Xenagoras (historik)
Xenagoras (starogr. Ξεναγόρας) bol starogrécky historik a geograf.[1]
Xenagoras, historik pochádzajúci zrejme z ostrova Rodos (alebo z Hérakleie Pontskej[2]), činný pravdepodobne v 3. alebo 2. stor. pred Kr.,[3] bol autorom najmenej štyroch kníh, z ktorých sa zachovali len fragmenty.[4]
Xenagorovo dielo Χρόνοι (Chronológie) Grékov (známeho tiež len z fragmentov, s významným záujmom o Sicíliu a západného gréckeho sveta, Μεγάλη Ελλάς), pokrývalo grécke dejiny až po Iónske povstanie (490 pred Kr.) alebo možno do helenistického obdobia (vrátane dejín Egypta a Ríma).[1] Dionysios z Halikarnasu cituje Xenagora, že Odyseus a Kirké mali troch synov, Rhoma, Anteia a Ardeia, ktorí postavili tri mestá a nazvali ich vlastnými menami (dôležitosť mesta Ardey, podľa neho rovnocenného Rímu, možno odvodiť od tejto tradície[5]).[6][7] Macrobius, spisovateľ z 5. storočia, uvádza informácie týkajúce sa dejín Sicílie s odvolaním sa na tretiu knihu dejín Xenagora.[8]
V historicko-geografickom diele Περὶ νήσων (O ostrovoch)[9] Xenagoras zaznamenal, že Cyprus predtým nazývali Kerastia pretože má veľa výbežkov ako rohov (κέρατα),[10] alebo že ostrov Oinoé pri Eubóji premenovali na Sikinos po synovi Thoasa a nymfy Oinoé.[2]
Známy je tiež z citátov v Lindskej kronike[3] zostavenej Timachidom a Tharsagorom.[11] Je zaznamenaná na mramorovej doske, [12] ktorú v roku 1909 objavila dánska expedícia v dlažbe byzantského kostola sv. Štefana neďaleko divadla v meste Lindos.[13][14]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Pliny the Elder. Pliny the Elder: The Natural History Book VII. London : Bloomsbury Publishing, 2015. ISBN 978-14-7252-102-6. S. 234.
- ↑ a b Katherine Clarke. Making Time for the Past: Local History and the Polis. Oxford : OUP Oxford, 2008. ISBN 978-01-9153-753-0. S. 59.
- ↑ a b Simon Hornblower, Antony Spawforth, Esther Eidinow. The Oxford Classical Dictionary. Oxford : OUP Oxford, 2012. ISBN 978-01-9954-556-8. S. 1580.
- ↑ Robert Doran. Temple Propaganda. New York : Catholic Biblical Association of America, 1981. ISBN 978-09-1517-011-1. S. 103.
- ↑ James H. Richardson, Federico Santangelo. The Roman Historical Tradition. Oxford University Press : Oxford University Press, 2014. ISBN 978-01-9965-785-8. S. 140.
- ↑ Dionysios z Halikarnasu, Rómaiké archaiologia, 1,72,5. [1]
- ↑ Lee M. Fratantuono, R. Alden Smith. Virgil, Aeneid 8. Leiden : BRILL, 2018. ISBN 978-90-0436-738-8. S. 272.
- ↑ Rebecca Futo Kennedy. Brill's Companion to the Reception of Aeschylus. Leiden : BRILL, 2017. ISBN 978-90-0434-882-0. S. 22.
- ↑ Lucy Gaynor Audley-Miller, Beate Dignas. Wandering Myths: Transcultural Uses of Myth in the Ancient World. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2018. ISBN 978-31-1042-145-3. S. 80.
- ↑ Margarethe Billerbeck, Arlette Neumann-Hartmann. Stephanos von Byzanz: Grammatiker und Lexikograph. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2003. ISBN 978-31-1072-767-8. S. 93.
- ↑ Alan Cameron. Greek Mythography in the Roman World. Oxford : Oxford University Press, 2004. ISBN 978-01-9803-821-4. S. 31.
- ↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Aegean Islands, incl. Crete (IG XI-[XIII]): Rhodes and S. Dodecanese (IG XII,1), Lindos II 2 [2]
- ↑ Susan Deacy, Alexandra Villing. Athena in the Classical World. Leiden : BRILL, 2021. ISBN 978-90-0449-729-0. S. 107.
- ↑ Carolyn Higbie. The Lindian Chronicle and the Greek Creation of Their Past. Oxford : OUP Oxford, 2003. ISBN 978-01-9924-191-0. S. 33.