Štefan Sečéni

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Štefan Sečéni
Štefan Sečéni
maďarský šľachtic, politik a národný buditeľ

Narodenie 21. september 1791
Viedeň
Úmrtie 8. apríl 1860 (68 rokov)
Döbling

Gróf Štefan Sečéni (staršie písanie: Széchenyi; po maďarsky Széchenyi István; * 21. september 1791, Viedeň – † 8. apríl 1860 Döbling) bol maďarský šľachtic, politik a národný buditeľ.

Uhorsko v období reformného hnutia malo viac vedúcich politikov, no najväčší rešpekt, slávu a prínos môžeme pripísať grófovi Štefanovi Sečénimu. Nielen, že bol dominantnou postavou reformného obdobia, ale v 30. rokoch ho môžeme pokladať za prvého, kto prišiel s myšlienkou „skončiť s podriadenosťou v habsburskej monarchii“, a tým upriamiť pozornosť na vlastenecké myslenie v politickej a spoločenskej sfére.

Rodinné zázemie[upraviť | upraviť zdroj]

Rod Sečéniovcov sa zapísal do histórie Uhorska už storočia predtým, no ani jeden z neho predstaviteľov nezískal taký silný vplyv, ako Štefan Sečéni.

Ako väčšina šľachtických rodov, aj pôvod rodu Sečéniovcov je zahalený mýtmi a legendami. Najpravdepodobnejšie pochádzajú z novohradského mestečka Szécsény a ich pôvodné priezvisko bolo Szabó. Do šľachtického stavu boli povýšení roku 1629, keď si zmenili i svoje priezvisko na Sečéni (Szécsényi) – na základe rovnakého názvu mesta. Podľa dobového maďarského pravopisu a zvyku šľachty „polatinčiť“ si priezviská, neskôr používajú formu Sečéni. Medzi Sečéniovcami sa nájdu poprední cirkevní hodnostári, ako napr. Juraj Sečéni, a významní politici, ako napr. František Sečéni – otec Štefana.

František Sečéni bol mimoriadne obľúbený na viedenskom dvore Jozefa II., a zúčastnil sa aj na osvietenských reformných snahách 18. storočia. Otec bol svetaskúsený človek, ktorý precestoval mnoho krajín a neustále sa pohyboval vo vyšších kruhoch. Počas vlády Leopolda II. sa stal zástupcom krajinského sudcu a jedným z vedúcich osobností stavovskej národnej opozície. Zaoberal sa aj reguláciou riek – ako neskôr i jeho syn. Jeho hlavným prínosom pre Uhorsko bolo založenie Uhorského národného Múzea a Knižnice (dnešná „Országos Széchényi Könyvtár” v Budapešti) v roku 1802. Aj matka Štefana pochádzala z významnej šľachtickej rodiny – bola ňou grófka Júlia Festetičová z Keszthelyi. Jej brat, Juraj Festetič sa zaslúžil o vznik prvej uhorskej hospodárskej akadémie Georgikon.

Mladomanželia žili väčšinou vo Viedni. Na území Uhorska však mali viac pozemkov, medzi nimi i nádherné rodinné sídlo, kaštieľ v Nagycenku s viachektárovým anglickým parkom. „Anglománia“ otca sa neskôr prejavila aj na synovi. František Sečéni nebol len dobrý hospodár, úžasný organizátor a dobročinná duša, ale, podľa istých lekárskych nálezov, trpel aj „vrodenou neurózou“. Hocijaký najmenší neúspech ho dokázal úplne psychicky zrútiť, takisto nemal dosť síl ani na vysporiadanie sa s riešením konfliktov. Aj táto psychická labilita sa neskôr prejavila na mladom Štefanovi.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

V takomto prostredí sa 21. septembra 1791 vo Viedni narodil Štefan Sečéni, neskorší „najväčší Maďar“ (ako ho nazval o generáciu mladší Košút), ako najmladší syn grófskej rodiny. Mladý gróf vyrastal v hodnotnom duchovnom prostredí, ktoré v ňom zanechalo stopy ľudskosti a snahy o zlepšenie postavenia národa. Pre mladíka veľa znamenal osobný príklad otca. Hoci rodina sama seba považovala za maďarskú, v rodinnom kruhu komunikovali po nemecky. Keďže Štefan svoje detstvo a rozhodujúce roky života strávil striedavo v Nagycenku, Šoproni a vo Viedni, i u neho dominovala skôr nemčina. Svoj denník písal takisto v nemeckom jazyku. Ovládal síce maďarčinu, ale neskôr počas vojenskej kariéry ju jednoducho zabudol, čo sa v jeho reči prejavilo na trvalo – až do konca života hovoril lámanou maďarčinou.

