Terentius

	Publius Terentius Afer
	; rímsky dramatik
Narodenie	185 pred Kr.; Kartágo
Úmrtie	159 pred Kr.; neznáme
Odkazy
Projekt; Guttenberg	Terentius; (plné texty diel autora)
Commons	Terentius
	Biografický portál

Publius Terentius Afer (185?-159 pred Kr.) bol rímsky dramatik, autor komédii.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Dátum Terentiovho narodenia je predmetom dohadov. Podľa Aelia Donata sa dramatik narodil roku 185 pred Kr., rímsky historik Fenestella uvádza ako rok narodenia rok 195 pred Kr.

Terentius sa mohol narodiť v Kartágu alebo tu aspoň vyrastal. Poukazuje na to aj jeho cognomen Afer (Africký), ktoré by tiež mohlo naznačovať, že Terentius bol pôvodom Berber alebo obyvateľ Líbye. Do Ríma ho priviedol rímsky senátor Terentius Lucanus ako svojho otroka niekoľko rokov po Druhej púnskej vojne (po svojom prepustení prijal podľa neho meno Terentius). V Ríme sa Terentiovi dostalo vzdelania. Pánov obdiv k jeho schopnostiam mu vyslúžil prepustenie.

Prvú z hier uviedol Terentius okolo roku 166 pred Kr., ale nestretla sa s úspechom. Slávu si získal postupne a svoj tvorivý zenit dosiahol roku 160 pred Kr. Nasledujúceho roku sa vydal na študijnú cestu do Grécka, z ktorej sa do Ríma nevrátil. Zahynul buď v Grécku alebo počas cesty nazad, podľa niektorých sa utopil.

Počas krátkej kariéry udržiaval Terentius styky s dvoma význačnými predstaviteľmi aristokracie, Scipionom Aemilianom a Laeliom Sapientom, členmi tzv. Scipionovského krúžku, ktorý podporoval gréckych vzdelancov, historikov a umelcov pôsobiacich v Ríme. Aj Terentiovi sa od dvojice dostalo podpory, o ktorej sa zmieňuje v niektorých svojich hrách. Neskôr sa o vzťahu troch mužov šírili rôzne klebety, vrátanej tej, že udržiavali homosexuálny vzťah a že skutočnými autormi niektorých z hier boli Aemilianus alebo Laelius.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Počas krátkeho tvorivého obdobia Terentius napísal šesť komédie, ktoré sa dochovali v úplnosti aj s dátumami uvedenia. Ide o:

Andria (Dievča z Andru, 166 pred Kr.)
Hecyra (Svokra, 165 pred Kr.)
Heautontimoroumenos (Sebetrápič, 163 pred Kr.)
Eunuchus (Eunuch, 161 pred Kr.)
Phormio (161 pred Kr.)
Adelphoe (Bratia, 160 pred Kr.)

Tak ako Plautus, Terentius tvoril komédie v duchu novej gréckej komédie. Jeho tvorba sa pridržiava použitých vzorov vo väčšej miere ako je zvykom u iných autorov, čo viedlo k tomu, že býval dlho označovaný za ich prejímateľa či priamo prekladateľa do latinčiny. Nové objavy gréckych hier ale potvrdili, že bol viac než len imitátor. Na rozdiel od Plauta a Naevia, sa pridržiaval Terentius gréckeho prostredia a gréckych mien postáv i ponechal komédiam aj grécke názvy.

Zámer: dráma pre vyššiu spoločnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci Terentius vychádzal z rovnakých predlôh ako Plautus, jeho spracovanie sa od diel významného predchodcu výrazne líšilo. Plautove divadelné hry možno označiť ako ľudové komédie. Boli určené nenáročnému ľudovému divákovi, ktorému nevadili opakujúce sa motívy a očakával slovnú a situačnú komiku. Terentius, tvoriaci pod vplyvom Scipionovského krúžku, sa zameriaval na vyššie spoločenské triedy, ktorým ľudová zábava nestačila a ktoré navyše mali hlboké znalosti gréckeho jazyka i kultúry. Odklon od ľudového divadla, ktoré bolo pôvodnou formou dramatického umenia v antickom Ríme, sa prejavil vo viacnásobných neúspechoch, ktorých sa Terentiovi dostalo od bežných divákov. Príkladom môže byť jeho komédia Hecyra (Svokra). Pri prvom uvedení roku 165 pred Kr. dali diváci prednosť vystúpeniu komediantov, pri opakovanom uvedení roku 160 pred Kr. sa v polovici predstavenia zdvihli, keď sa v dave rozšírila informácia, že začína vystúpenie gladiátorov. Až na tretíkrát bola komédia dohraná až do konca.

