Coco Chanel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gabrielle Bonheur
rod. Chasnel
Coco Chanel
Coco Chanel a vojvoda z Westminsteru, foto

Narodenie 19. august 1883
Saumur, Francúzsko
Úmrtie 10. január 1971 (87 rokov)
Paríž
Profesia odevná dizajnérka a tvorkyňa parfumov

Coco Chanel, vlastným menom Gabrielle Bonheur Chasnel (* 19. august 1883. Saumur, Francúzsko – † 10. január 1971, Paríž) bola módna tvorkyňa a zakladateľka značky Chanel existujúcej dodnes. Vniesla do dámskej módy progresívne prvky jednoduchého kostýmu so sukňou a nohavicami. Vytvorila populárne parfumy a nový štýl dámskej bižutérie. Z bezvýznamnej chudobnej modistky sa vypracovala na najprestížnejšiu módnu značku vo svete.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Coco pochádzala z chudobnej rodiny bývajúcej v Saumure. Matka bola modistka. Skonala ako 33-ročná na následky početných pôrodov a prepracovania. Coco a jej dvaja bratia a dve sestry sa ocitli v sirotincoch. Bratia museli pracovať ako deti na farme ako pomocné sily. Ich otec bol kamelotom a rozhodol sa odísť do Ameriky. Vo veku osemnástich rokov bývala v Moulins, kde sa naučila šiť na stroji. Tu sa stretla so svojou sesternicou Adrienne majúcou podobnú ambíciu ako Coco. V roku 1903 dostala miesto šičky vo firme na výrobu nohavičiek a detských výbavičiek.

Postup do vyššej spoločnosti[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1907-8 ju prestala zaujímať práca obyčajnej radovej šičky. Začala sa zjavovať v zábavných podnikoch a spievať kuplety. Snívala o muzikáli. Svoju prezývku Coco získala od dôstojníkov, ktorí boli divákmi jej produkcie. Spievala tam drobný šansón s názvom Qui qu'a vu Coco dans l'Trocadéro? (slová od Baumaine a Blondeleta, hudba od Deransarta). Meno Coco jej zostalo na celý život. Obdivovaná zástupom mladých šľachticov a dôstojníkov sa ocitla v priazni Étienna Balsana, dôstojníka a majiteľa zámku pri Compiègne. Prežila tu jeden rok, počas ktorého sa naučila spôsobom vyššej spoločnosti. Začala sa nudiť a cítila sa osamelá, bez istôt.

Stretla ďalšieho muža svojho života, britského diplomata Arthura Capela. Bola to dlhoročná láska, až do roku 1919, keď neprežil autonehodu. S Coco sa však neoženil, vzal si Angličanku. Cez Capela sa dostala do kontaktu s vyššou spoločnosťou a získala obchodné príležitosti. Dal jej kapitál potrebný na otvorenie módneho butiku v centre Paríža na ulici Cambon 21 v roku 1910. Tvorila podľa vlastných návrhov klobúky a doplnky. Robila modely spolu so sestrou a sesternicou Adrienne. Ďalšie butiky si otvorila v Deauville v roku 1913 a v Biarritz v roku 1915. Tu zaznamenala úspech v podnikaní. Butik v Biarritz bol zároveň jej prvým skutočným módnym domom. Predávala v ňom modely skrátených a zúžených sukní a nasledovala tak Paula Poireta, ktorý zrušil v roku 1906 korzety v ženskej móde. Pokračovala v oslobodzovaní ženskej siluety. Vytvorila šaty košeľového strihu a malé čierne.Tiež sa sústredila na plážové a športové modely. V jej salóne sa obliekali ľudia z vyššej spoločnosti, ktorí dovolenkovali na juhu počas prvej svetovej vojny. Mala zisky, ktoré jej otvorili cestu na výslnie módneho biznisu.