Ako mladý muž sa dal na vojenskú dráhu. Od sedemnásteho roku života slúžil v cisárskej armáde. Vyznamenal sa hlavne počas napoleonských vojen, kde ho povýšili na kapitána a získal vyznamenanie ruský Rad sv. Vladimíra. Bol odvážnym husárom, neraz riskoval svoj život, ale popri tom viedol nezodpovedný búrlivý život. Vojenskú kariéru ukončil pomerne skoro – príčinou boli hlavne jeho neuvážené politické vyjadrenia voči rakúskemu vedeniu. V nasledujúcich rokoch sa zúčastnil na Viedenskom kongrese (1814), potom ako diplomatický vyslanec v Neapole, Paríži a Londýne. Na častých cestách po vyspelých západoeurópskych krajinách, ako aj po častých pobytoch vo Viedni mal Sečéni možnosť porovnávať domáce a zahraničné pomery. Roztvoril sa pred ním horizont a uvedomil si, že Uhorsko vo viacerých smeroch zaostáva a má mnohé nedostatky. Na rozdiel od ostatných maďarských rovesníkov, oveľa viac zbadal rozdiely medzi pokročilým Západom a stagnujúcim Východom: „Uhorsko je vo všetkom Veľký Úhor“. Vtedy si vytýčil za hlavný cieľ hľadať príčiny týchto problémov a navrhovať správne riešenie. Sám však bol na takéto vážne kroky primalý. Preto sa odhodlal získať na takúto ťažkú úlohu aj konzervatívnu vysokú šľachtu, aby tieto príčiny taktiež uznala a snažila sa o ich čím skoršiu nápravu. Najvážnejšie nedostatky videl hlavne v hospodárstve a navrhoval nutnosť jeho modernizácie. Popri tom poukázal aj na spoločenské nedostatky, a tým ako prvý vystúpil s požiadavkou reformovať uhorské pomery. Najviac ho nadchlo Anglicko – ako pred rokmi jeho otca, upriamil pozornosť na jeho ústavu, zákony a spoločenské zriadenie, ktoré sám považoval za model, aký by malo Uhorsko nasledovať: „V Anglicku sú tri veci vhodné na zváženie: ústava, stroje a dostihy.“ Jeho „anglománia“ sa objavila tak pri hospodárskych reformách, ako aj v popredných politických prácach, pri pravidelnom písaní denníka a dokonca sa aj obliekal podľa dobovej anglickej módy.

Väčšina vysokej šľachty si reformu hospodárstva aj uvedomovala, ale o spoločenských reformách ešte neuvažovala. Sečéni bol už v prvej polovici 20. rokov jeden krok pred svojimi krajanmi, a prerástol rámec feudálneho myslenia kritikou uhorskej šľachty, zdôrazňujúc jej konzervatívnosť, obmedzenosť, nesmiernu pýchu, závisť a škodoradosť. Jeho motto znelo: „Chyba i sila vzkriesenia je jedine v Nás.“ Myslel tým nevyhnutnosť mravnej obrody vládnucich tried. Svoje liberálne myšlienky zhrnul vo významných dielach: Hitel (Úver, 1830), Világ (Svet, 1831) a Stádium (Štádium, 1833). Jeho cieľom bolo predovšetkým získať dôveru šľachtickej verejnosti na okamžité a ďalekosiahle reformy, aby sa vo vlastnom záujme podujala na uskutočnenie spoločenských premien.

