Chatyň
| Chatyň | |
| Zaniknutá obec | |
 Súsošie Nepokorený človek sochára S.I. Selichanova (1969) v centre pamätníka vypálenej obce.
| |
| Štát |  Bielorusko
|
|---|---|
| Oblasť | Minská oblasť |
| Súradnice | 54°20′04″S 27°56′37″V / 54,334444°S 27,943611°V |
  Poloha obce v Bielorusku
| |
 Poloha obce v rámci Európy
| |
| Wikimedia Commons: Khatyn' | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Chatyň je zaniknutá obec v Bielorusku, v Minskej oblasti. V roku 1943 mala 157 obyvateľov.
Počas druhej svetovej vojny 22. marca 1943 obec prepadli oddiely miestnych kolaborantov a jednotiek Waffen-SS. Všetci obyvatelia boli upálení zaživa v stodole obloženej slamou. Smrti v stodole uniklo 7 detí a jeden dospelý obyvateľ.
Masaker[upraviť | upraviť zdroj]
Predohra[upraviť | upraviť zdroj]
Po obsadení Bieloruska nacistickými vojskami sa v rozsiahlych oblastiach postupne rozvinulo partizánske hnutie, proti ktorému sa nemecká moc snažila zakročiť. 22. marca 1943 bol konvoj motorových vozidiel kolaborantského 118. práporu Schutzmannschaftu zasiahnutý partizánskou paľbou asi 6 km od obce. Pri prepade zahynuli 4 dôstojníci, vrátane veliteľa jednotky, nemeckého kapitána Woelkeho. 118. prápor následne napadol blízku obec Kozyry a zavraždil tam 30 ľudí, ktorí v lese pripravovali drevo.[1]
Vypálenie obce[upraviť | upraviť zdroj]
V popoludňajších hodinách okolo 14:00 jednotky 118. pomocného policajného práporu Schutzmannschaftu, s podporou 2. brigády SS Dirlewanger obkľúčili obec. Policajný prápor tvorili dobrovoľníci rôznych národností, Ukrajinci, Bielorusi, Lotyši a Litovci. Následne začali vyháňať všetkých obyvateľov obce zo svojich domov a zhromažďovať ich v stodole, ktorú obkolesili slamou, uzavreli a zapálili. V dave následne prepukla panika a ľudia sa pokúsili vyraziť vráta stodoly. Horiaci ľudia vybiehajúci zo stodoly však boli pobití paľbou z guľometu. Zahynulo 149 ľudí, vrátane 75 detí do 16 rokov. Obec bola následne vyrabovaná a vypálená do tla. Bolo vypálených 26 domov aj s úžitkovými stavbami.[2]
Masaker iba zázrakom prežili 8 ľudia. 3 deti - Vladimir Jackevič, jeho sestra Soňa a Alexandr Želobkovič sa pri prepade dediny skryli.[3]Iní, ako Viktor Želobkovič, vtedy 7 ročný, prežil požiar v stodole zakrytý mŕtvym telom svojej matky. 12 ročný Anton Baranovskij ležal medzi mŕtvymi zasiahnutými paľbou z guľometu so zranenou nohou a predstieral mŕtveho. Jediným dospelým, ktorý prežil masaker bol 56 ročný kováč Juzif Kaminskij, popálený a zranený sa prebral v spálenej stodole po odchode nacistov. Medzi spálenými údajne našiel svojho ťažko raneného syna, ktorý však zomrel v jeho náručí. Dvom popáleným dievčatám Mariji Fedorovičovej a Julii Klimovičovej sa podarilo uniknúť z horiacej stodoly a dobehnúť do lesa, kde sa ich neskôr ujali obyvatelia obce Chvorosteni. Aj túto dedinu však nacisti vypálili a obe dievčatá zahynuli.[3]
Nemecké akcie proti bieloruským dedinám v oblasti boli súčasťou protipartizánskej operácie Winterzauber.
Vypálené obce[upraviť | upraviť zdroj]
Bielorusko (vtedy Bieloruská sovietska socialistická republika) patrila medzi časti Sovietskeho zväzu, ktorú nacisti okupovali ako jednu z prvých v priebehu leta 1941 a zároveň toto územie, takmer celé držali až do začiatku leta 1944. Z 9200 bieloruských obcí bolo 5295 nacistickými jednotkami čiastočne alebo úplne vypálených. 243 dedín vo Vicebskej oblasti bolo počas vojny vypálených dvakrát, 83 trikrát a 22 dokonca štyrikrát alebo viac. V Minskej oblasti bolo dvakrát vypálených 92 dedín, trikrát 40 dedín, 9 dedín vypálili nacistické vojská štyrikrát a 6 dokonca 5 a viackrát. V Bielorusku zahynulo počas nemeckej okupácie 2 230 000 ľudí, bola to takmer štvrtina vtedajšieho obyvateľstva krajiny.[4] Tieto straty presahujú straty USA, Spojeného kráľovstva a Francúzska v celej druhej svetovej vojne dohromady.
Veliteľ jednej z čiat 118. práporu Schutzmannschaftu, Ukrajinec Vasyl Meleško, bol odsúdený sovietskym súdom za zodpovednosť na vypálení obce a v roku 1975 bol popravený.
Pamätník[upraviť | upraviť zdroj]
5. júla 1969 bol na mieste vypálenej obce odhalený pamätník, ktorý má pripomínať nacistami vypálené obce. Tvoria ho jednoduché sochárske formy, ktoré tvoria stručnú architektonickú kompozíciu s pamätnou tabuľou, večným ohňom a súsoším Nepokorený človek. Súsošie bolo inšpirované osudom miestneho kováča Juzifa Kaminského, ktorý prežil požiar stodoly. Autormi pamätníka sú architekti J.M. Gradov, V.P. Zankovič, L.M. Levin a sochár C.I. Selichanov. V roku 1970 za toto dielo získali Leninovu cenu.[5]
Vypálením dediny Chatyň sa inšpiroval ruský režisér E.G. Klimov vo filme Choď a pozeraj sa z roku 1985.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Genocide policy [online]. khatyn.by, 2005, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Žertvy Chatyni. [online]. khatyn.by, 2005, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ a b Tragedia Chatyni [online]. khatyn.by, 2005, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. Archivované 2020-06-26 z originálu. (po rusky)
- ↑ Genocide policy [online]. khatyn.by, 2005, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Chatyň. Boľšaja sovetskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. (po rusky)
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Chatyň
