Zbožštenie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Boh je podľa niektorých náboženstiev len vyššie vývojové štádium človeka.

Zbožštenie (z gr. theosis) je proces, ktorým sa podľa niektorých filozofií a náboženstiev človek stáva bohom. Niekedy sa tomuto procesu tiež hovorí exaltácia alebo oslávenie.

Theosis ako teologický princíp nachádzame v tradičných šamanistických kultoch, starovekých polyteistických štátoch i klasických monoteistických systémoch, rovnako ako v starovekých i moderných filozofických školách.

Terminológia[upraviť | upraviť zdroj]

Natiahnutá ruka z neba je častým umeleckým spodobnením ponuky exaltácie.

V gréčtine sa pre zbožštenie človeka užíva rad výrazov, z ktorých si pre potrebu tejto práce všimnem dvoch: theopoiésis a theósis. Slovo theopoiésis je odvodené od slovesa theopoieó (činím bohom), ktorým raní kresťanskí autori označovali vyhlásenie za boha a splynutie s bohom v pohanskom i kresťanskom prostredí.[1]Čeština má s pojmom "zbožštenie" problémy. Slovník spisovného jazyka českého, ktorý vychádzal v rokoch 1958-1971, uvádza pri slovesa "zbožštiti" tieto významy[2]:

A) urobiť predmetom úcty preukazované bohu; zbožnit. Uvádza príklady: zbožštenie človeka, zbožštené zviera.

B) knižne: povýšiť na boha.

K znovunájdeniu významov náboženských slov došlo v českej vede po roku 1989. Aby sa vyhlo terminologickému zmätku v religionistike a teológii, ujal sa napríklad počeštený výraz anglického deification - deifikácia, pôvodne z latinského deificatio, čo je zrejme ekvivalent gréckeho theopoiésis.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Náboženská idea zbožštenie človeka sa prvýkrát neobjavuje v kresťanstve, ale svoje prvé výskyty má už u starogréckych básnikov, v orfizme, mystériách, u Platóna, u stoikov a gnostikov. V pohanskom prostredí sa po vzniku kresťanstva rozvíja hlavne v stredoplatónizme a v novoplatónizme, ako sme to mohli vidieť na príklade hermetického pojednania Asclepius. Kresťanské poňatie zbožštenia sa od pohanského diametrálne líši a cirkevní otcovia v ranom období s pohanským (najmä s gnostickým) poňatím zbožštenia človeka polemizovali.[3]

Kresťanstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Ježiš Kristus je podľa theóze prvým človekom na tejto planéte, ktorý sa stal bohom. Otvoril cestu aj pre druhých ľudí, aby mohli prejsť procesom Zbožštenia.

Idey charakteristické pre myšlienku zbožštenia nachádzame už vNovom zákone, kde sa vyskytujú najmä v Jánových (Ján 10:34; 1. list Jána 5:4-5, Jánovo zjavenie 2:7-11) a Pavlových spisoch (List Rimanom, 8.kapitola; 1.list Korinťanom 15:42-49; 2.list Korinťanom 3:17-18; Filipanom 2:6).

Cirkevní otcovia[upraviť | upraviť zdroj]

Cirkevní Otcovia vychádzali pri učení o zbožštení človeka z nasledujúcich udalostí: (i) stvorenie človeka podľa obrazu a podobenstva Božieho; (Ii) vtelenia Božieho Logu v človekovi; (Iii) možnosť účasti človeka na Bohu vo Svätom Duchu.[4] Idea zbožštenia človeka je potom u týchto Otcov osciláciou medzi myšlienkou úplnej nedosiahnuteľnosti a nepoznateľnosti Božej podstaty a myšlienkou o istej spriaznenosti človeka s Bohom prostredníctvom našej i jeho duchovnej prirodzenosti.[5]

Irenaeus (115-202 n.l.)[upraviť | upraviť zdroj]

Jeden z prvých zástancov theóze v 2.storočí n. l. bol Irenaeus (alebo tiež Irenej) z Lyonu, ktorý žil v rokoch 115-202 n. l. Tento muž je nazývaný najvýznamnejším kresťanským teológom 2. storočia. Bol biskupom v galskom Lugdunu, dnešnom Lyonu. V mladosti sa učil priamo od smyrnského biskupa Polykarpa, ktorý bol podľa mnohých učeníkom samotného apoštola Jána.

Ireaneus pracoval ako usilovný kresťan svojej doby. Počas sporu o dátum slávenia Veľkej noci naliehal na pápeža Viktora, ktorý exkomunikoval ázijské cirkvi, aby sa s nimi zmieril a nastolil znovu vzájomné spoločenstvo. Nakoniec zomrel ako mučeník, ktorého sviatok oslavuje katolícka cirkev 28. júna. Myšlienku theóze vyjadruje Irenej napríklad vo svojom diele Proti herézam ("Adversus heresies"), kde píše: "Neboli sme stvorení bohmi od počiatku, ale najprv obyčajnými ľuďmi, a až po dlhšej dobe bohmi."[6] V rovnakom diele ďalej hovorí, že človek sa v plnosti slávy nestane iba nejakým anjelom ale skutočným bohom. "Prechádzajúc okolo anjelov, aby sme boli stvorení v podobe Boha."[7]

Justin Mučeník (100-165 n.l.)[upraviť | upraviť zdroj]

Justin Mučeník - jeden z učiteľov theóze druhého storočia n. l.

