Geofyzikálne meranie vo vrtoch

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Geofyzikálne meranie vo vrtoch alebo karotáž (z fr.) predstavujú súbor geofyzikálnych metód, ktorých cieľom je získať informácie o geologických a fyzikálnych vlastnostiach hornín a kvapalín, ktoré sú preťaté vrtom. Tieto merania zahŕňajú rôzne spôsoby prieskumu vrtu od bežnej vizuálnej analýzy vrtných jadier, ktoré boli vytiahnuté na povrch až po geofyzikálne merania analytickými prístrojmi, ktoré sú spúšťané do vrtu. Najčastejšie sú tieto merania realizované pri prieskumných vrtoch hľadajúcich ropu, plyn, podzemnú vodu, rudy či iné nerastné suroviny alebo pri environmentálnom a geotechnickom prieskume.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé komplikovanejšie geofyzikálne výskumy vo vrtoch realizovali bratia Conrad a Marcel Schlumbergerovci vo Francúzsku, keď skúmali elektrický odpor rôznych vrstiev vo vrte. Už pred nimi sa venovali výskumu vrtov iní napr. v roku 1908 D. V. Golubiatikov vo vrtoch pri Baku, kde sledoval zmeny teplôt v hĺbkach. Vysoká efektivita a nízka cena takýchto výskumov spôsobila, že tieto metódy boli čoskoro aplikované v praxi ropného priemyslu a veľmi rýchlo začali vznikať aj nové metódy.[1]

Princíp[upraviť | upraviť zdroj]

Profil vrtu sa zostavuje podľa odobratých vrtných jadier. V praxi je však nemožné mať jadro z celého profilu vrtu. Dôvodov môže byť viac, napr. mechanické vlastnosti hornín (málo spevnené horniny, ktoré sa rozpadávajú, alebo sú vymleté výplachom vrtu), ale aj ekonomické a/alebo časové dôvody (získavanie jadra z veľkých hĺbok alebo profilov hlbokých vrtov je ekonomicky veľmi nákladné a časovo náročné). Navyše, nie všetky vrty sú vŕtané na jadro a informácie o horninách, ktoré presekávajú sú preto veľmi nepresné. Karotážne merania fyzikálnych vlasností hornín preto umožňujú získať informácie o vnútornej stavbe vrtu a jeho technického stavu. Pomocou rôznych karotážnych metód sa zhotovuje geologický profil vrtu - poradie vrstiev a hĺbky ich hraníc tak ako nimi prenikol vrt. Pri týchto meraniach sa zisťuje aj prípadná plynonosnosť a roponosnosť. Ďalšie často používané sú merania odporu hornín, pomocou prirodzeného elektrického poľa.[2]

Rozdelenie metód merania vo vrtoch[upraviť | upraviť zdroj]

Metódy merania vo vrtoch nezahŕňajú výhradne iba geofyzikálne ale aj ďalšie metodiky, ktoré sú potrebné na zistenie technického stavu alebo odber vzoriek kvapalných a pevných látok z vrtu.[3]

  • Eletrické karotážne metódy zahŕňajú hlavne metódy s prirodzeným elektrickým poľom:
    • metóda spontánnej polarizácie (SP)
    • metóda elektródových potenciálov (EP)
  • Jadrová karotáž (hlavne gamma karotáž a spektrometrická gama karotáž.
  • Metódy zisťovania technického stavu vrtu zahŕňajú rôzne metódy ako napr. kavernometriu, inklinometriu.
  • Metódy zisťovania fyzikálnych vlastností kvapalín - termometria, rezistivimetria, fotometria a iné.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dobrynin, V. M.. Karotaž. Boľšaja sovetskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2010-03-24]. Dostupné online. (po rusky)
  2. Babuška, V., Mužík, M., 1977, Mineralógia, petrografia a geológia. pre 1. a 2. ročník SPŠ baníckych. Alfa, Bratislava, s. 449-450
  3. Janotka, V., Geofyzikálne meranie vo vrtoch (karotáž). Univerzita Komeného, Bratislava, 18 s.