Dielo Hitel nazývajú aj priekopníkom reformného hnutia. Sústredil sa v ňom na najpálčivejšie otázky hospodárstva svojej doby. Zameral sa hlavne na oblasť poľnohospodárstva a na systém poddanskej práce, ktoré najviac zaujímali uhorských statkárov. Poukázal na početné prekážky, ktoré brzdia modernizáciu hospodárskych vzťahov a z toho dôvodu je ich nutné čím skôr odstrániť. Jednou zo spomenutých prekážok je šľachtická avicita a z nej vyplývajúci chýbajúci úver, bez ktorého zemepáni nemôžu ďalej investovať ani zveľaďovať svoje majetky. Ďalšiu brzdu hospodárskeho napredovania videl v oslobodení šľachty od povinnosti platiť dane. Tým sa nedotkol len najcitlivejšieho bodu šľachty, ale otvorene navalil všetku vinu na celý skostnatený feudálny systém a stavovské výsady. Sečéni si za túto odvážnu kritiku existujúceho zriadenia získal veľa prívržencov, ale rovnako i útok z kruhov konzervatívnych stavov. Tie sa stali podkladom jeho ďalšej práce Világ. Obraňuje v nej seba a svoje zásady pred útokmi, ktoré sa ho dotkli napísaním Hitelu. Posledné dielo „veľkej triády“ je Stádium, kde podáva podrobnejšie informácie o svojich plánoch na riešenie spoločenskej premeny. Rozpísal v ňom prvé štádium reforiem, ktoré zhŕňa do 12 zákonov:

  1. prijať úverové zákony a vytvoriť moderný úverový systém
  2. zrušenie dedičského práva v rámci rodu (avicita)
  3. zrušenie kráľovského dedičského práva po vymretí rodu (fiscalitas)
  4. právo vlastniť majetok aj poddaným (jus proprietatis)
  5. rovnosť pred zákonom
  6. slobodná voľba právnej ochrany na stoličných súdoch
  7. spoločné znášanie verejných tiarch
  8. aby snem rozhodoval o otázke infraštruktúry a vnútorných clách
  9. zrušenie monopolov, cechov a limitatia
  10. platnosť spisov písaných len v maďarčine
  11. vedenie cez miestodržiteľskú radu
  12. verejnosť zákonodarstva a súdníctva

Sečéni teda plánoval uskutočniť spoločenskú premenu postupným odstraňovaním domácich nedostatkov zhora. Vedúcu úlohu prisúdil vysokej šľachte, ktorá uskutoční reformy v spolupráci s panovníckym dvorom bez politického osamostatnenia Uhorska. Tieto myšlienky však vyvolali negatívne ohlasy v kruhoch stavovskej opozície. Základné argumenty, ktorými sa staval proti opozičnej politike bola otázka vzťahu Uhorska k viedenskému dvoru. Sečéni si uvedomoval vnútornú aj medzinárodnú moc Habsburgovcov, preto sa spoliehal na spoluprácu s viedenským dvorom. Vyhýbal sa konfliktom s vládou, bol si totiž vedomý toho, že by mohli znamenať koniec všetkých reformných snáh. „Uhorsko musí najprv posilniť svoje hospodárstvo, zvýšiť sociálnu a vzdelanostnú úroveň, až potom sa snažiť o politickú samostatnosť. Takisto sa musí najprv zapojiť do medzinárodného trhu a obchodu, aby ho svet spoznal, až potom do medzinárodnej politiky.“ No Sečéniho názory nenašli ohlas ani u viedenskej vlády. Tieto vyjadrenia sa neskôr stali i jadrom konfliktu medzi ním a jeho najväčším politickým odporcom, Košútom.

Naproti tomu Sečéni zanechal stopy svojej práce na celej tvári štátu. Vymyslel niečo, a onedlho sa to uskutočnilo. Poznal svoju vlasť, preto aj vedel, „v akej chorobe národ trpí“: „Na povznesenie Uhorska sú potrebné len tri veci: národnosť, doprava a obchodná spolupráca s ostatnými národmi.“ Jeho zásluhou je:

  • 1827: založenie Národného kasína (podľa vzoru anglických klubov, ako strediska mladej reformnej generácie a jej aktivít)
  • 1830: základy Uhorskej vedeckej akadémie a vznik Vedeckej spoločnosti,
  • postavenie reťazového mostu medzi Budínom a Pešťou,
  • povznesenie chovu koní a konských dostihov (vydal aj knihu „O koňoch“)
  • zriadenie Obchodnej banky,
  • 1839: zriadenie Parného mlynu v Šoproni a Pešti,
  • doprava parnou loďou po Dunaji a Balatone,
  • vybudovanie zimného prístavu a lodiarne (Lodiareň v Starom Budíne),
  • regulácia riek Dolného Dunaja („Železná brána“) a Tisy,
  • pestovanie húsenice priadky morušovej v Nagycenku.