Justin, zvaný Mučeník či Martyr, bol grécky kresťanský teológ a filozof, jeden z cirkevných otcov a svätý katolíckej cirkvi. Zomrel mučeníckou smrťou za vlády Marca Aurélia. Justin v svojom diele Dialóg s Židom Tryfónom tvrdí, že "sme učinení bohmi, oslobodení od utrpenia a smrti". V tom istom diele tiež obhajuje myšlienku, že "sme hodní toho stať sa bohmi a získať Moc, aby sme sa mohli stať plnohodnotnými synmi Najvyššieho".[8]

Klement Alexandrijský (160-200 n.l.)[upraviť | upraviť zdroj]

Klement Alexandrijský je preslávený cirkevný spisovateľ, ktorý sa radí medzi cirkevných Otcov, a ktorý je považovaný za prvého člena cirkvi v Alexandrii, ktorého poznáme menom. Zároveň patrí medzi najvýznamnejších grécky píšucich kresťanských učiteľov staroveku. Bol katolíckou cirkvou považovaný za svätca, ale kvôli tomu, že ho pre obhajobu svojich názorov často používali stúpenci protestantskej reformácie, bol roku 1584 vyčiarknutý z rímskeho kalendára svätých. Aj napriek tomu je dodnes cenený za svoju službu a za svoje diela. Klement vo svojich dielach obhajuje oslávenie človeka a zásluhu Ježiša Krista na tejto premene. V treťom zo svojich zachovaných diel, Strómata (Στρωματεῖς Strómateis "Koberce"), vysvetľuje spojitosť medzi gréckou filozofiou a kresťanstvom. Božskú inšpiráciu, danú ľudstvu skrze starovekých filozofov, bral ako "vlákna v koberci", ktoré sa preplietali Kristovou náukou. V tejto knihe úplne explicitne hovorí o exaltácii a množstvo Kristovi podriadených bohov, keď hovorí: "Sme predurčení k tomu, aby sme sedeli na trónoch spolu s ostatnými bohmi, ktorí boli na svoje miesto ako prvý dosadení Spasiteľom."[9][10][11]

Ten istý Klement Alexandrijský v druhom zo svojich diel, Učiteľ (Παιδαγωγός Paidagógos), hovorí o večnom osude tých, ktorí spravodlivo nasledujú Boha a veria v neho celým svojím srdcom, mysľou i dušou "Poznajúc Boha, bude urobený takým ako je Boh ... "a dodáva:" Človek bude môcť byť urobený Bohom, lebo Boh si to tak želá. "[12][13]

Hyppolyt Rímsky (170-236 n. l.)[upraviť | upraviť zdroj]

Hyppolyt bol žiakom Ireneja z Lyonu (existuje teda línia od apoštola Jána, cez Polykarpa a Ireneja až po tohto muža) a je považovaný za najdôležitejšieho cirkevného Otca Západu tejto doby. Cirkev ho vyhlásila za svätého a jeho sviatok slávi 13. augusta (východná cirkev 10. augusta). Vo svojom diele Philosophumena Hyppolyt píše: "A staneš sa spoločníkom Božstva a spolu-dedičom Krista ... pretože si sa stal Bohom ... a bol si zbožštený / oslávený a počatý k nesmrteľnosti."[14][15]

Cyprián z Kartága (3.storočí n. l.)[upraviť | upraviť zdroj]

Svätý Cyprián, vlastným menom Thascius Caecilius Cyprianus, bol biskup Kartága a dôležitý staroveký kresťanský spisovateľ, cirkevný Otec. Narodil sa na začiatku 3. storočia v severnej Afrike, zrejme v Kartágu, kde tiež získal dobré vzdelanie. Zomrel ako mučeník pri Valerianovom prenasledovaní 14. septembra 258. Katolícka cirkev slávi jeho sviatok 16. / 17. septembra. Cyprián tnapsal vo svojej knihe De idolorum vanitate - O márnosti modlí: "Taký, aký je teraz Kristus, budeme aj my kresťania, ak ho budeme napodobňovať."

Origenes - cirkevný otec aj kacír

Origenes (3.storočie n. l.)[upraviť | upraviť zdroj]

Origenes sa považuje za kontroverzného kresťanského mysliteľa, napriek tomu sú však jeho diela významná. V Komentári k Jánovi napísal: "Pravý Boh (Otec) je našim Bohom, a tí, ktorí sú stvorení podľa jeho Obrazu, sú bohovia ..."