Zrod nového štýlu: Kráľovná chudobnej módy[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1915 chýbali látky, Coco používala žerzej na šitie jednoduchých splývavých šiat a tričiek. Šila aj pre armádu tričká a spodnú bielizeň zo žerzeja. Propagovala novú štíhlu siluetu, oslobodenú od hrubých vrstiev, na štíhlej dáme. Ženy začali chudnúť aby si mohli dovoliť modely značky Chanel. Nová silueta obsahovala aj krátke vlasy a športový a praktický styling. Pohrávala sa s prvkami pánskej módy vkomponovanej do lady-štýlu. K tomu patrilo aj pyžamo prevzaté z mužského šatníka. V roku 1916 angažovala krásnu sesternicu Adrienne ako modelku aby predviedla svoj progresívny androgýnny štýl pred očami aristokratickej smotánky ešte pokrytej korzetmi a rigidnými oblekmi.

Modely jej pomáhala kreovať jej múza Vera Lombardi, ktorá mala blízke kontakty s anglickou šľachtou.Značka Chanel sa zmáhala počas I. svetovej vojny, keď bol nedostatok materiálov na šitie. Využila situáciu nedostatku na radikálnu zmenu módy, ktorú prijali široké vrstvy spoločnosti. Chanel sa nedala zastaviť v obchodnom rozvoji ani smrťou jej milenca Arthura Capela, ktorá znamenala pre ňu veľkú osobnú traumu.

Úspech pokračuje[upraviť | upraviť zdroj]

Počnúc rokom 1921, Coco obsadila na niekoľko rokov luxusnú adresu na rue Cambon č. 27, 29 a 31.(Neďaleko hotela Ritz, kde bývala.) Je to už mýtická adresa, na ktorej sa vyskytuje dom Chanel dodnes. V tejto dobe už vlastnila okrem iného aj továrne na látky v Normandii a fúzovala so značkou „Bourjois“ aby spolu obchodne šírili slávne parfumy. Jej vzťahy s mužmi jej poskytli inšpiráciu na tvorbu modelov, napríklad v slovanskom looku vďaka jej milostnému vzťahu s veľkovojvodom Dmitrijom Pavlovičom Romanovom, bratancom posledného ruského cára v exile. Tento jej milenec inšpiroval aj tvar flakónu parfumu Chanel N°5 v podobe vtedajšej fľaše ruskej vodky. Bola aj metresou francúzskeho básnika Pierra Reverdyho až do chvíle, keď sa stiahol do ústrania opátstva v Solesmes. Počas dvoch rokov poskytovala bývanie skladateľovi Igorovi Fiodorovičovi Stravinskému. Trochu neskôr navrhovala modely svojmu milencovi vojvodovi z Westminsteru, pre ktorého vytvorila pulóver, kožuch, námornícky baret a vestu z tweedu. Kreovala tak elegantne-športovú pánsku módu.

V roku 1927 si dala postaviť dom v Roquebrune-Cap-Martin, ktorý nazvala La Pausa. Architekt Robert Streitz doň vkomponoval niektoré prvky, aby pripomínal sirotinec, v ktorom Coco vyrastala. Bol zariadený v španielskom a anglickom štýle XVI. a XVII. storočia. Prijímala v ňom vojvodu z Westminsteru, Jeana Cocteaua, Pierre Reverdyho, Paula Iribe, Salvadora Dalího, Luchina Viscontiho. Časť domu znovu postavili a umiestnili v „Dallas Museum of Arts“.

Coco Chanel

Krúžok priateľov-umelcov[upraviť | upraviť zdroj]

Najlepšou priateľkou Coco medzi dvoma vojnami bola Misia Sert. Misia mala spoločenský salón v Paríži, v ktorom prijímala umeleckú a kultúrnu smotánku. Práve ona otvorila dvere do spoločnosti aj pre Coco Chanel. Misia si vytvorila pozíciu Kráľovnej Paríža aj vďaka svojmu hudobnému talentu, ktorý jej otvoril cestu k najslávnejším menám vtedajšieho umenia. Blízkosť umelcov bola pre Coco vždy cťou. Bola jej ponúknutá možnosť vytvoriť kostýmy pre balet Bronislavy Nižinskej na libreto Cocteauove, ktorý predvádzal slávny „Ďagilevov balet“. Vytvorila kostýmy aj pre hry Oidipus1937 a Antigona, 1943. Zaplatila dlhy Ďagilevovho baletu a tiež náklady na jeho pohreb. Vytvorila kostýmy pre film Jeana Renoira Pravidlo hry v roku 1939.