Okrem horeuvedených reforiem sa Sečéni aktívne podieľal aj na spravovaní štátu. Od roku 1825, kedy prvýkrát dostal pozvanie, sa pravidelne zúčastňoval na [stavovských snemoch ] v Bratislave (reformné snemy sa vtedy konali v rokoch 1825 – 27, 1830, 1832 – 36, 1839 – 40, 1843 – 44 a napokon 1847 – 48). Na týchto snemoch neraz predviedol svoj mimoriadny rečnícky talent a schopnosť improvizovať. Jeho politická činnosť je však pozoruhodná najmä od roku 1845, keď ho poverili vedením dopravného výboru Uhorskej miestodržiteľskej rady. 23. marca 1848, keď bola v Uhorsku zákonným článkom č. III./1848 prijatá ministerská organizácia štátnej správy, sa stal členom prvej uhorskej vlády pod ministerstvom Ľudovíta Baťána – dostal post ministra dopravy a verejných prác.

Sečéniho snahy smerovali k vybudovaniu pevnej a rozsiahlej železničnej siete po celom Uhorsku. Za jeho iniciatívy sa vybudovala ešte v roku 1838 aj prvá konská železničná trať na území Uhorska, línia Bratislava – Sereď – Trnava. Ešte v roku 1846 predložil návrh na vybudovanie štyroch hlavných železničných tratí: Pešť – Košice, Pešť – Vacov, Šopron – Viedeň a Pešť – Szolnok. V januári 1848 predložil novú koncepciu výstavby a prevádzkovania železníc v Uhorsku, ktorú vydal pod názvom Javaslat a magyar közlekedési ügy rendezésérül (Návrh na reformu dopravnej činnosti v Uhorsku). Jeho plán, vychádzajúc zo zákona č. XXV./1836, bol ešte v apríli 1848 schválený posledným stavovským snemom, ako zákonný článok č. XXX./1848. Navrhol aj, aby hlavné trate novej železnice vytvárali lúčovité spojenie medzi nemaďarskými končinami krajiny a centrom obchodu a priemyselného vývoja Uhorska, Pešť-Budínom. Sečéni aj pri rozvoji dopravy myslel na to, ako by mohol zblížiť národnosti Uhorska. „Ľudia rôznej rasy v krajine by sa mali navzájom stýkať a nie iba medzi sebou. Dbajme na to, aby všetci obyvatelia tejto vlasti nachádzali ukojenie svojich túžob, odmenu za svoju usilovnosť, smer svojich snáh v centre vlasti, aby ich tam priťahovala všetka sila, život a pohyb. Pochybujem, že by sme mohli urobiť viac na posilnenie nášho národa.“ Snahou tejto koncepcie bolo spojiť Pešť so zahraničnými trhmi komunikáciami nezávislými na Rakúsku a pripojiť navzájom vnútroštátne poľnohospodárske oblasti s ich odbytiskami. Preto sa postavil aj proti plánu výstavby železničnej trate Vukovar – Rijeka, čo podporoval Košut. Politické pomery, stav štátnej pokladnice a napokon i nedostatok času, spôsobený porážkou maďarskej revolúcie, mu však neumožnili realizovať tento veľkorysý projekt.

V jeho národnobuditeľskej práci si však primárne miesto zasluhujú hospodárske a národnovýchovné myšlienky. Vyriešením týchto problémov videl jediné východisko na rozvinutie štátu a národa. Každá reforma, každý návrh, každá myšlienka smerovala k vytvoreniu moderného, vyspelého štátu, ktorý sa hrdo môže postaviť do radu vedľa európskych veľmocí. Okrem rôznych návrhov a plánov na vytvorenie priaznivých podmienok na pozdvihnutie národa, sa samozrejme nemohol vyhnúť pálčivej národnostnej otázke. I keď národnostná otázka v Sečéniho reformovej činnosti nehrala najdominantnejšie miesto, táto problematika navždy ostala jeho večnou témou, počas celej verejnej činnosti sa neustále k nej vracal. Buď v niektorých akademických prejavoch (ako to spravil 27. novembra 1842), či v dôležitejších literárnych dielach týkajúcich sa aj národnostnej otázky, ako Hunnia (1834 – 35), Kelet népe (Ľud východu, 1841) a Garat (1842), alebo sa o nej mienil vo svojich spisoch a korešpondencii.

