Witold Pilecki

Witold Pilecki (* 13. máj 1901, Olonec – † 25. máj 1948, Varšava) bol poľský vojenský dôstojník, člen protinemeckého a protisovietského odboja a politický väzeň. Po páde Poľska na jeseň roku 1939 spoluzakladal odbojovú Tajnú poľskú armádu (pol. Tajna Armia Polska). Neskôr ako člen Zemskej armády (pol. Armia Krajowa) sa nechal dobrovoľne uväzniť v koncentračnom tábore Auschwitz I. a zorganizoval odboj medzi uväznenými. Jeho spísané svedectvá slúžili ako jeden z prvých spojeneckých zdrojov o nacistických zločinoch. V roku 1943 úspešne utiekol z tábora, po čom sa o rok neskôr zúčastnil Varšavského povstania.

Po ukončení vojny naďalej pôsobil v službách exilovej vlády v Londýne, pre ktorú zhromažďoval informácie o sovietskych vojnových zločinoch na poľskom obyvateľstve. Bol väznený a mučený komunistickou tajnou policiou, po čom bol v rámci vykonštruovaného procesu odsúdený na trest smrti. Akákoľvek forma pamäti o jeho osobe bola vladnou mocou zakázaná. Po páde socialicistického režimu bol rehabilitovaný, vyznamenaný a povýšený in memoriam.

Životopis

Narodil sa v roku 1901 v meste Olonec v Karélii, kde jeho rodina bola nútené presídlená carskými úradmi v následku Januarového povstania z rokov 1863-1864. Jeho starý otec, Józef Pilecki bol odsúdený za účasť v povstaní na sedem rokov vyhnanstva na Sibíri. V roku 1910 sa celá rodina presťahovala do Vilniusu, kde vyštudoval obchodnú školu a vstúpil do tajného skautského spolku. Následne sa v roku 1916 presťahoval do Oriolu, kde založil miestnu pobočku skupiny.

Pod koniec prvej svetovej vojny sa v roku 1918 pridal do skautskej sekcie poľských obranných jednotiek, ktoré pôsobili v okolí Vilniusu. Keď v dôsledku Októbrovej revolúcie región obsadili bolševici, jeho jednotka viedla proti ním partizánsky odboj. Pilecki následne vstúpil do pravidelnej poľskej armády, zúčastnujúc sa bojov poľsko-sovietskej vojny. Bol účastníkom kľúčovej bitvy o Varšavu z augusta roku 1920 ako aj oslobodenia Vilniusu. Za svoje vojenské zásluhy bol dvakrát vyznamenaný.

Druhá svetová vojna

Tesne pred vypuknutím druhé světové války bol mobilizovaný ako veliteľ jazdeckej čaty. Byl pridelený k 19. divizií pechoty, ktorá bola súčasťou tzv. poľskej pruskej armády (pol. Armia Prusy). Jeho jednotka v boji s postupujúcou nemeckou armádou bola čiastočne zničená. Pileckého čata sa stiahla na juhovýchod smerom k Ľvovu a ďalej k rumunským hraniciam.

Keď 17. septembra začal Sovietsky zväz obsadzovať územia východného Poľska, Pileckého divízia sa zapojila do ťažkých bojov s oboma súpermi. Po rozpustení divízie 22. septembra sa časť vojakov vzdala, Pilecki so svojim veliteľom sa však vrátili do okupovanej Nemcami Varšavy.

V novembri roku 1939 spoluzakladal Tajnú poľskú armádu (pol. Tajna Armia Polska), jednu z prvých odbojových organizácii v Poľsku. Pilecki sa stal organizačným veliteľom, ktorý rozšíril jej pôsobenie mimo Varšavy do ďalších miest v strednom Poľsku. V roku 1940 mala Tajná poľská armáda viac než osemtisíc členov. Organizácia bola následne začlenená do Zväzu ozbrojeného boja (pol. Związek Walki Zbrojnej), ktorý bol následne premenovaný na Krajinskú armádu (pol. Armia Krajowa).

