Drienčanský kras
.JPG)
Drienčanský kras územie bolo v roku 2004 zapísané do národného zoznamu navrhovaných území európskeho významu s rozlohou 1719,96 ha. Patrí pod správu CHKO Cerová vrchovina. Nachádza sa v okresoch Rimavská Sobota a Revúca v Banskobystrickom kraji. Patrí do katastrálnych území obcí: Rybník, Hrušovo, Slizké, Striežovce, Kyjatice, Potok, Ratkovská Lehota, Španie Pole, Lipovec, Drienčany.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Prvý opis prostredia publikoval v roku 1808 Ladislav Bartholomaeides. V jeho diele sa spomínajú krasové útvary v okolí Španieho Poľa, Slizkého a Hrušova. Opísal aj dve drienčanské jaskyne pod názvami Kis-Lyuk a Magyar-Lyuk. Tieto dve jaskyne spomína aj geograf János Hunfalvy a zmienka o nich sa nachádza aj v monografii Gemera-Malohontu. V roku 1820 Gábor Szentmiklóssy pri hľadaní zlata v Chvalovskej jaskyni vykopal 13 ľudských kostier. Neskôr využíval jaskyňu ako vínnu pivnicu. V roku 1919 navštívil územie aj zoológ Elemér Bokor a popísal nový druh (vtedy ako poddruh) Duvalius geomoeriensis. Koncom prvej polovice 20. storočia robil na území geomorfologický výskum Sándor Láng a krasové územie v okolí Hrušova, Slizkého a Španieho poľa označil za najkrajšie v širšom okolí. V roku 1954 bol vykonaný podrobný speleologicko-archeologický výskum Chvalovskej jaskyne pod vedením Juraja Bárta. Boli tu objavené zvyšky kyjatickej keramiky, ľudských kostí, zuby medveďa jaskynného a napodobeniny uhorských denárov. Začiatkom druhej polovice 20. storočia realizoval výskum chvostoskokov zoológ Juraj Paclt. V roku 1971 bola Jozefom Gaálom založená jaskyniarska skupina v Rimavskej Sobote, ktorá sa zamerala práve na oblasť Drienčanského krasu. V roku 1972 bola touto skupinou objavená Frontová jaskyňa a v roku 1976 Jaskyňa pri Holom vrchu. Koncom 70. rokov sa akcie skupiny rozšírili na všestranný vedecký výskum zameraný na krasové javy, mineralogický výskum krasu, výskum speleofauny a flóry krasového územia. V roku 1980 bola objavená jaskyňa Dúbravica a v roku 1991 jaskyňa Nad Kadlubom. V 90. rokoch 20. storočia sa na území riešil projekt Geoekodiverzita Drienčanského krasu a jej záchrana in situ, ktorý výrazne obohatil poznanie prírody daného územia.[1]. Výsledky boli zosumarizované a publikované v monografii Príroda Drienčanského krasu (Klimnet et al., 2000)
Geológia a geomorfológia[upraviť | upraviť zdroj]
Územie je tvorené prevažne vápencami, ktoré vznikali začiatkom mezozoika. Koncom mezozoika a začiatkom kenozoika boli nasunuté na podložné bridlice z turnaika. V paleogéne boli následne prekryté vápencami, ktoré vznikli ako pozostatok morského pobrežia. Počas neogénneho vulkanizmu bolo územie pokryté andezitmi. Krasovatenie územia prebiehalo prevažne v kvartéry vyzdvihovaním a zarezávaním sa vodných tokov do vápencového podložia.
Hydrológia[upraviť | upraviť zdroj]
Drienčanský kras odvodňujú dva väčšie povrchové toky a to Blh zo západu a Drienok zo severovýchodu. Najvýchodnejšiu časť územia odvodňuje Banský potok, ktorý sa vlieva do Západného Turca do ktorého sa vlieva aj Drienok pri obci Rybník. Blh sa vlieva do Rimavy. Rimava aj Západný Turiec patria do povodia Slanej.
