Bismarckovo súostrovie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bismarckovo súostrovie

Bismarckovo súostrovie je súostrovie v západnej časti Tichého oceánu v Bismarckovom mori. Jeho rozloha je približne 48 200 km²[1] a ťahá sa oblúkom dlhým 1700 km od severného pobrežia Novej Guinei až k 1° južnej zemepisnej šírky. Administratívne patrí k Papue-Novej Guinei v Melanézii. Skladá sa z hornatých ostrovov: Long, Tolokiwa, Sakai, Umbor, New Britain (Nová Británia), New Ireland (Nové Írsko), Nový Hannover, ďalej z Duke of York Islands (Ostrovy vojvodu z Yorku) a Ostrovov admirality. Skladá sa aj zo súostroví Ninigo, Hermit, Vitu a Ostrovov sv. Mateja. Na viacerých ostrovoch sú aktívne sopky. Obyvatelia sú melanézskeho pôvodu a zaoberajú sa najmä pestovaním kakaovníka, kokosovej palmy a rybolovom. Najvýznamnejším mestom a prístavom je Rabaul na ostrove Nová Británia, ktorý má aj letisko.

Nemecko ostrovy obsadilo v roku 1884 a boli nazvané podľa nemeckého štátnika Otta von Bismarcka. Nemci na ostrovoch založili plantáže na kopru a privezené choroby zdecimovali populáciu. V roku 1914 ostrovy obsadila Austrália, ktorá v roku 1920 získala nad ostrovmi mandátnu správu. Tento mandát bol prerušený na 6 týždňov v roku 1944, kedy ostrovy okupovalo Japonsko a trval až do roku 1975, kedy Papua-Nová Guinea získala nezávislosť a súostrovie sa stalo jej súčasťou.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Súradnice: 5°00′J 150°00′V / 5.00°J 150.00°V / -5.00; 150.00

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

KELE, František. MARIOT, Peter. Ostrovy a súostrovia Oceánie: malá encyklopédia Melanézie, Mikronézie a Polynézie. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1992 ISBN 80-08-00514-9