Osvienčim (Auschwitz)

V roku 1940 vedenie Tajnej Poľskej Armády dostalo prvé správy o vznikajucej sieti koncentračných táborov, ktorých účel nebol bližšie známy. Pilecki sa prihlásil k misií spravodajského rozpracovania nemeckého koncentračného tábora v Osvienčime (Auschwitz), ktorej cieľom bolo získanie informácii o fungovaní tábora a organizácia odporu medzi väzňami. Nadriadení súhlasili s plánom a zaistili mu falošný doklad totožnosti na meno Tomasz Serafiński. Koncom septembra roku 1940 cielene vyrazil do ulíc Varšavy uprostred pouličného zásahu a bol spolu s ďalšími dvetisíc civilistami zajatý. Po dvoch dňoch zadržania boli prevezení do koncentračného tábora Auschwitz I., kde mu bolo pridelené väzenské číslo 4859.

V prostredí tábora kde pracoval v rôznych pracovných skupinách a prežil zápal pľúc, zorganizoval odbojovú skupinu Zväz vojenskej organizácie (pol. Związek Organizacji Wojskowej). Medzi hlavné úlohy organizácie patrilo zlepšovanie morálky uväznených, získavanie informácii zo širšieho sveta, distribúcia dodatočných prídelov jedla a ošatenia, ako aj budovanie spravodajskej siete s finálnym cieľom oslobodenia tábora.

Zväz poskytol poľskému odboju cenné informácie o fungovaní tábora. Od októbra roku 1940 posielal správy do Varšavy, a od marca roku 1941 boli Pileckého správy odovzdávané cez poľský odboj britskej vláde v Londýne. V roku 1942 jeho odbojové hnutie zostrojilo na území tábora rádiový vysielač, s ktorého pomocou vysielalo podrobnosti o počtoch nových väzňov, počtoch úmrtí v tábore a stave väzňov. Tajná rádiová stanica vysielala do jesene 1942, kedy bola rozobraná z obavy pred jej odhalením zo strany Nemcov.

Tieto správy (tzv. Witoldove správy) boli pre Spojencov hlavným zdrojom spravodajských informácií o koncentračnom a vyhladzovacom tábore Auschwitz. Pilecki dúfal, že na tábor zaútočí Krajinská armáda, alebo že do neho Spojenci vykonajú výsadok vojakov alebo zbraní. Tieto plány však boli vyhodnotené ako neuskutočniteľné. Gestapo medzitým zintenzívnilo svoje úsilie vo vypátraní členov Zväzu vojenskej organizácie a mnohých z nich zabilo.

Pilecki sa rozhodol utiecť z tábora a osobne presvedčiť veliteľa Krajinskej armády, že existuje možnosť podniknúť záchrannú operáciu. Keď bol pridelený na nočnú zmenu 26. na 27. apríla roku 1943 mimo tábora, premohol s dvoma ďalšími väzňami strážcu, prerušil telefónnu linku a utiekol s dokladmi strážcu.

Varšavské povstanie

Keď 1. augusta roku 1944 vypuklo Varšavské povstanie, spočiatku bojoval v severnej časti centra mesta ako obyčajný vojak bez toho, aby prezradil svoju skutočnú hodnosť. Neskôr, keď mnoho dôstojníkov padlo, prezradil svoju totožnosť a ujal sa velenia. Jeho jednotky držali opevnenú oblasť, známu ako „veľká bašta Varšavy“. Išlo o jednu z najodľahlejších povstaleckých pevností, ktorá značne komplikovala nemecké zásobovanie. Baštu sa podarilo udržať cez dva týždne, počas ktorých museli obrancovia čeliť neustálym útokom nemeckej pechoty a obrnených jednotiek.

Pred kapituláciou povstania schoval niekoľko zbraní v súkromnom byte a nechal sa zajať. Zvyšok vojny strávil v nemeckých táboroch pre vojnových zajatcov v Łambinowiciach v Sliezsku a Murnau v Bavorsku.

