Fuzáč alpský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Fuzáč alpský
Fuzáč alpský
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Trieda (classis) Hmyz Insecta (Ectognatha)
Podtrieda (subclassis) Dicondylia
Infratrieda (infraclassis) Pterygota
Divisio Neoptera
Subdivisio Holometabolný hmyz Endopterygota (Holometabola)
Nadrad (superordo) Neuropteridea
Rad (ordo) Chrobáky Coleoptera
Podrad (subordo) Všežravé Polyphaga
Čeľaď (familia) Fuzáčovité Cerambycidae
Rod (genus) Fuzáč Rosalia
Druh (species) Fuzáč alpský R. alpina
Vedecký názov
Rosalia alpina
Linnaeus, 1758
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Fuzáč alpský (Rosalia alpina) je jeden z fuzáčov Slovenska.

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Je to charakteristický druh hmyzu pôvodných bukových lesov vyšších polôh od 600 – 1 000 m n. m. Rozšírený je v strednej a južnej Európe, ale aj v južnom Švédsku, zasahuje až do Malej Ázie, na Krym, Kaukaz a Zakaukazsko. V Česku je už veľmi vzácny, na Slovensku je miestami hojný (Malé Karpaty, Biele Karpaty, Strážovské vrchy, Malá Fatra a Veľká Fatra, Slovenské rudohorie, Vihorlat a iné).

Stavba tela[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho telo dosahuje veľkosť 15 – 38 mm, je dosť ploché a dlhé. Vrch tela je zafarbený sivo, modrosivo až modro. Tykadlá samčekov sú takmer dva razy také dlhé ako telo, kým u samičiek sotva presahujú koniec tela. Na štíte a krovkách sú typické čierne, bledo obrúbené škvrny (veľká predná, spoločná priečna a malá zadná škvrna), dosť premenlivé. Pre menlivosť kresby kroviek bola príčinou opisu veľkého počtu (viac ako 100) farebných odchýlok (aberácií). To podporuje záujem zberateľov, ktorí ho pre pôvabný vzhľad, najmä pre premenlivé zafarbenie, zbierajú dokonca v sériách.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Fuzáč alpský (Rosalia alpina)

Imága (dospelé jedince) poletujú od júna do augusta za teplých, slnečných dní okolo stromov, z ktorých sa vyliahli, a v blízkom okolí. Živia sa miazgou poranených stromov. Najpočetnejšie populácie sa viažu na pôvodné pralesné porasty s čerstvo padnutými alebo odumierajúcimi bukmi. Iné hostiteľské stromy sú smrek, borovica, topoľ, vŕba, hloh, orech, hruška. Imága obvykle uprednostňujú južné, teplé svahy.

Oplodnená samička kladie vajíčka do čerstvo zoťatých, padnutých alebo odumierajúcich bukov, do rán alebo štrbín kôry. Z vajíčok sa vyvinú larvy belavej farby, valcovitého tvaru s malou priečnou hlavou. V dreve žijú niekoľko rokov a potom sa pod povrchom kmeňa zakukľujú. Larvám pomáhajú tráviť buničinu symbiotické organizmy, ktorými sa larvy infikujú pri prežieraní cez vaječný obal. Na vajíčka sa dostanú z čreva samičky pri ich kladení. Imágo sa prehryzúva na povrch kmeňa výletovým otvorom. Vývin trvá 2 – 3 roky. Keďže samička kladie vajíčka väčšinou do chorého dreva a larvy sa vyvíjajú v odumierajúcom dreve, nie je možné pokladať fuzáča alpského za škodlivého  – škody sú zanedbateľné. V prírode počet lariev znižuje ďateľ, počet imág lesné vtáctvo, jašterice a hmyzožravce.

Ochrana[upraviť | upraviť zdroj]

Fuzáč alpský je významným zástupcom našej horskej fauny. Je zákonom chránený a nie je predpoklad, že by bol bežnými zberacími metódami ohrozený jeho početný stav (existuje finančný postih). Napriek tomu sa počet vhodných lokalít z roka na rok zmenšuje. Príčinou sú zásahy do jeho životného prostredia, predovšetkým vyrubovanie pôvodných bukových lesov a ich náhrada ihličnanmi. Okrem toho má veľký podiel na decimovaní populácie zoťaté a popílené bukové drevo ponechané cez leto v lese. Sem sa totiž sústreďuje väčšina znášok vajíčok, ktoré po odvoze dreva na jeseň a neskôr prídu vlastne navnivoč. Ak samičky nakladú vajíčka do zvyškov bukového dreva po ťažbe, vývin úspešne skončí len časť populácie, pretože toto drevo podlieha rýchlemu rozkladu zapríčinenému drevokaznými hubami. Takto sa možnosti vývinu obmedzujú na vývraty uviaznuté v korunách okolo stojacich stromov, suché haluze alebo časti kmeňov. To všetko sa však odstraňuje ako potenciálny zdroj nákaz a škodcov.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jiři Zahradnik, Irmgard Jung, Dieter Jung et al.: Käfer Mittel- und Nordwesteuropas, Parey Berlin 1985.
  • Bernhard Klausnitzer: Käfer. Nikol Verlagsgesellschaft mbH & Co. KG, Hamburg 2005.
  • Michael Chinery: Pareys Buch der Insekten. Ein Feldführer der europäischen Insekten. Verlag Paul Parey, Hamburg u. Berlin 2004.
  • Freude, Harde, Lohse: Die Käfer Mitteleuropas, Band IX, Goecke und Evers, 1966.
  • Adolf Horion: Faunistik der mitteleuropäischen Käfer, Band XII, 1974.
  • Svatopluk Bíly: Coleoptères, Gründ, 1991.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]