legendárny Chanel N°5

Cisárstvo Chanelu[upraviť | upraviť zdroj]

Paralelne s odevmi bola tvorkyňou slávnych módnych parfumov. Za pomoci parfumérskeho špecialistu Ernesta Beauxa vytvorila: „Chanel N°5“, „N°22“, „Gardénia“, „Bois des l'Îles“ a „Cuir de Russie“. V roku 1924 fúzovala s bratmi Wertheimerovcami – zn. Bourjois, ktorým prenechala 70 % firmy na parfumy Chanel. Ich dedičia vlastnia rozhodujúci podiel dodnes. V 30. rokoch musela Chanel čeliť problémom s odbormi svojich zamestnancov a s vychádzajúcou hviezdou haute couture Elsou Schiaparelli. Coco zmenila kolekcie modelov na ženskejší štýl a začala navrhovať bižutériu. Ona sama nikdy nechodila na verejnosť bez svojich periel. Na objednávku medzinárodnej diamantovej gildy vytvorila kolekciu diamantových šperkov „Haute Joaillerie“. Boli vsadené luxusne do platiny, čo si cez krízu po krachu bánk v roku 1929 mohla dovoliť len ona. V roku 1939 bola na čele podniku, ktorý zamestnával 4000 zamestnancov, ktorí vybavovali 28 000 objednávok ročne.

Vojna: zatvorenie domu Chanel a milenecký vzťah s nacistickým dôstojníkom[upraviť | upraviť zdroj]

Po začiatku druhej svetovej vojny Coco zatvorila salón Haute couture a sústredila sa na predaj parfumov. Na rozlúčku vytvorila kolekciu vo vlasteneckých farbách francúzskej trikolóry a usporiadala prehliadku. Pritiahla pozornosť verejnosti tým, že arizovala firmu bratov Wertheimerovcov, z ktorej ona sama dovtedy vlastnila 10% podiel. Coco Chanel chránila záujmy firmy Bourjois, ktorú riadila počas exilu Wertheimerovcov v USA. Bývala v hoteli Ritz medzi svojimi lakovanými paravánmi od Coromandela[1] spolu s milencom Hansom Gűntherom von Dincklage, dôstojníkom tajnej služby SS v rokoch 1941-1944. Ritz bol obsadený velením SS a tajnou službou Tretej ríše. Mali spolu milenecký vzťah, počas ktorého sa Chanel pustila na popud Schellenberga a von Dincklageho do organizovania rozhovorov o separátnom mieri medzi Treťou ríšou a Veľkou Britániou. Operácia s kódom Modelhut neuspela. Chanel dúfala, že jej staré vzťahy s Winstonom Churchillom nadviazané cez vojvodu z Westminsteru dopomôžu k vyjednaniu separátneho mieru.

Exil vo Švajčiarsku[upraviť | upraviť zdroj]

V septembri 1944, Coco Chanel išla pred očistnú komisiu, no čoskoro bola prepustená bez obvinenia. Krátku dobu bola aj vo väzení. Rozhodla sa teda odísť do Švajčiarska. Zdržiavala sa pri Lausanne na brehu jazera Léman. Chodila sa udržiavať na kliniku Valmont a bolo ju možné stretnúť v čajovni „Steffen“ pri Montreux, miesta stretnutí mnohých celebrít. Jej exil trval desať rokov, jeho časť strávila s Gűntherom von Dincklage. Walterovi Schellenbergovi, šéfovi – tajnej služby Nemecka – zaplatila nemalú čiastku za to, že sa o nej nezmienil vo svojich pamätiach, ktoré publikoval po II. svetovej vojne.[2] V tej dobe sa vlády v haute couture ujal Christian Dior, ktorý presadzoval stiahnutú siluetu opäť s korzetom. Chanel bola pohoršená. Celá jej práca pre oslobodenie ženského tela vyšla navnivoč.

