György Eszter
- Hanna Schygulla ako Tünde Eszter
- János Derzsi
- Đoko Rosić
- Ferenc Kállai
- Tamás Wichmann
Dej filmu
[upraviť | upraviť zdroj]Valuska vychádza z krčmy a kráča temným nočným mestečkom, prichádza do domu pána Esztera, ktorý je miestny vplyvný intelekuál, pomáha mu uložiť ho na spánok. Valuska tak kráča do tlačiarne, kde preberá noviny a počúva monológ jednej z pracovníčok o tom ako sa strácajú ľudia, zhadzujú sochy, alebo vykrádajú hroby, tvrdí že sa svet zbláznil. Valusku, ale v prvom rade zaujíma tajomná veľryba v plechovom prívese cirukusu, ktorý stojí na námestí. Valuska kráča námestím, ktoré už pozvoľna zapĺňajú muži, postávajú tam v dojme, že sa idú pozrieť na veľrybu, to je však omyl, jedíný si ju pozrie Valuska, a to fascinovane ako malé dieťa. Keď vychádza von na námestie, muži sa pýtajú na Princa, o ktorom nič nevie. Valuska konečne po celej noci prichádza domov, naje sa a chce ísť spať, to však preruší príchod pani Tunde s odkazom pre pána Esztera, ide o politický odkaz, o zmenách, o nastolení poriadku a kľudu.
Valuska spočiatku odmieta, ale ako je neskôr jasné, Valuska stále spraví o čo ho požiadajú. Keď prichádza za pánom Eszterom, ten účasť odmieta, nechce znova spraviť tú istú chybu a to miešať sa do politiky, nakoniec ho Valuska presvedčí. Na ulici stretáva pár obyvateľov, ktorí sa mu sťažujú, že sa ľudia boja, že nejde elektrina, teplo a voda, že už začali rabovať a že sa to musí dať do poriadku. Valuska sa ide znova pozrieť na námestie, kde je stále viac a viac mužov, prichádza so zvedavosťou k veľrybe, kde zažije fyzický útok, pýta sa ho muž, čo tam robí a kto ho poslal… on chce ale len vidieť veľrybu. Principál oznamuje, že predstavenie sa pre dnešok ruší a že Princ nevystúpi. Valuska utečie a ide sa sťažovať pani Tunde, tá robí spoločnosť opitému a nahnevanému policajnému náčelníkovi, tá poverí Valusku aby šiel na námestie a pozoroval čo sa deje, a o čom sa ľudia rozprávajú, Valuska má podať hlásenie, ale pred tým má uspať náčelníkove deti, ktoré k nemu nemajú žiadnu autoritu a hrajú sa kruté a hlučné hry. Valuska teda ide rovno na námestie, keď tam prichádza, námestie je už plné a konečne Valuskovi dochádza že sa neprišli pozrieť len na veľrybu, Valuska sa nenápadne dostane do zatvoreného prívesu, kde pozoruje dialóg principála s Princom, ktorého nevidíme, ale počuli sme z dialógu pracovníčky tlačiarne, že je to zrejme nejako degenerovaný a trpasličí človek. Ten rozpráva po slovensky. Z jeho dialógu sa Valuska dozvedá, že chce zlo, chce burcovať dav aby ničil, aby bil, aby pálil a vraždil, aby z celého mesta spravil trosky, lebo na troskách sa dá znova stavať.
Burcujúci dav prichádza do nemocnice, kde všetko rozbíja, vraždí a bije pacientov, zastaví ho až starý a nahý, na kosť vychudnutý muž, ktorý je úplne bezmocný. Dav sa ukľudní a odchádza z nemocnice. Keď sa Valuska úplne vyčerpaný vracia domov, nachádza mŕtvolu obuvníka Harrera pohodenú na ulici, neskôr sa dozvie od jeho ženy že ho hľadajú a že je na zozname, preto má utiecť, pri úteku ho však chytí helikoptéra.
Valuska oblečený v bielom nemocničnom plášti, na bielej posteli v bielej miestnosti sedí na posteli, je úplne mimo a vedľa neho sedí pán Eszter, ktorý k nemu príjemne prehovára, zrejme to nie je jeho prvá a ani posledná návšteva, Eszter odchádza. Keď prechádza námestím, ide okolo rozbitého prívesu, kde je na zemi padnuté telo veľryby.
Kritiky
[upraviť | upraviť zdroj]Béla Tarr – V oku veľryby
[upraviť | upraviť zdroj]"Z prvých dvoch záberoch filmu Werckmeistrove harmónie sá dá rozpoznať réžijný rukopis celého Tarrovho filmu: dôraz na veľké plány, (celky, polocelky, polodetaily) a málo detailných priblížení. Prvý záber je stále dlhý a druhý kratší. Minimalistická opatrnosť v používaní hudby, ktorá vätšinou prechádza z prvého do druhého záberu. Neustály pohyb kamery pri súčasnom zaznamenávaní pohybu v obraze. Minimum dialógov ktoré i tak často slúžia len ako ruchy. Nejasné, i keď predsa len evidentné členenie tmavej čiernej noci a tmavého, hmlistého zimného dňa. Výtvarná hra s širokou škálou od čiernej bez odtieňa šedej až po čisto bielu v nemocnici a blázinci. Prehľadný, jednoduchý a úsporvy strih." [2]
Dejiny filmu – Thompsonová & Bordwell
[upraviť | upraviť zdroj]Tarr obdivoval ranného Jancsóa, ktorý sa opiera o presnú choreografiu dlhých záberov, však zároveň ich urdžuje v pochmúrnom tempe, ako keby postavy museli odmakať každý jeden pohyb. Prečo sa všetko odohráva tak pomaly? Tarr odpovedá, že záber musí rešpektovať mnoho svojích protagonistov, ktorí niesu len herci: "Krajina, počasie, čas a lokácie majú svoju vlastnú tvár a sú dôležité." Tarr, pripomínajúci nemecký senzibilistický trend, znovuoživil tradíciu konteplativnej kinematografie. [3]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Tarr netára. In: Noc : bulletin 11. letného filmového seminára 4 živly : 6. – 9. 8. 2009 Banská Štiavnica. Bratislava : štyri živly, 2009. Dostupné online. S. 30 – 31. [nefunkčný odkaz]
- ↑ Martin Ciel – slovenský filmový teoretik a docent Katedry filmovej vedy na VŠMU v Bratislave (štúdia vyšla vo filmovom časopise Kino-Ikon 2009, č. i, s. III-II6.
- ↑ Dejiny filmu – Thompsonová & Bordwell – Východná Európa a SSSR, strana: 649-650, ISBN 978-80-7331-091-2 (AMU)