Na území sa nachádza väčšie množstvo prameňov a vyvieračiek. Medzi najväčšie patrí Hrušovský prameň s výdatnosťou až 15l/s. Ďalšie pramene sú napríklad prameň Pod Ridzoňom, Válovy, Horná, Stredná a Dolná Hlavina, Kadlub, Močidlá, Pri ústí, Lendojána, Pod Somárovými hrbmi a Pod studničkou. Zaujímavosťou sú aj krasové jazierka, ktoré vznikajú upchatím puklín, čím sa v krasových jamách zadržuje dažďová voda. Najstálejšie sú 4 krasové jazierka pri Drienčanoch. Na jar sa pravidelne zaplavujú vodou z topiaceho sa snehu, v lete sa premenia na mokrade a sčasti sa zamenia a na jeseň sa opäť naplnia vodou z jesenných dažďov. V minulosti bola snaha o ich odvodnenie avšak bez úspechov. Jedno podobné jazierko sa nachádza aj severne od Španieho Poľa.[2]
Flóra[upraviť | upraviť zdroj]
Prvý botanický záznam publikoval Richter v roku 1888, ktorý na tomto území našiel pérovník pštrosí (Mateuccia struthiopteris). Koncom 19. a začiatkom 20. storočia robila niekoľko zberov Textorisová medzi Španím Poľom a Slizkým, pričom uvádza nález hrachora sedmohradského (Lathyrus transsilvanicus). V roku 1892 sa Starý zmienil o výskyte hlaváčika jarného (Adonis vernalis).[3]. Zo xerotermných druhov sa v Drienčanskom krase vyskytujú napríklad hlaváčik jarný (Adonis vernalis), poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis), zlatovlások obyčajný (Crinitina linosyris), hadinec červený (Echium rusicum), horec krížnatý (Gentiana cruciata), ľan tenkolistý (Linum tenuifolium), kavyľ Ivanov (Stipa joannis), valdštajnka kuklíková (Waldsteinia geoides), silenka Sillingerova (Silene sillingeri), ometlina štíhla (Koeleria macrantha). Teplomilné druhy flóry boli zistené aj na andezitoch ako napríklad pýr sivý (Elytrigia intermedia), plamienok rovný (Clematis recta), oman srstnatý (Inula hirta), rebríček panónsky (Achilea panonica), hrachor čierny (Lathyrus niger), ruža galská (Rosa gallica)[4].
Fauna[upraviť | upraviť zdroj]
Na území Drienčanského krasu a v jeho okolí sa vyskytujú viaceré chránené a vzácne druhy fauny. Z bezstavovcov sa tu vyskytujú: roháč obyčajný (Lucanus cervus) LR, fuzáč alpský (Rosalia alpina) VU, Apalus bimaculatus CR, Duvalius goemoeriensis EN, Euoniticellus fulvus , Onthophagus taurus ,Caccobius schreberi VU, lajniak starostlivý (Copris lunaris) LR, Staphylinus chloropterus LR, Myrmoecia perezi VU, Zyras erraticus CR, Dromaeolus barnabita VU, Isorhipis marmottani VU, Paracylindromorphus subuliformis EN, Grynocharis oblonga, Laemophloeus monilis VU, Mycetophagus ater VU, Colobicus hirtus , Bolitophagus interruptus VU, Neomida haemorrhoidalis, Choragus horni VU, Ulorhinus bilineatus VU, bielopásovec hrachorový (Neptis sappho) CR, jasoň chochlačkový (Parnassius mnemosyne) VU, vydlochvost ovocný (Iphiclides podalirius) LR. Zo stavovcov sa tu vyskytujú kunka žltobruchá (Bombina variegata) LR, salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) LR, jašterica zelená (Lacerta viridis) LR, užovka stromová (Zamenis longissimus) LR
- CR - Critically Endangered - kriticky ohrozený
- EN - Endangered - ohrozený
- VU - Vulnerable - zraniteľný
- LR - Lower Risk - menej ohrozený
Kategórie zostavené podľa Červeného zoznamu rastlín a živčíchov Slovenska (Baláž et al., 2001)[5]
Ochrana prírody[upraviť | upraviť zdroj]
Predmetom ochrany prírody je predovšetkým ochrana biotopov európskeho významu:
- Sladkovodné biotopy
