Zora Sláwie pre hospodárou

Zora Sláwie pre hospodárou boli protislovenské noviny v slovenčine vydávané pod vplyvom maďarskej Starokonzervatívnej strany v Pešti v roku 1850.

V dobe bachovského absolutizmu, nepriaznivého pre vývoj nášho národného hnutia, snažila sa u nás upevniť si svoje pozície maďarská Starokonzeravtívna strana. Po dohode s viedenskými vládnymi kruhmi presadzovala i na Slovensku svoju reakčnú protislovenskú a protiľudovú politiku. Pokúsila sa dokonca sama aj o vydávanie osobitných slovenských novín.

Takýmito novinami sa stala Zora Sláwie pre hospodárou, ktorú začal 15. júla 1850 v Pešti vydávať Ďorď Pejko. (Podľa všetkého ide o neskoršieho slúžneho, ktorý zomrel v Predajnej pri Banskej Bystrici v 77-om roku života 10. IV. 1893. Jeho literárna činnosť bola chudobná. Okrem spomínaných novín vydal v mladších rokoch dva zväzky vlastných básní.) Po jedenástich číslach noviny v tom istom roku zanikli.

Pejkov týždenník sa stretol v slovenskej verejnosti s veľkým odporom. Zamietali ho Novoslováci (Štúr, Hurban), Staroslováci (Ján Kollár, Daniel Lichard) i stúpenci federatívneho zriadenia Rakúska (Havlíček-Borovský). Lichard priamo obvinil Pejku, že stojí v službách peštianskej redakcie novín Magyar Hírlap a je skrytým nepriateľom slovenského národa. Odsudzoval aj mizerný jazyk Pejkových novín. Karol Havlíček-Borovský vo svojom kutnohorskom Slovane vyčítal Zore Sláwie odtrhnutosť od životných potrieb a záujmov slovenského ľudu a nazval Pejku ničomným človekom, patriacim medzi tých, ktorých by mal “lid náš někam i do jezer tatranských naházet".

V prvom čísle svojich novín Pejko podal veľmi bohatý program. Sľúbil v nich uverejňovať články o poľnohospodárstve, včelárstve, hospodárskych novinkách, o priemysle, obchode, remeslách, ale aj o prírodopise, miestopise i politike v Uhorsku. Dokonca sľuboval tu publikovať aj literárne príspevky, domáce i zahraničné spravodajstvo. Veľa z týchto sľubov nesplnil, dokonca ani ten najhlavnejší. Nevytvoril zo svojej Zory Sláwie dobré noviny pre dedinský ľud už aj preto, že nemal na to dostatok odborných znalostí a publicistických skúseností. Jeho hospodárske rubriky (napr. Žiwot roľnícki) boli diletantské a vnútropolitické spravodajstvo nepôvodné, preberané z inojazyčných novín a časopisov. Literárna časť novín mala priamo periférnu úroveň a bola pre literárny vývoj bezcennou.

Pejko si sám uvedomoval, že nedokáže vytvoriť vhodné hospodárske noviny pre ľud a preto aj odkazoval vzdelanejších čitateľov na maďarský časopis Gazdasagi lapok a na nemecký časopis, vychádzajúci v Pešti - Zeitschrift für Ungarns Industrie.

Aby oklamal slovenskú verejnosť, odvolával sa vo svojich novinách na Jána Kollára i Ľudovíta Štúra, ba tvrdil, že svoje noviny vydáva v štúrovskej slovenčine. Nebola to pravda. Užíval síce štúrovský fonetický pravopis, ale syntax a štylistika slovenčiny mu robila značné ťažkosti jednoducho preto, lebo po slovensky dobre nevedel. Vidieť to aj z krátkej ukážky z jeho článku: “Teraz .... odhodlaná witrwanliwosť hrdinsko-mocních Slowákow pokorila wládobažnia dupoťi a násilí swornosti občianskej proťiwníkov, a pod zelezním jarmom strachopanstwa wzdichajúce národu osloboďila na swet".

Podobne ako štúrovci odsudzovali Pejkove noviny aj Staroslováci. Radlinský i Lichard odsudzovali Pejkove kolaborovanie s maďarskou Starokonzervatívnou stranou. Ján Palárik vyčítal zase Pejkovi jeho spoluprácu s reakčnými viedenskými novinami Wanderer i jeho škodlivú protislovenskú politiku. Tvrdil, že Pejko sa snaží o pomaďarčovanie slovenských stolíc. Podľa iných, vraj maďarská Starokonzervatívna strana združená okolo novín Magyar Hirlap, chcela vydávaním a podporovaním Pejkových novín zväčšiť rozbroje v slovenskom národnom hnutí, oslabiť ho a tak dokázať viedenskej vláde, že Slovákov nemožno zrovnoprávniť, lebo nemajú ani jednotnej reči, ani jednotnej národnosti a pritom sú rozbití na niekoľko vzájomne súperiacich táborov.

Jedine Katolícke nowini Štefana Klempu sa zastávali Pejku a jeho novinárskej práce už aj preto, lebo patrili do jedného tábora reakčnej maďarskej Starokonzervatívnej strany. Sústredenému slovenskému útoku však Pejko nemohol dlho odolávať. Zostal v izolácii a stratil vplyv na politickú a hospodárku spisbu Slovákov. Nízka odborná úroveň, reakčná politická orientácia a mizerný jazyk odsúdili Pejkove noviny na skorý zánik. Ich posledné číslo vyšlo 4. XII. 1850.