Návrat do Paríža, triumf tvídového kostýmu s lemovkou[upraviť | upraviť zdroj]

Preto vo veku 71 rokov sa rozhodla znovu otvoriť cez svojich komanditárov bratov Wertheimerovcov salón v Paríži. Títo počítali radi s jej návratom aj kvôli podpore predaja ich parfumov zn. Chanel. Svoju činnosť obnovuje vytvorením kolekcie odevov, ktoré boli prijaté zle, pretože mali byť protikladom Diorovho štýlu. Odstránila objemné naberané časti, čím použila už raz úspešný štýl po prvej svetovej vojne. Kreovala šaty jednoduché a na telo, androgýnnu siluetu v rafinovaných oblekoch. Tvídový kostým, ktorého vesta so štyrmi vreckami-vojenský štýl-je ozdobená bižutérnymi gombíkmi a lemovkou, doplnený hodvábnou blúzkou z toho istého materiálu ako podšívka, dvojfarebné topánky a kabelku prešívanú do formy kára so zlatou retiazkou ako držiakmi. Táto Chanel-silueta sa stala svetovou klasikou a vydržala podnes. Jej štýl je kopírovaný všade po svete. Obliekala herečky Romy Schneider a Jeanne Moreau pre film Milenci,1958, od Louisa Mallea a Delphine Seyring vo filme Posledný rok v Mariánskych lázňach od režiséra Alaina Resnaisa. Jackie Kennedy mala oblečený ružový kostým Chanel počas atentátu na jej manžela Johna Kennedyho. Na konci roku 1954 zmenila návrhára bižutérie na Roberta Goosensa a nový nos domu Chanel pre parfumy sa stal Henri Robert. Tento dotvoril vône zn. „Monsieur“, „1955“, „N°19“, „1970“ a „Cristalle“, 1974. Coco nemala byt ani dom a bývala v dvoch malých miestnostiach priamo v salóne na rue de Cambon, kde sa necítila dobre. Ubytovala sa preto v hoteli Ritz, v ktorom zotrvala ďalších 15 rokov do konca života.

Koniec kariéry[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1968 vlna hippie zmenila stav módy. Chanel vyhlásila, že nie je dobré, ak móda zostupuje do ulice a takisto vystupuje smerom hore. Stala sa tyranskou, zatvorila sa do svojho súkromia. Robila prehliadky kolekcií, skúšky. Zostala osamelá, spoločníčku jej robila už dlhšie Lilou Marquandová. Trpela na duševné zranenia a zle maskovala svoj profesionálny postoj železnej lady neukazujúcej beznádej. 10. januára 1971 vo veku 87 rokov skonala vo svojom apartmáne v hoteli Ritz. Bola pochovaná na cintoríne Bois-de Vaux v Lausanne.

Anekdoty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bola to Coco, ktorá uviedla módu opálenej pokožky po jednom prílišnom nechcenom opálení počas pobytu pri Severnom mori, keď bola biela pokožka želaná. Na konci kariéry sa však vrátila k pôvodnému štýlu. Prestala chodiť na slnko.
  • Jej blízki a intímni priatelia ju volali Mademoiselle.
  • Od roku 1955 až do konca života chodila každodenne do práce oblečená do pršiplášťa stiahnutého v páse a volala ho môj kaučuk.
  • Patrila medzi 100 najvýraznejších osobností 20. storočia podľa magazínu Time z roku 1999.

Citáty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Na jednej recepcii povedala jednej dáme: „Ak sa povie Aké krásne šaty! to znamená, že šaty sú výborné. Ale ak sa povie 'Aká krásna žena', to značí, že šaty boli úspešné.“
  • Nerobím módu, ja som móda.
  • Dala som ženskému telu slobodu: toto telo spočívalo pod parádnym habitom, čipkami, korzetmi, bielizňou, vypchávka.
  • Keď sa ma pýtajú na môj vek, odpovedám: Po päťdesiatke to závisí od dní.
  • Móda odchádza, štýl nikdy.
  • Čo sa týka doplnkov, najdôležitejšie je dať si dole posledný, ktorý bol pridaný.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. [1]
  2. Encyklopedie tajných služeb, Helmut Roewer, Stefan Schäfer, Matthias Uhl, , vydav. EUROMEDIA - knižní klub, Praha, 2006, str. 187, ISBN 80-242-1607-8

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Coco Chanel na francúzskej Wikipédii.