Werckmeistrove harmónie

Werckmeistrove harmónie
Originálny názov	Werckmeister harmóniák
Žáner	mysteriózna dráma
Dĺžka	145 minút
Štát	Maďarsko
Pôvodný jazyk	maďarský
Rok	2000
Filmový štáb
Réžia	Béla Tarr
Scenár	László Krasznahorkai Béla Tarr
Hudba	Mihály Vig
Kamera	Gábor Medvigy
Herecké obsadenie
Obsadenie Lars Rudolph Peter Fitz Hanna Schygulla János Derzsi Đoko Rosić Ferenc Kállai Tamás Wichmann
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD
Filmový portál

Werckmeistrove harmónie je siedmy celovečený film maďarského režiséra Bélu Tarra. Ide o mysterióznu drámu s apokalyptickou atmosférou, odohrávajúcu sa v neznámom mestečku na periférii Maďarska v bezčasí. Na filme spolupracoval ako co-director Ágnes Hranitzky. Film je inšpirovaný knižnou predlohou z roku 1989, novelou The Melancholy of Resistance od spisovateľa László Krasznahorkai. Film bol uvedený do distribúcie 1. februára 2001 v Maďarsku.

Filmové festivaly

Nominácie

• 2000 Cannes Film Festival
• 2002 Chicago Film Critics Association Awards

Výhry

• 2001 Berlin International Film Festival
• 2002 Hungarian Film Critics Awards
• 2001 Hungarian Film Week

Štýl filmu

Valuska nás sprevádza celým dejom filmu, je pasívny pozorovaťeľ a divák vidí vo filme len to čo vidí Valuska. On ako prostoduchý, ale zvedavý človek, ktorého zanietenie v deji smeruje len k veľrybe, ktorá prišla s cirkusom do mesta. To čo sleduje a čo ho ovplyvňuje, mení jeho pohľad na svet a na ľudí, to nezvládne spracovať a zblázni sa z toho. Dej samotný je v príbehu vyrozprávaný metaforicky viac krát, prvý krát hneď v prológu „krčmového baletu opilcov“, neskôr sa o príbehu dozvedáme skrz monológ pána Esztera, ktorý opisuje princíp Andreasa Werckmeistra, tento princíp je analógiou deja filmu.

Je zimná noc v krčme provinčného mestečka v bezčasí. Valuska, ktorého hrá Lars Rudolph, je miestny prostoduchý, ale dobrosrdečný muž. Predvádza na požiadanie ako funguje slnečná sústava, ako obieha Zem okolo Slnka a ako Mesiac okolo Zeme, všetko to vysvetľovanie je na úrovni dieťaťa, no štamgasti si to užívajú a celá scéna dostáva nádych tajomna a satiry. Tento prológ je predzväsťou ako bude poetika filmu prebiehať. Scéna je snímaná bez strihu na jeden záber a trvá niečo cez desať minút. Film je čierno-biely a samotný sa skladá z 39 záberov a 24 obrazov, zväčša v pomalšom tempe, dialógy sú zriedkavé, a hudba vložená nediegeticky a s opatrnosťou. Andreas Werckmeister, nemecký hudobný teoretik a varhaník, vytvoril v sedemnástom storočí nerovnomerné temperované ladenie ako náhradu stredotónového ladenia.

Tvorcovia

réžia

• Béla Tarr, Ágnes Hranitzky

predloha

• László Krasznahorkai

scenár

• László Krasznahorkai, Béla Tarr

kamera

• Gábor Medvigy

hudba

• Mihály Vig

Herci

• Lars Rudolph ako János Valuska
• Peter Fitz ako György Eszter
• Hanna Schygulla ako Tünde Eszter
• János Derzsi
• Đoko Rosić
• Ferenc Kállai
• Tamás Wichmann

Dej filmu

Valuska vychádza z krčmy a kráča temným nočným mestečkom, prichádza do domu pána Esztera, ktorý je miestny vplyvný intelekuál, pomáha mu uložiť ho na spánok. Valuska tak kráča do tlačiarne, kde preberá noviny a počúva monológ jednej z pracovníčok o tom ako sa strácajú ľudia, zhadzujú sochy, alebo vykrádajú hroby, tvrdí že sa svet zbláznil. Valusku, ale v prvom rade zaujíma tajomná veľryba v plechovom prívese cirukusu, ktorý stojí na námestí. Valuska kráča námestím, ktoré už pozvoľna zapĺňajú muži, postávajú tam v dojme, že sa idú pozrieť na veľrybu, to je však omyl, jedíný si ju pozrie Valuska, a to fascinovane ako malé dieťa. Keď vychádza von na námestie, muži sa pýtajú na Princa, o ktorom nič nevie. Valuska konečne po celej noci prichádza domov, naje sa a chce ísť spať, to však preruší príchod pani Tunde s odkazom pre pána Esztera, ide o politický odkaz, o zmenách, o nastolení poriadku a kľudu.

