Eusebios z Nikomédie
| Eusebios z Nikomédie | |
| ariánsky biskup a teológ | |
| Štát pôsobenia | Rímska ríša |
|---|---|
| Funkcie a tituly | |
| I. bejrútsky biskup II. nikomédsky biskup | |
| I. do cca. 318 II. cca. 318 – 338/339[1] | |
| konštantínopolský biskup | |
| 338/339 – 342[1] | |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | ? |
| Úmrtie | 341/342 |
| Svätenia | |
| Cirkev | I. predkoncilová cirkev II. arianizmus |
| Odkazy | |
Eusebios z Nikomédie na catholic-hierarchy.org angl. | |
Eusebios z Nikomédie[2] (iné mená: Eusébios z Nikomédie[3], Eusévios Nikomédsky[4], pre ďalšie tvary mena pozri: Eusébius; * ? – † 341[2]/342[1][5]) bol kresťanský biskup v Bejrúte, Nikomédii (od cca. 318) a neskôr arcibiskup v Konštantínopole (od 338/9), horlivý prívrženec arianizmu, vodca ariánskej skupiny eusebiánov.[6] V roku 337 pokrstil na smrteľnej posteli cisára Konštantína I.,[1] a bol svätiteľom ariánskeho biskupa Wulfilu, apoštola Gótov.[2][7][8]
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
O jeho pôvode sa nič nevie. V mladosti však bol odchovancom a žiakom Lukiána z Antiochie, u ktorého sa zrejme spoznal s Ariom, a ktorý položil základy jeho ariánskeho zmýšľania.[9][10] Pôvodne bol zvolený biskupom vo fénickom Bejrúte (Berytus), no niekedy okolo roku 318 sa stal biskupom v maloázijskej Nikomédii, v sídle cisára Licinia. V roku 323 mu Arius poslal list, v ktorom ho žiadal o pomoc v jeho teologickom spore s patriarchom Alexandrom. Eusebios sa následne snažil presvečiť východných biskupov v jeho prospech.[6] Po odsúdení Ariovho učenia synodou v Alexandrii začal vyvíjať snahy o očistenie Ariovho učenia a v roku 324 docielil jeho očistenie na synode v Bitýnii. Patriarcha Alexander tento akt chápal ako zásah do svojej jurisdikcie a proti rozhodnutiu sa v listoch zásadne ohradil.[9]
Zúčastnil sa Prvého nicejského koncilu, kde bol horlivým zástancom arianizmu a odporcom homousiánov, no po tom, čo koncil schválil ich stanovisko, sa podpísal pod Nicejské vyznanie viery. Odmietol však podpísať anathemu na Aria a krátko po koncile s ním opäť nadviazal spojenie.[6] Tri mesiace po koncile[10] ho cisár Konštantín I. vyhnal do exilu v Gálii. Mohlo sa tak udiať pre: jeho opätovnú podporu Ariovi[11] a jeho podporu egyptským schizmatikom meletiánom[5], ktorí podporovali ariánov, resp. mal byť obvinený aj z podpory cisára Licinia a schvaľovania jeho kresťanských perzekúcií.[10][8] V roku 328 mu však bolo (zrejme najmä vďaka priateľstvu s cisárovou sestrou Constantiou) dovolené sa vrátiť, a následne dokonca získal na dvore značný vplyv. Vytvorila sa okolo neho úzka skupinka horlivých ariánov nazývaná eusebiáni.[12][13] V roku 329 docielil odvolanie protiariánsky zameraného sýrskeho biskupa Eustathia z Antiochie[14] a následne bol vďaka jeho prispeniu na synode v Tyre (335) zosadený aj najhorlivejší odporca ariánov, alexandrijský patriarcha Atanáz. Na synode v Jeruzaleme (335) sa zase zaslúžil o Ariov návrat. V roku 337 na smrteľnej posteli pokrstil zomierajúceho cisára Konštantína. Veľkej úcte sa tešil u Kontantínovho syna a nástupcu Konštantia II., ktorý ho v roku 339 ustanovil arcibiskupom v novom hlavnom meste Konštantínopole. V tom istom roku predsedal aj koncilu v Antiochii, ktorý opätovne zosadil alexandrijského patriarchu Atanáza a dosadil zaňho Gregora Kapadóckeho,[14] okrem neho koncil odvolal aj Marcella z Ankyry.[8] V roku 341 ešte predsedal synode v Antiochii, ktorá prijala pro-ariánske krédo (druhá antiochijská formula)[8] a krátko na to zomrel[6] (možno niekedy v zime 341/342). Podľa historika Ammiana Marcellina ku koncu svojho života čiastočne prispel k náboženskej výchove neskoršieho cisára Juliána Apostatu.[14]
Z jeho tvorby sa zachovalo len niekoľko listov zaznamenaných cirkevnými historikmi Sokratom, Sozomenom a Theodoretom z Kýru.[5]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d Eusebios z Nikomedie In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 152.
- ↑ a b c VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 92, 130.
- ↑ PINDIAK, Miroslav. Príručka Pasívneho Kresťana. Brno : Librix.eu, 2009. ISBN 978-80-7399-632-1. S. 89.
- ↑ ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 130.
- ↑ a b c EUSEBIOS OF NIKOMEDEIA In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 752. (po anglicky)
- ↑ a b c d Eusebius of Nicomedia In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-07-15]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ EUSEBIOS OF NIKOMEDEIA. In: Historical Dictionary of Byzantium. Ed. John R. Rosser. New York : Oxford University Press, 2001. 536 s. ISBN 978-0810839793, 0810839792. S. 146. (po anglicky)
- ↑ a b c d Eusebios v. Nikomedien In: Lexikon für Theologie und Kirche. Ed. Michael Buchberger, Walter Kasper. 3., völlig neubearb. Aufl. Band 3. Dämon bis Fragmentenstreit. Freiburg, Basel, Rom, Wien : Verlag Herder, 1995. ISBN 3-451-22003-2. S. 1011.
- ↑ a b DRAHOMÍR, Suchánek; VÁCLAV, Drška. Církevní dějiny: Antika a středověk. Praha : Grada Publishing, a. s., 2013-10-29. ISBN 978-80-247-3719-5. S. 329. (po česky)
- ↑ a b c Eusebius of Nicomedia In: Catholic Encyclopedia [online]. www.newadvent.org, [cit. 2020-07-15]. Dostupné online.
- ↑ Eusebius In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 575.
- ↑ Časopis katolického duchovenstva. Zväzok 20. Praha : Rohlíček a Sievers, 1879. Dostupné online. S. 431. (po česky)
- ↑ Ottův slovník naučný: Illustrovaná encyklopædie obecných vědomostí. Díl 8. Praha : J. Otto, 1894. Dostupné online. S. 829. (po česky)
- ↑ a b c EUSEBIUS of Nicomedia In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 1:878 – 1:879. (po anglicky)