Protagonisti Terentiových hier sú rovnaké „typy“ ako v prípade komédii Menandra a Plauta – zamilované páry, hašterivé manželky, chamtivci, paraziti, chytrí otroci -, pritom ale Terentius prichádza s hlbšou psychologizáciou postáv, ktorá narušuje stereotypnú typizáciu jeho hrdinov. Jeho hetéry netúžia iba po obohatení, ale sú schopné pomáhať, jeho otcovia sa správajú k synom zhovievavo, jeho svokry môžu byť ľudskejšie, ako sa od nich očakáva. Týmto krokom vyšiel v ústrety náročnejšiemu divákovi, ktorému nestačila variáca na rovnakú tému s rovnakými postavami, ale zároveň stratil úspech u más, ktoré nemali zmysel pre jeho psychologický humor.

Nové prvky v dráme[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšími Terentiovými inováciami boli jeho záujem o prepracovanosť formy i obsahu, vylúčenie neuveriteľných prvkov z deja (na rozdiel od Plauta, ktorý sa pri rozuzlení zápletky rád obracal na Šťastenu) a predovšetkým vytvorenie nového typu prológu. U Plauta a v novej attickej komédii prológ slúži, aby uviedol diváka do deja, zoznamuje ho s postavami a ich vzájomnými vzťahmi a často v skratke podáva celý dej tak, aby sa divák mohol plne sústrediť na komický výstup na scéne. Terentius volí odlišný postup: neprezrádza dej, ktorý bude nasledovať, namiesto toho podáva skôr literárnu štúdiu o svojom diele, obhajuje postoje, ktoré v ňom prezentuje, porovnáva s gréckym vzorom, vyjadruje sa k technike a vkusu. To prezrádza, že hry skutočne neboli určené masám.

Témy[upraviť | upraviť zdroj]

Všetkými Terentiovými hrami rezonuje ako spoločná téma ľudskosť (humanitas). Je to zaiste vplyv helenistickej vzdelanosti, odkaz gréckej filozofie, ktorá sa pestovala vo vznešenej rímskej spoločnosti. S tým súvisí i slávny výrok, ktorý sa objavil v hre Heautontimoroumenos (Sebetrápič): Homo sum, humani nil a me alienum puto (Som človek, nič ľudské nepovažujem za cudzie).

Jazyk a štýl[upraviť | upraviť zdroj]

Terentiove dielo tvorí protiklad k Plautovej „urečnenej“ komédii. Jeho jazyk pôsobí prirodzene, až všedne, čo mu niektorí vytýkajú a iní ho za to chvália. Repliky sú krátke a zrozumiteľné. V príkrom kontraste s Plautom sa u neho neobjavuje latinčina „z ulice“ a dokonca aj jeho hetéry, otroci a gauneri sa vyjadrujú spisovne. Všetkých šesť hier akoby podliehalo určitej cenzúre. Chýbajú v nich výrazy spojené so sexom, ľudským telom, nadávky a hrubé výrazy. Naopak, pomerne silne sú zastúpené slová týkajúce sa abstraktných pojmov. Pokiaľ možno terentiovsku latinčinu nejako charakterizovať, tak ako jazyk vzdelanej „strednej“ vrstvy v Ríme, nie jeho más.

U Terentia sa stretávame tiež s menšou metrickou pestrosťou ako u Plauta. Úseky určené pre spev (cantica) sú obmedzené na úkor prednášaných pasáži. Aj to súvisi s odklonom od ľudového vkusu.

Prijatie Terentioveho diela[upraviť | upraviť zdroj]

Za svojho života sa dostalo Terentiovi dvojznačného prijatia – nepochopenie od ľudových más, obdiv od účených aristokratických kruhov. Vysoko ho hodnotili Cicero a Caesar. Nie u všetkých získal Terentius ale popularitu. Napríklad Volcacius Sedigitus, ktorý v staroveku zostavil rebríček najlepších dramatikov, ho uvádza až na šiestom mieste.

Terentiova hviezda vyšla po druhýkrát počas stredoveku a renesancia|renesancie, čo dokladá veľký počet rukopisov s jeho hrami (vieme o viac ako 650 takýchto rukopisoch, ktoré vznikli po roku 800 po Kr.). Terentiov úspech zaiste súvisel i s čistotou jeho jazyka, pre ktorú bol používaný ako školský text. V 10. storočí vytvotila na námety Terentiových hier rehoľníčka Hrotsvitha rýmované príbehy, ktoré mali „preložiť“ Terentia kresťanským čitateľom. Počas renesancie došlo k znovuobjaveniu Terentia aj na javisku. V roku 1476 bola vo Florencii uvedená jeho Andria.