Červený kláštor
Súradnice: 49° 23' 58” s. š., 20° 25' 00” v. d.
Červený kláštor je kartuziánsky kláštor, ležiaci v malebnom vyústení potoka Lipník do prielomu Dunajca v Pieninskom národnom parku v obci Červený Kláštor v okrese Kežmarok.
História a majitelia
Červený kláštor, oficiálne Lechnický kláštor, začali budovať pravdepodobne po roku 1320 pri obci Lechnica. Svoje pomenovanie dostal podľa červenej farby striech kláštorných objektov. Jeho história je úzko spätá s pôsobením príslušníkov dvoch reholí – kartuziánov (v rokoch 1320 – 1567) a kamaldulov (v rokoch 1711 – 1782). Obe spoločenstvá patrili k najprísnejším pustovníckym reholiam. Mnísi – pustovníci žili v klauzúre, t. j. v uzavretej časti kláštora (z lat. clausus, t.j. uzavretý). Obývali samostatné domčeky – cely, pri ktorých boli záhradky. Pre príslušníkov oboch spoločenstiev platila zásada mlčanlivosti, nosili biely habit a striedmo sa stravovali.
Založenie kláštora potvrdila roku 1319 spišská kapitula a roku 1320 dal súhlas na jeho postavenie kráľ Karol I. Róbert z Anjou.
Hlavnými stavbami sú gotický jednoloďový kostol sv. Antona Pustovníka (jeho stavbu začali po r. 1360) s bočnými kaplnkami, kláštorná budova s krížovou chodbou (pristavaná po r. 1400 k severnej strane kostola) a hospodárske budovy. Okolo týchto stavieb obiehalo opevnenie, ktorého múr mal aj cimburie. V ostatnom priestore boli samostatné domce pre mníchov.
Kláštor dobyli v prvej polovici 15. storočia husitské vojská. Ďalšie obliehanie kláštora začiatkom 16. storočia prinútilo mníchov ho opustiť. Objekt dostal svetských majiteľov. Až začiatkom 18. storočia sa kláštor opäť dostal do cirkevných rúk. Jeho majiteľom sa stal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý kláštor po svojej smrti v r. 1705 v testamente odkázal benediktínskej reholi - kamaldulom, pomenovaným podľa materského kláštora Camaldoli pri Arezze v Taliansku. Ich príchodom začala nová etapa rozmachu kláštora, podmienená najmä stavebnými úpravami v duchu súdobého slohu - baroka.
Kamalduli si na miestach starších pustovní postavili svoje domčeky na južnej a východnej strane od kostola. Podľa pôvodných kartuziánskych predpisov malo žiť v každom kláštore štrnásť mníchov a šestnásť bratov-laikov. V Červenom kláštore bolo desať pustovní. Okrem toho mnísi sa sústredili na prestavbu hospodárskych budov. V roku 1747 opravili i kostol, najmonumentálnejšiu stavbu celého kláštorného komplexu. Jeho exteriér ostal zachovaný v gotickom slohu, interiér doznal obnovy v duchu baroka. Steny i gotické klenby ozdobili maľbami s rozsiahlymi dekoráciami rastlinných motívov. V interiéri umiestnili nové lavice pomaľované barokovými maľbami, zachytávajúcimi každodenný život tunajších obyvateľov vo chvíľach práce, odpočinku i modlitieb.
Z tunajších mníchov sa do našich kultúrnych dejín významne zapísali dvaja členovia rehole – mních Cyprián, zberateľ liečivých rastlín, svojím herbárom, a Romuald Hadbavný latinsko-slovenským slovníkom.
Do rozvoja kláštora nepriaznivo zasiahlo nariadenie cisára Jozefa II. z roku 1782 o zrušení niektorých reholí, medzi nimi i kamaldulov. Rehoľníci boli nútení opustiť kláštor, ktorý začal následne pustnúť. Až v roku 1820 František I. Habsburský daroval lechnický kláštor i s jeho majetkami gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Napriek tomu kláštor kvôli nedostatku prostriedkov na jeho obnovu naďalej upadal.
Areál kláštora bol do r. 1945 už na ceste k zrúcanine najmä po zničujúcom požiari v r. 1907 a po druhej svetovej vojne. I keď sa jeho opravné práce dlho preťahovali, dostal napokon po oprave kultúrne využitie umiestnením muzeálnej expozície, reštaurácie a ubytovne.
Muzeálna expozícia tu bola sprístupnená r. 1993 po celkovej rekonštrukcii objektu. Približuje históriu a kláštorný život spomínaných rádov a vzácne umelecko-historické pamiatky z Červeného Kláštora, ale aj z celej oblasti severného Spiša. Jeho bohatú históriu možno podľa bývalých vlastníkov rozdeliť do štyroch období:
- 1320 – 1567 kartuziánsky kláštor
- 1569 – 1710 kláštor v majetku svetského panstva
- 1711 – 1782 kamaldulský kláštor, Kongregácia Monte Corona
- od roku 1782 kláštor v majetku cirkvi a štátu
Areál Červeného kláštora bol pre jeho prínos do histórie Slovenska z hľadiska architektúry i využitia vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Zaujímavosť
Vznik kláštora sa podľa starej povesti viaže na násilnú smrť prepošta križovníkov v Chmeľove. Zabil ho istý magister Kokoš, význačný člen rodiny Brezovických. Za trest a súčasne i vykúpenie tohto ťažkého zločinu mal založiť šesť kláštorov. Podarilo sa mu ich založiť však iba dva - prvý na Skale útočiska nad Letanovcami a druhý v údolí sv. Antona v blízkosti obce Lechnica.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červený kláštor
Zdroje
- Štefan Pisoň, Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku, Osveta, Martin, 1973
- Vendelín Jankovič, Národné kultúrne pamiatky na Slovensku, Osveta, Martin, 1984