- Prirodzené eutrofné a mezotrofné stojaté vody s vegetáciou plávajúcich a/alebo ponorených cievnatých rastlín typu Magnopotamion alebo Hydrocharition 3150
- Vresoviská a krovinné biotopy mierneho pásma
- Xerotermné kroviny 40A0*
- Prirodzené a poloprirodzené travinno-bylinné biotopy
- Suchomilné travinno-bylinné a krovinové porasty na vápnitom podloží (*dôležité stanovištia Orchidaceae) 6210*
- Subpanónske travinnobylinné porasty 6240*
- Vlhkomilné vysokobylinné lemové spoločenstvá na poriečnych nivách
- od nížin do alpínskeho stupňa 6430
- Nížinné a podhorské kosné lúky 6510
- Skalné biotopy a jaskyne
- Karbonátové skalné steny a svahy so štrbinovou vegetáciou 8210
- Nesprístupnené jaskynné útvary 8310
- Lesné biotopy
- Kyslomilné bukové lesy 9110
- Bukové a jedľové kvetnaté lesy 9130
- Lipovo-javorové sutinové lesy 9180*
- Karpatské a panónske dubovo-hrabové lesy 91G0*
- Teplomilné panónske dubové lesy 91H0*
- Panónsko-balkánske cerové lesy 91M0 [6]
V rámci ÚEV Drienčanský kras sú lesné biotopy navrhnuté do 4. a 2. stupňa ochrany. V 4. stupni ochrany sa jedná o lesné porasty prirodzeného charakteru, zväčša so zmenami v štruktúre a miestami aj v drevinovej skladbe. Cieľom ochrany je zachovanie rozmanitosti lesných biotopov a podpora ich stability. V lesných porastoch v 2. stupni ochrany je cieľom aj v intenzívnejšie využívaných lesoch zabezpečiť vhodné drevinové zloženie a štruktúru. Do 4. stupňa ochrany sú navrhnuté aj najviac zachované nelesné ekosystémy (trávne porasty a mokrade) s výskytom vzácnych a ohrozených druhov rastlín, ktoré sú závislé na obhospodarovaní človekom. Cieľom ochrany v nelesných ekosystémoch je zachovanie druhovej rozmanitosti a priaznivého stavu rastlinných a živočíšnych druhov a biotopov európskeho významu, ako aj zachovanie doterajšieho charakteru krajiny prostredníctvom tradičného hospodárenia (pasenie, kosenie). Súčasťou navrhovaného územia je existujúci Chránený areál Alúvium Blhu, v ktorom platí 4. stupeň ochrany a navrhovaná Prírodná rezervácia Drienok. Územie bolo v roku 2000 navrhnuté na územnú ochranu ako Chránená krajinná oblasť Drienčanský kras.[7]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ KLIMENT, Ján, et al. Príroda Drienčanského krasu. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2000. ISBN 80-968442-8-8. S. 30-32.
- ↑ KLIMENT, Ján, et al. Príroda Drienčanského krasu. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2000. ISBN 80-968442-8-8. S. 32-35.
- ↑ KLIMENT, Ján, et al. Príroda Drienčanského krasu. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2000. ISBN 80-968442-8-8. S. 97.
- ↑ KLIMENT, Ján, et al. Príroda Drienčanského krasu. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2000. ISBN 80-968442-8-8. S. 99.
- ↑ BALÁŽ, Daniel, et al. Červený zoznam rastlín a živčíchov Slovenska. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, 2001. ISBN 80-89035-05-1. S. 5.
- ↑ Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky. Príroda Drienčanského krasu. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky. Dostupné online. ISBN 978-80-89035-95-3. S. 10.
- ↑ Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky. Príroda Drienčanského krasu. Banská Bystrica : Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky. Dostupné online. ISBN 978-80-89035-95-3. S. 5.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Drienčanský kras
