Émile Zola

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Émile Zola
Émile Zola
francúzsky spisovateľ

Narodenie 2. apríl 1840
Paríž, Francúzsko
Úmrtie 29. september 1902 (62 rokov)
Paríž, Francúzsko

Émile Zola (* 2. apríl 1840, Paríž – † 29. september 1902) bol francúzsky spisovateľ, najvýznamnejší predstaviteľ naturalizmu. Zohral veľkú úlohu v Dreyfusovej afére.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Émile Zola, syn talianskeho inžiniera, staviteľa železníc Francesca Zolu a Émilie Aubertovej, rodenej de la Beauce pôvodom de la Beauce, sa narodil v Paríži. Rodina sa usadila v Aix-en-Provence a po smrti otca pocítila ťažké finančné problémy. V roku 1858 sa Zola vrátil do Paríža. Na škole v Aix-en-Provence bol jeho spolužiakom Paul Cézanne. V roku 1859 dvakrát prepadol pri maturitách a keďže nechcel byť viac matke na ťarchu, opustil štúdiá aby si hľadal prácu. V roku 1862 začal pracovať vo vydavateľstve Hachette ako radový zamestnanec. Napísal svoje prvé dielo a spolupracoval s literárnymi rubrikami vo viacerých novinách. Od roku 1866 sa poznal s maliarmi Édouardom Manetom, Camille Pissarrom, zoznámil sa so spisovateľmi bratmi Julesom a Edmondom de Goncourt. Pripravoval projekt Rougon-Maquart, ktorý dokončil v roku 1893. V roku 1870 sa oženil s Alexandrine Mélay, v tom istom roku sa angažoval ako sekretár ľavicového poslanca Alexandra Glais-Bizoina. Od roku 1873 sa spojil s Gustavom Flaubertom a Alphonsom Daudetom, stretol Joris-Karl Huysmansa, Paula Alexisa, Léona Henniquea a Guy de Maupassanta, ktorí sa stali vernými členmi Médanskych večerov, miestu blízko Poissy, kde si zaobstaral malý vidiecky dom, založený v roku 1878.

Stal sa členom prúdu naturalistov. Kolektívny význam týchto Večerov sa objavil až o dva roky neskôr. V roku 1886, Zolov priateľ Paul Cézanne sa mohol spoznať v osobe Clauda Lantiera, maliara zo Zolovho diela L’Oeuvre (Dielo). Publikovanie La Terre (Zem) vyvolalo polemiku: Manifeste des cinq poukázal na kritiku mladých naturalistických spisovateľov. V roku 1888 si zobral učiteľku Jeanne Rozerot, s ktorou mal dve deti. V roku 1890 sa mu nepodarilo vstúpiť do Francúzskej Akadémie. V roku 1898 sa Zola angažoval v Dreyfusovej afére, publikoval v L’Aurore famózny otvorený list „J’accuse“ (Žalujem), v ktorom obhajoval nevinu kapitána Alfreda Dreyfusa a dal tak nový rozmer opakovanému procesu. Za svoju angažovanosť v procese hanobenia bol odsúdený na rok väzenia a prenasledovaný, preto odišiel do exilu v Londýne, aby sa vyhol väzbe. Po návrate publikoval v La Verité en marche články týkajúce sa tejto záležitosti. 29. septembra 1902 zomrel doma nešťastnou náhodou na otravu oxidom uhoľnatým. Bol pochovaný na cintoríne Montmartre v Paríži, jeho pozostatky previezli do Panthéonu 4. júna 1908.

13. januára 1998 sa konala v parížskom Panthéone slávnosť. Élisabeth Guigou, poverená ministrom spravodlivosti, poslala pri príležitosti stého výročia publikovania „J’accuse“ (Žalujem) v L’Aurore, otvorený list prezidentovi republiky. Boli prednesené dva prejavy, prvým ministrom Lionelom Jospinom a čestným prvým prezidentom súdu pre zrušenie rozsudkov, Pierre Draiom na tému „úloha súdu pre zrušenie rozsudkov v odhaľovaní Dreyfusovej aféry“.

Povedali o ňom[upraviť | upraviť zdroj]

"Vše, cokoli se vyblilo nejprostřednejšího, nejšpinavějšího u obchodních cestujících nebo v nízkých feuilletonech antiklerikálních, redigovaných pro bezbožné prťáky, všechny usazeniny starých smradlavých mínění, vrhnuté kdysi toliko odřezanci a odpadlíky, hltavě zpolykané mrzkými zkostnatělými pedanty a opětně vydávené v dlouhých vlnách do tlamy posledních psů Materialismu, - p. Zola sebral je jako předrahocenné koření a přehoušlím vházel je do svého kotle na vaření." - Léon Bloy

"Cirkevných a vojenských súdnych tribunálov zložených z podlých pokrytcov sa dá za rok zostaviť milión a ešte mnohí zostanú, je však treba päť storočí, aby vyrástli taká Jeanne d´Arc alebo taký Zola". - Mark Twain

"Zola zostupuje do stoky, aby sa v nej vykúpal, ja, aby som ju vyčistil." - Henrik Ibsen

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Zolov podpis
  • 1865 - La Confession de Claude
  • 1867 - Tereza Raquinová
  • 1868 - Madeleine Férat
  • 1880 - Experimentálny román
  • Les Rougon-Macquart - veľký románový cyklus s podtitulom Prírodovedný a sociálny dejepis jednej rodiny za 2. cisárstva. Cyklus má 20 zväzkov, 32 hlavných a viac ako tisíc vedľajších postáv. Stal sa obrazom života vtedajšej francúzskej spoločnosti:
    • 1871 - Šťastie Rougonovcov
    • 1871/1872 - La Curée
    • 1873 - Brucho Paríža
    • 1874 - La Conquête de Plassans
    • 1875 - La Faute de l'Abbé Mouret
    • 1876 - Son Excellence Eugène Rougon
    • 1877 - Zabijak
    • 1878 - Príbeh lásky
    • 1880 - Nana
    • 1882 - Pot-Bouille
    • 1883 - Au Bonheur des Dames
    • 1884 - La Joie de vivre
    • 1885 - Germinal
    • 1886 - L'Oeuvre
    • 1887 - La Terre
    • 1888 - Le Rêve
    • 1890 - La Bête humaine
    • 1891 - Peniaze
    • 1892 - La Débâcle
    • 1893 - Doktor Pascal
  • Tri mestá - trilógia
  • Cyklus štyroch evanjelií
    • 1899 - Plodnosť
    • 1901 - Práca
    • 1903 - Pravda (vydaný posmrtne)
    • Spravodlivosť (nedokončený)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]