Élektra (dcéra Agamemnona)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Élektra, Orestes a Hermes pri hrobe Agamamnona, červenofigúrové peliké, cca.380–370 pred Kr.

Élektra alebo Elektra (starogr. Ἠλέκτρα – Élektra, lat. Electra) je v gréckej mytológii dcéra mykénskeho kráľa Agomemnona a jeho manželky Klytaimnéstry.[1]

Élektra dcéra Agamemnona mala troch súrodencov, brata Oresta a sestry Ifigeneiu a Chrysothemis.[1]

Jej otec Agamemnón po svojom víťaznom návrate z trójskej vojny zahynul rukou vrahov najatých jeho bratrancom Aigisthom a zradnou manželkou Klytaimnéstrou.[2] Po tomto hroznom čine Élektra zachránila svojho mladšieho brata Oresta a odviedla ho do bezpečia k fóckemu kráľovi Strofiovi,[2] ktorého manželkou bola Agamemnónova sestra Astyochea (nazývaná tiež Anaxibia). Strofiov syn Pylades a Orestes sa stali doživotnými vernými priateľmi.

Potom Élektra venovala sedem rokov príprave návratu do Mykén a pomste za zákernú smrť otca. Keď Orestes dospel, vrátili sa do Mykén a tam rukou Oresta zahynuli vrahovia Aigisthos (ktorý sa vyhlásil za mykénskeho kráľa) a zradná matka Klytaimnéstra.[3]

Za tento hrozný čin bol Orestes neľútostne prenasledovaný bohyňami pomsty Erínyami. Aby sa z tohto činu očistil, vydal sa aj so svojim priateľom Pyladom do ďalekej Tauridy k posvätnej soche bohyne Artemis. V Tavride ich však zajali a jeden z nich mal byť obetovaný. Šťastie im ale prialo, lebo kňažka, ktorá mala vykonať obetu bola Orestova staršia sestra Ifigeneia, ktorá ho po rokoch spoznala a po ďalších nebezpečných peripetiách sa im nakoniec všetkým podarilo vrátiť domov. Ich trápeniu však zďaleka nebol koniec. Argejský ľud ich potrestal vyhnanstvom. Strýko Menelaos ich neprijal, otec ich matky Klytaimnéstry, kráľ Tyndareós žiadal ich odsúdenie za matkovraždu a ľud ich skutočne odsúdil na smrť. Obrat priniesol až boh Apollón, ktorý všetky znepriatelené strany uzmieril. Orestes sa potom stal nástupcom na mykénskom tróne a manželom Menelaovej dcéry Hermiony a Élektra sa stala manželkou Pylada.[4]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Pseudo-Apollodorus, Epitoma, E,2,16.
  2. a b Hyginus, Fabulae 117.
  3. Homér, Odysea, 3,303.
  4. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2,16,7.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]