Svätý Atanáz Alexandrijský (asi 295 - 2. mája 373)[upraviť | upraviť zdroj]

Svätý Atanáz je jednou z najvýznamnejších osobností kresťanského staroveku. Gregor Naziánsky ho nazval "stĺpom cirkvi" a jeho potomkovia ho obdarili priezviskom "Veľký". Atanáz vo svojom diele 4 príhovory proti Ariánom úplne výstižne napísal: "Boh sa narodil v tele preto, aby sme mohli aj my byť učinení bohmi."[16][17][18]


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Russell, The doctrine of deification in the Greek patristic tradition, str. 338n.
  2. Slovník spisovného jazyka českého 38. Praha : Academia, 1969, str. 687.
  3. Dictionnaire de spiritualite ascétique et mystique, sl. 1370-1375. Odkazuje Pavel Milko, pozn. 12.
  4. Georgios I. Mantzaridis, Palamika. Thessaloniki 1998, str. 155. Odkazuje Pavel Milko, pozn. 16.
  5. Thréskeutiké kai Ethiké Egkyklopaideia, Aténam, 1962-1968, heslo theósis, sl. 508. Uvádza P. Milko, pozn. 17.
  6. Adversus haereses, book 5, prefácie - factus est quod sumus nos, uti nos perficeret quod et ipse.
  7. Irenaeus, Against Heresies 4.38 (4); compare 4.11 (2): "But man receives progression and increase towards God. For as God is always the same, So also man, when found in God, shall always progress towards God. "
  8. Justin Martyr, Dialogue with Trypho, 124.
  9. Clement of Alexandria, Exhortation to the greeks
  10. Clement of Alexandria, The Instructor, 3.1. See his Stromateis, 23.
  11. Stromy 716,101,4 (Ed. Stählin): ὁ τῷ κυρίῳ πειθόμενος καὶ τῇ δοθείσῃ δι 'αὐτοῦ κατακολουθήσας προφητείᾳ τελέως ἐκτελεῖται κατ 'εἰκόνα τοῦ διδασκάλου ἐν σαρκὶ περιπολῶν θεός
  12. Clement of Alexandria, "Chapter I", Exhortation to the Heathen, Retrieved 2012-11 -06
  13. Clement of Alexandria, "Book III, Chapter I", The Instructor, Retrieved 2012-11-06
  14. Hippolytus of Rome, "Book X, Chapter 30", Refutation of all Heresies, Retrieved 2013-09-30
  15. Hippolytus of Rome, The Discours on the Holy Theophany, Retrieved 2014-01-08
  16. Athanasius, Against the Aryans, 1.39, 3.34.
  17. St. Athanasius, O inkarnácii 54, 3: PG 25, 192B
  18. "Αὐτὸς γὰρ ἐνηνθρώπισεν, ἵνα ἡμεῖς θεοποιηθῶμεν (Migne, patrológia graeca, 25, 192 B De incarnatione Verbi, 54: literally, "... that we might become ...". Grammatically, the verb θεοποιηθῶμεν could be translated as "be made God" Himself or "be made gods."

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vojtíšek Zdeněk:Cesta ke zbožštění v pravoslaví (pdf)
  • Milko Pavel. Theosis. Www.dogmatika.wz / theosis.pdf
  • V. Lossy. "Vykúpenie a zbožštenie", in: Orthodox revue 1 (1997), s. 45-53
  • Dodds, E. R. Pohania a kresťania vo veku úzkosti. Prel. Martin Pokorný. - 1. vyd. Praha: Petr Rezek, 1997.
  • Jung Carl Gustav. Duša moderního člověka. Prel. Karel Plocek 1. vyd. - Brno : Atlantis, 1994.
  • Platónovy spisy. Prel. František Novotný. 1. vyd - Praha : OIKOYMENH, 2003.
  • Pokorný Petr. Píseň o perle : tajné knihy starověkých gnostiků. 2. vyd. - Praha: Vyšehrad, 1998.
  • Popov, I.V. „Idea zbožštění v rané východní církvi“. Z ruského orig. Ideí oboženija v drevnevostočnoj Cerkvi (Výprosy filosofii i psychologii XX/1909, sv. 96, str. 165-213) přel. Petr Maršík. In: Orthodox revue : časopis pro pravoslavnou theologii 1. Praha : Orthodoxia, 1997, str. 11-41.
  • Russell Norman. The doctrine of deificationin the Greek patristic tradition. Oxford : Oxford University Press, 2004. Reprinted 2006.
  • SLOVNÍK SPISOVNÉHO JAZYKA ČESKÉHO. 1. vyd., Praha : Academia, 1958-1971.
  • Jacobs, Jonathan D. "An Eastern Orthodox Conception of Theosis and Human Nature" (PDF).

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zbožštění na českej Wikipédii.