Štvrtý lateránsky koncil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Štvrtý lateránsky koncil na iluminácii Matthewa Parisa

Štvrtý lateránsky koncil zvolal pápež Inocent III. bulou z 19. apríla 1213. Koncil sa zišiel prvý raz 11. novembra 1215 a išlo o najväčší koncil celého stredoveku – zúčastnilo sa ho 71 patriarchov a metropolitov, 412 biskupov a 900 opátov. Katolícka cirkev koncil uznáva ako dvanásty ekumenický koncil.

Inocent III. zvolal koncil na obranu katolíckej viery, na pomoc križiackym štátom v Palestíne a aby pomohol cirkvi k väčšej slobode v investitúre cirkevných predstavených.

Koncil potvrdil sedmdesiat pápežských dekrétov predložených na schválenie. Tieto dekréty sa zaoberali okrem iného náukou o transubstanciáciou, formálnou podobou procesov proti heretikom a ich ochrancom, papežskym primátom, pravidlami cirkevnej disciplíny pre klerikov a postupmi proti ich výstrelkom. Dekrét Omnis utriusque sexus nariadil všetkým kresťanom, ktorí dosiahli veku užívania rozumu, aby vyznali aspoň raz do roka svoje hriechy kňazovi. Židom a moslimom bolo nariadené nosiť zvláštne oblečenie, aby ich bolo možné rozoznať. Koncil tiež potvrdil voľbu Fridricha II. Hohenstaufského za rímskeho cisára.

Na rozdiel od iných stredovekých cirkevných zhromaždení, tento koncil mal len tri zasadnutia, ktoré boli ukončené v priebehu jedného mesiaca. Významné prijaté nariadenia ovplyvnili na stáročia postavenie cirkvi, a veľká časť uznesení z tohto koncilu sa stala platnou súčasťou cirkevného práva.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku 4. lateránský koncil na českej Wikipédii.