Po vojne

Koncom apríla roku 1945 oslobodili Murnau Američania. Tábor opustil Pilecki až v júli, neskôr sa pridal k 2. poľskému zboru, umiestnenému v Taliansku, kde napísal monografiu o Osvienčime. Ako sa vzťahy medzi poľskou exilovou vládou a Sovietmi podporovaným Poľským výborom národného oslobodenia zhoršovali, prijal v septembri roku 1945 rozkaz od generála Władysława Andersa, aby sa vrátil do Poľska s falošným preukazom totožnosti s cieľom zhromaždenia spravodajských informácií pre exilovú vládu.

Do Poľska sa vrátil v októbri a začal organizovať spravodajskú sieť. Začiatkom roku 1946 sa poľská exilová vláda zhodla, že povojnová politická situácia neposkytuje nádej na oslobodenie Poľska a nariadila všetkým partizánom, ktorí sa doteraz ukrývali v lesoch (tzv. prekliatí vojaci), aby sa buď vrátili k svojim bežným životom, alebo utiekli na Západ. V júli toho istého roku bol Pilecki informovaný, že jeho krytie bolo prezradené, a dostal rozkaz opustiť krajinu. To však odmietol. V apríli roku 1947 začal zhromažďovať dôkazy o sovietskych zločinoch a obvineniach voči poľským vojakom (prevažne členov Zemskej armády a 2. poľského zboru), ich popravách či väznení v sovietskych gulagoch.

Zatknutie a proces

Dňa 8. mája 1947 bol zatknutý agentmi Ministerstva verejnej bezpečnosti. Pred vlastným súdnym procesom bol opakovane brutálne mučený . Vyšetrovanie Pileckého aktivít viedol plukovník Roman Romkowski.

Dňa 3. marca 1948 sa uskutočnil politický proces s Pileckim. Svedčil proti nemu aj Józef Cyrankiewicz, budúci poľský premiér a preživší z koncentračného tábora Auschwitz. Pilecki bol obvinený z nelegálneho prekročenia štátnej hranice, používania falošných dokladov, vyhýbania sa vojenskej službe, nelegalného prechovávania zbraní, špionáže pre generála Andersa, špionáže pre „zahraničný imperializmus“ a prípravy atentátu na niekoľko predstaviteľov Ministerstva verejnej bezpečnosti. Pilecki odmietol obvinenia z prípravy atentátu a špionáže (priznal, že odovzdával informácie 2. poľskému zboru, za ktorého dôstojníka sa považoval, a z toho dôvodu tvrdil, že neporušil žiadne zákony), v ostatných bodoch obžaloby sa priznal.

Dňa 15. mája 1948 bol odsúdený na trest smrti. O desať dní neskôr bol popravený v Mokotovskej väznici vo Varšave. Počas posledného rozhovoru s manželkou jej povedal: „Nemôžem žiť. Zabili ma. Osvienčim bola v porovnaní s nimi len drobnosť.“ Jeho posledné slová pred popravou zneli: „Nech žije slobodné Poľsko!“.

Jeho hrob nebol nikdy nájdený, ale predpokladá sa, že je pochovaný na varšavskom cintoríne Powązki. Po páde komunizmu bol na uctenie jeho pamiatky vztýčený symbolický náhrobok na cintoríne Ostrowa Mazowiecka. V roku 2012 prebehol na cintoríne Powązki prieskum s cieľom nájsť Pileckého ostatky.

Súdny proces s Pileckým bol súčasťou procesov s členmi Krajinskej armády a ďalšími osobami napojenými na poľskú exilovú vládu v Londýne. Witold Pilecki a všetci ostatní, odsúdení v politických procesoch, boli rehabilitovaní 1. októbra 1990. V roku 1995 bol in memoriam vyznamenaný rádom Polonia Restituta a v roku 2007 získal in memoriam najvyššie poľské vyznamenanie – Rád bielej orlice.

Dňa 6. septembra roku 2013 bol ministrom národnej obrany posmrtne povýšený do hodnosti plukovníka.

Referencie

V tomto článku bol použitý preklad textu z článku Witold Pilecki na poľskej Wikipedií.