Problém národnostnej otázky zbadal ešte pred vstupom do politického života. Od tej doby si národnostnú otázku všímal nielen ako problém národnostných menšín a etnických skupín, ale obracal sa k nemu ako k celonárodnému problému. Bol presvedčený, že národnostná otázka má rozhodujúci význam tak pre štát, ako pre svoj národ. Sečéni jasne videl, že maďarský reformátori, bojujúci za práva a záujmy Maďarov, rozvíjaním maďarskej kultúry a zavedením maďarského jazyka za úradný jazyk v celom Uhorsku nezbadali ozajstný význam národnostnej otázky, a už na začiatku sa dopustili závažných chýb. Ako vedel i to, že silnejúce národnostné protiklady ukrývajú v sebe vážne nebezpečenstvo, a preto si pokladal za svoju povinnosť konať v prospech záujmov každého občana Uhorska.

No napriek všetkým snahám jeho rozsiahla politická a literárna činnosť sa viackrát dostala do protikladu s teóriami ostatných reformátorov, hlavne liberálom Ľudovítom Košutom. Nedorozumenia vyplývali hlavne zo Sečéniho chápania národnostnej otázky. Je pravda, že on naozaj nemal v historickom vývine národnostnej otázky dostatočný prehľad, z čoho sa zrodili neskôr isté jednostranné úsudky. Výsledkom boli jeho ostré kritiky na šírenie maďarského jazyka a odsudzovanie prílišnej maďarizácie. Rázny a bezohľadný výstup Sečéniho vyvolal z maďarskej strany neobľúbenosť a stratu popularity a v národnostných kruhoch len potvrdil stále viac rozpútajúce sa nepokoje.

Po vypuknutí revolúcie 1848/49 sa Sečéni psychicky zrútil. Nedokázal spracovať príčiny, ktoré viedli k jej vypuknutiu. Obviňoval sám seba, ako hlavného vinníka celej revolúcie. Vrodená neuróza sa prejavila na ňom dokonca až v takej miere, že sa viackrát pokúsil aj o samovraždu. Od septembra 1848 rad radom môžeme čítať jeho záznamy v denníku: „Som zúfalý…“ alebo „Moja duša je prekliata…“. Ale nie sú prekvapivé ani také reči, že „Niet útechy… niet svetla…“ Po neustálych halucináciach ho napokon rodina musela odviesť do psychiatrickej liečebne neďaleko Viedne. Döbling bolo miestom, kde sa vtedy liečili zámožnejší pacienti. Sečéni tu strávil zvyšok svojho života – celých 12 rokov zo svojho „apartmánu” ani raz nevyšiel. Keď sa „jeho duša troška upokojila”, začal mať o politiku záujem znova. Vybavoval si korešpondenciu, písal knihy, čítal noviny – aby „nestratil reťaz” v dianí vo svete. V liečebni napísal aj známu satiru Nagy Magyar Satíra (Veľká satira Uhorska) a významnú kritiku na neoabsolutizmus, Ein Blick auf den anonymen Rückblick – ako reakciu na Bachovu anonymnú knihu, ktorú dal vydať tajne v Londýne. Pamflet vyvolal veľký rozruch, a samozrejme vyšlo i najavo, od koho pochádza. Od tej doby Sečéniho spisy kontrolovala rakúska cenzúra.

Sečéniho život teda pokračoval aj naďalej medzi stenami liečebne. Pravidelne prijímal hostí, predovšetkým milovanú manželku, grófku Seilern Crescentiu a svojich synov. Sem-tam ho síce chytili menšie-väčšie záchvaty, ale aj pred sklonkom života húževnato tvoril. Na jar roku 1860 sa na ňom prejavila choroba až v takej miere, že rozmýšľal o samovražde. V posledných dňoch života do svojho denníka písal len holé vety: „Blíži sa môj koniec.” „Túžim neexistovať.” „V zúfalstve nemôžem žiť… ani zomrieť.” Nikdy predtým ale nemal odvahu skoncovať s vlastným životom. 1. apríla roku 1860 však napísal: „Neviem zachrániť seba….” A jeho denník – ako aj život – sa tým končí.

Na veľkonočný utorok v roku 1860, hoci ho štátna moc chcela pochovať v tajnosti, ho na poslednej ceste k rodinnému hrobu v Nagycenku sprevádzalo takmer 6000 ľudí. Jeho štvrťstoročná verejná činnosť a obrovský rozsah literárnej činnosti, všetko v prospech pozdvihnutia a premeny stavovského Uhorska, však prispeli k tomu, aby ho budúca generácia právom spomínala, ako „hrdinu reformného hnutia“.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]