Valuska spočiatku odmieta, ale ako je neskôr jasné, Valuska stále spraví o čo ho požiadajú. Keď prichádza za pánom Eszterom, ten účasť odmieta, nechce znova spraviť tú istú chybu a to miešať sa do politiky, nakoniec ho Valuska presvedčí. Na ulici stretáva pár obyvateľov, ktorí sa mu sťažujú, že sa ľudia boja, že nejde elektrina, teplo a voda, že už začali rabovať a že sa to musí dať do poriadku. Valuska sa ide znova pozrieť na námestie, kde je stále viac a viac mužov, prichádza so zvedavosťou k veľrybe, kde zažije fyzický útok, pýta sa ho muž, čo tam robí a kto ho poslal… on chce ale len vidieť veľrybu. Principál oznamuje, že predstavenie sa pre dnešok ruší a že Princ nevystúpi. Valuska utečie a ide sa sťažovať pani Tunde, tá robí spoločnosť opitému a nahnevanému policajnému náčelníkovi, tá poverí Valusku aby šiel na námestie a pozoroval čo sa deje, a o čom sa ľudia rozprávajú, Valuska má podať hlásenie, ale pred tým má uspať náčelníkove deti, ktoré k nemu nemajú žiadnu autoritu a hrajú sa kruté a hlučné hry. Valuska teda ide rovno na námestie, keď tam prichádza, námestie je už plné a konečne Valuskovi dochádza že sa neprišli pozrieť len na veľrybu, Valuska sa nenápadne dostane do zatvoreného prívesu, kde pozoruje dialóg principála s Princom, ktorého nevidíme, ale počuli sme z dialógu pracovníčky tlačiarne, že je to zrejme nejako degenerovaný a trpasličí človek. Ten rozpráva po slovensky. Z jeho dialógu sa Valuska dozvedá, že chce zlo, chce burcovať dav aby ničil, aby bil, aby pálil a vraždil, aby z celého mesta spravil trosky, lebo na troskách sa dá znova stavať.

Burcujúci dav prichádza do nemocnice, kde všetko rozbíja, vraždí a bije pacientov, zastaví ho až starý a nahý, na kosť vychudnutý muž, ktorý je úplne bezmocný. Dav sa ukľudní a odchádza z nemocnice. Keď sa Valuska úplne vyčerpaný vracia domov, nachádza mŕtvolu obuvníka Harrera pohodenú na ulici, neskôr sa dozvie od jeho ženy že ho hľadajú a že je na zozname, preto má utiecť, pri úteku ho však chytí helikoptéra.

Valuska oblečený v bielom nemocničnom plášti, na bielej posteli v bielej miestnosti sedí na posteli, je úplne mimo a vedľa neho sedí pán Eszter, ktorý k nemu príjemne prehovára, zrejme to nie je jeho prvá a ani posledná návšteva, Eszter odchádza. Keď prechádza námestím, ide okolo rozbitého prívesu, kde je na zemi padnuté telo veľryby.

Kritiky

Béla Tarr – V oku veľryby

"Z prvých dvoch záberoch filmu Werckmeistrove harmónie sá dá rozpoznať réžijný rukopis celého Tarrovho filmu: dôraz na veľké plány, (celky, polocelky, polodetaily) a málo detailných priblížení. Prvý záber je stále dlhý a druhý kratší. Minimalistická opatrnosť v používaní hudby, ktorá vätšinou prechádza z prvého do druhého záberu. Neustály pohyb kamery pri súčasnom zaznamenávaní pohybu v obraze. Minimum dialógov ktoré i tak často slúžia len ako ruchy. Nejasné, i keď predsa len evidentné členenie tmavej čiernej noci a tmavého, hmlistého zimného dňa. Výtvarná hra s širokou škálou od čiernej bez odtieňa šedej až po čisto bielu v nemocnici a blázinci. Prehľadný, jednoduchý a úsporvy strih."

Dejiny filmu – Thompsonová & Bordwell

Tarr obdivoval ranného Jancsóa, ktorý sa opiera o presnú choreografiu dlhých záberov, však zároveň ich urdžuje v pochmúrnom tempe, ako keby postavy museli odmakať každý jeden pohyb. Prečo sa všetko odohráva tak pomaly? Tarr odpovedá, že záber musí rešpektovať mnoho svojích protagonistov, ktorí niesu len herci: "Krajina, počasie, čas a lokácie majú svoju vlastnú tvár a sú dôležité." Tarr, pripomínajúci nemecký senzibilistický trend, znovuoživil tradíciu konteplativnej kinematografie.

Externé odkazy

• Werckmeistrove harmónie v Česko-Slovenskej filmovej databáze
• Werckmeistrove harmónie v Internet Movie Database (po anglicky)