Gibonorodé

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gibonorodé
Gibon lar
Gibon lar
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Hylobatinae
?, ?
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Gibonorodé alebo malé ľudoopice (Hylobatinae) je podčeľaď z čeľade gibonovité z radu primáty. Obsahuje jediný rod : gibon.

Členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Nasledujúce druhy sa väčšinou považujú za súčasť jedného rodu gibon (Hylobates), ale podľa niektorých autorov za štyri separátne rody, príp. „podrody“, Nomascus, Symphalangus (po slovensky siamangy), Bunopithecus a Hylobastes (v užšom zmysle). Prvé tri tieto (pod)rody sú dole vyznačené hrubým písmom, ostatné druhy tvoria spomínaný (pod)rod Hylobastes v užšom zmysle:

Členenie je do určitej miery sporné v tom zmysle, že sa niektoré druhy považujú za poddruhy iných druhov.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Dnes žijú v juhovýchodnej Ázii (Zadná India) a Malajzii (Sundské ostrovy), v pleistocéne žili tam, kde dnes, a navyše v Číne, Vietname, Laose, Indonézii a inde.

Obývajú daždové a horské lesy až do výšky 2 000 m n. m.

Najbežnejší je gibon lar (na obrázku) so svetlými končatinami. Najväčší je gibon siamang, najhlučnejší je gibon hulok.

Všetky gibony sú ohrozené vyhynutím v dôsledku odlesňovania a prenasledovania ľudmi.Medzi najohrozenejšie druhy patrí napr. gibon čiapočkový (výskyt:juhovýchodné Thajsko, Kambodža) a gibon striebristý (výskyt: Jáva).

Telesné charakteristiky[upraviť | upraviť zdroj]

Telesné znaky súvisia so značnou špecializáciou na kolísavý pohyb (rúčkovanie po stromoch visiac z konára) po korunách stromov (tzv. brachiácia). Šetria energiu a udržujú hybnosť tým, že ich telo funguje ako kyvadlo. Sú to stromové druhy, celý život strávia na stromoch zavesení na dlhých rukách; na zemi sa pohybujú zriedka. Väčšinu dňa trávia hľadaním a jedením potravy (plody a kvety). V noci sa pohybujú zriedka, spia na konároch alebo vidliciach.

Gibonorodé sú:

  • malé opice s charakteristicky vyvinutými, veľmi dlhými rukami, dlhými úzkymi dlaňami (pozri aj gibonovité)
  • najmenšie žijúce ľudoopice
  • na rozdiel od ľudoopíc mejú dobre vyvinuté sedacie mozole
  • ruky im slúžia len na zavesenie, kým nohy slúžia na chytanie čohokoľvek
  • nemajú chvost (podobne ako ostatné ľudoopice)
  • majú schopnosť priestorového videnia (podobne ako ostatné primáty), čo im pomáha pri skákaní medzi stromami
  • srsť je podľa druhu žltohnedá až sivá či čierna
  • ozývajú sa prenikavým vreskotom, najhlučnejším je gibon hulok, ktorý podľa silného volania aj dostal meno

Čísla:

  • výška: max. 1 meter, spravidla 45 – 65 cm
  • hmotnosť: 3 – 11 kg, spravidla 5 – 9 kg (11 kg dosahuje len gibon siamang)
  • premerný vek: 25 – 30 rokov, v zoologických záhradách viac

Sociálna štruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

Žijú v skupinách („rodinách“) pozostávajúcich zo samca, samice a mláďat rôzneho veku (často aj 3-4), ktoré zostávajú v skupine, až kým nedospejú. Kedysi sa myslelo, že gibony sú monogamné, v skutočnosti uzatvárajú viacero zväzkov alebo sú polygamné. O mláďatá sa obaja rodičia obetavo starajú. Mláďatá sa ovinú matke okolo pása, keď sa šplhá po stromoch.

Približne 15 minút denne venujú partneri vzájomnému čisteniu srsti.

Samec a samica majú svoje „teritórium“ v korunách stromov a vyznačujú ho v niektoré rána hlasitým spevom alebo tiež duetom, v ktorom hrá hlavnú úlohu samička a samec ju v prestávkach doplňuje kratšími a menej spevnými úsekmi melódie. Tento duet slúži aj na utuženie partnerského vzťahu. Ak jeden pár začne, ostatné páry v lese sa reťazovito pripájajú, aby aj oni oznámili, kde leží ich „teritórium“.

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie rozmnožovania trvá celý rok. Samice sú gravidné približne 7 - 8 mesiacov (208 - 235 dní), pričom intervaly pôrodov trvajú 2 až 3 roky. Rodí sa jedno mláďa, ktoré matka kojí asi 18 mesiacov a je od nej závislé dva roky. Pohlavná dospelosť mláďat nastáva podľa druhu v 6. - 9. roku. V tomto období začínajú byť agresívne, rodičia ich vyháňajú a zakladajú si vlastné páry.