Dákovia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Dákovia alebo Dáci boli vetva indoeurópskych Trákov obývajúca zhruba územie dnešného Rumunska (Dácia) pravdepodobne od bronzovej doby. V roku 106 podľahli rímskemu cisárovi Trajánovi po dáckych vojnách. Z romanizovaných Dákov a ďalšich etnických zložiek (Gótov v 3. storočí a Slovanov v 6. storočí) vznikol základ rumunského národa.

Dáci na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Zhruba od začiatku mladej laténskej doby začali Potisím prenikať na Slovensko. Z prvej polovice prvého storočia pred Kr. možno na južnom Slovensku doložiť keltsko-dácke osady (napr. Šurany-Nitriansky Hrádok). Okolo roku 44 pred Kr. Dákovia, v rámci výbojov ich kráľa Burebistu (asi 7044 pred Kr.), porazili kmeňový zväz Bojov a Tauriskov vedený Kritasirom (porážka bola taká drvivá, že antickí autori odvtedy nazývali sídla Bojov „bójska púšť“) a rozšírili sem svoju ríšu. Dáckeho kráľa Burebistu krátko nato (44 pred Kr.) zavraždili a jeho veľká ríša sa neudržala, na južnom Slovensku pozorujeme v druhej polovici 1. storočia (už priamu) dácsku okupáciu, ktorá vytlačila časť Keltov do horských oblastí. Na západnom Slovensku bola dáckym centrom Nitra (rozsiahle osídlenie) a na východe Slovenska výrobné a správne stredisko v Zemplíne. Dáci sú spomínaní ako susedia germánskeho Vanniovho kráľovstva ešte v prvej polovici 1. storočia po Kr. Zo západného Slovenska vymizli začiatkom 1. stor. po Kr., z východného Slovenska okolo roku 100 po Kr. Neskôr ich zvyšky zachytávajú archeologické nálezy v hornatých častiach Slovenska v pestrom etnickom konglomeráte púchovskej kultúry.