Duel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pamätník na posledný súboj 8.1.1881 v Prešove

Duel alebo súboj je boj dvoch protivníkov so zbraňami podľa dohovoreného času, miesta a zbraní.[1]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Súboje medzi sebou v minulosti viedli nielen šľachtici, ale aj dôstojníci. Je o nich zmienka aj v dobovom kódexe dôstojníckej cti. Najviditeľnejšou formou tohto kódexu boli súboje, ktoré sa vo väčšej miere začali v Uhorsku praktizovať najmä od 70. rokov 19. storočia. Dôstojnícka etika vyžadovala prijať výzvu na súboj, respektíve vyzvať na súboj v prípade urážky dôstojníckej cti. Pod urážkou dôstojníckej cti sa myslela nielen urážka dôstojníka ako osoby, ale aj urážka dôstojníckeho stavu, či urážka armády. Pravidlá vyzvania na súboj, ale aj priebehu samotného súboja, boli popísané v mnohých príručkách a desiatkach kníh, ale to nebránilo tomu, že inštitúcia súbojov bola často zneužívaná, čo viedlo k mnohým tragédiám. Kódex cti používaný v Rakúsko-uhorskej monarchii poznal v teoretickej rovine tri stupne urážky, ktoré mohli byť príčinou na výzvu k súboju.

Za ľahkú urážku bolo považované neslušné správanie sa v prítomnosti dôstojníka, za ťažkú urážku sa považovalo ohováranie, otvorene nadávanie na armádu. Telesné ublíženie, ako tretí stupeň urážky, predstavovalo postrčenie, či facka a chápalo sa ako priama výzva na súboj. Príkladov zneužitia inštitútu súboja je mnoho a existujú doklady o tom, že veľakrát dôvodom na súboj bol uprený „drzý“ pohľad, neúmyselné vrazenie do dôstojníka na ulici. Nebolo výnimkou, že duelanti súboja si ani nevyjasnili príčinu svojho sporu a výzvy na súboj boli reakciou na nepochopenie oponenta v spore. Súboje sa stali pre mnohých mladých dôstojníkov cestou ako si zvýšiť svoju spoločenskú prestíž, čo viedlo zo strany týchto „súbojových hrdinov“ priam k vyhľadávaniu súbojov, čím do značnej miery terorizovali svoje okolie. Kuriozitou a zároveň obrazom doby je prípad predsedu Ligy proti súbojom I. Rakovszkého, ktorý pod tlakom verejnej mienky musel prijať výzvu na súboj od Š. Tizsu.[2]

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Ako pozostatky na tieto súboje ostali aj na území terajšieho Slovenska pamätníky. Jeden takýto pamätník sa nachádza aj na Cemjate v meste Prešov, ktorá sa nachádza na kopci menom Zabíjaná. Pomenovanie Zabíjaná vzniklo skrz toho, že v 19. storočí si toto miesto vyberala šľachta a dôstojníci ako miesto pištoľových duelov. Zabíjaná je aj pamiatka na miesto, kde sa 8. januára 1881 uskutočnil historikmi zaznamenaný posledný pištoľový súboj miestnych uhorských šľachticov pri ktorom zahynul barón Luzsenszky. Dokonca je na tom mieste aj náučná tabuľa a starý, ale neudržiavaný, takmer 130 - ročný kamenný pamätník.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kolektív: Synonymický slovník slovenčiny Veda 2004, [1]
  2. Drobňák, Martin: Život vojaka c.k. rakúsko-uhorskej armády v období dualizmu 2008, [2]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]