Grandes Jorasses

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 45°52′8″S 6°59′17″V / 45.86889°S 6.98806°V / 45.86889; 6.98806
Grandes Jorasses
vrch
GrandesJorasses.jpg
Grandes Jorasses, masív Mont Blancu, severná stena. Dolu "autostráda" ľadovca Mer de glace.
Štáty Taliansko Taliansko,  Francúzsko Francúzsko
Pohorie Alpy
Horská skupina Grajské Alpy
Nadmorská výška 4 208 m n. m.
Súradnice 45°52′8″S 6°59′17″V / 45.86889°S 6.98806°V / 45.86889; 6.98806
Najľahší výstup Juhozápadnou stenou
Prvovýstup Horace Walker, Johann Jaun, Melchior Anderegg, Julien Grange
 - dátum 30. jún 1868
Poloha v rámci Francúzska
Fire.svg
Poloha v rámci Francúzska
Wikimedia Commons: Grandes Jorasses

Les Grandes Jorasses sú výrazná alpská štvortisícovka v oblasti Mont Blancu na hranici Francúzska (Horné Savojsko) a Talianska (Údolie Aosty).

Masív Grandes Jorasses tvorí sedem vrcholkov (posledný sa občas neuvádza) v asi kilometrovom vrcholovom hrebeni, ktorý je orientovaný v smere východ - západ:

  • Pointe Walker (4 208 m)
  • Pointe Whymper (4 184 m)
  • Pointe Croz (4 110 m)
  • Pointe Hélène (4 045 m)
  • Pointe Marguerite (4 066 m)
  • Pointe Young (3 996 m)
  • Pointe Payot (3 975 m)

Na francúzskej strane dominuje nad ľadovcom Leschaux, bočným výbežkom Mer de glace, na talianskej nad údolím Courmayeuru. Jeho vrcholový hrebeň leží medzi sedlom Lastovičiek - col des Hirondelles (3 480 m) na severovýchode a sedlom col des Grandes Jorasses (3 825 m) na západe, na ktorom sa nachádza bivaková búda Canzio.

Severná stena, rozčlenená viacerými piliermi, patrí so svojími 1200 metrami výšky a trochu väčšou šírkou k najväčším žulovým stenám Álp.

Výstupy normálkami[upraviť | upraviť zdroj]

  • 30. jún 1868 Prvý výstup na najvyšší bod - neskôr pomenovaný Pointe Walker - vykonal Horace Walker s Melchiorom Andereggom, Johannom Jaunom a Julienom Grangeom.

Severná stena[upraviť | upraviť zdroj]

Po tvrdom medzinárodnom súperení bol najprv v r. 1935 zdolaný Crozov pilier (Martin Meier a Rudolf Peters). Najvýznamnejší bol však výstup na najvyšší bod Walkerovým pilierom 4. - 6. augusta 1938 tromi Talianmi z Dolomitov, viedol ich Riccardo Cassin. Neskôr boli stenou zlezené ďalšie vrcholky: 1958 Pointe Marguerite (René Desmaison a Jean Couzy), v tom istom roku Pointe Young (Enrico Cavalieri a Andre Mellano), 1964 Pointe Whymper (Walter Bonatti a Michel Vaucher) a 1970 Pointe Hélène Poliakmi (Eugeniusz Chrobak, Jacek Poręba a Wojciech Wróż). Prvý zimný priestup poľskej cesty vykonali v r. 1978 naši lezci Dušan Becík a Ján Porvazník.

Prvých sedem letných prelezov Walkerovým pilierom[upraviť | upraviť zdroj]

Iné zaujímavé výstupy[upraviť | upraviť zdroj]

Grandes Jorasses (vľavo) a tmavá veža Dent du Geant (4 013 m).

Prvý čs. výstup Walkerovým pilierom vykonali Radovan Kuchař a Zdeno Zibrín v r. 1959. O dva roky dokončili Trilógiu.

Druhý priestup "cestou cez Rubáš" uskutočnilo v r. 1968 družstvo Ondřej Blecha, Ivan Dieška, Ivan Bortel a Valentin Kanyár.

V r. 1971 René Desmaison a Serge Gousseault ostali v zime 15 dní uväznení v SV stene Pointe Walker. Prežil len Desmaison a napísal knižku 342 hodín na Grandes Jorasses.

V r. 1979 čs. družstvo Jaroslav Kutil, Tomáš Procházka, Luděk Šlechta a Jiří Švejda uskutočnilo prvovýstup na Walkerov pilier a nazvalo ho "Rolling Stones" (valiace sa kamene).

Čs. dvojka Ladislav Kyrc a Bohuslav Mrózek zrealizovala prvý zimný priestup anglickou cestou (Nick Colton - Alex MacIntyre 1976) v r. 1982.

Niekoľko nových línií preliezol na prelome tisícročia Patrick Gabarrou. Dnes vedie severnou stenou asi 40 rôznych ciest.

Prvé sóla vyliezli: Pierre Béghin na Pointe Walker, Valery Babanov na Pointe Whymper ("Eldorado", 1999) a Slavko Svetičič na Pointe Croz ("Manitua", 1991).

Prvý zimný výstup Walkerovým pilierom vykonali Walter Bonatti a Cosimo Zappelli v r. 1963.

Trilógia[upraviť | upraviť zdroj]

Severné steny Grandes Jorasses, Matterhornu a Eigeru sa označujú aj ako "magický triptych." Ako prvý slovenský horolezec ho dosiahol Zdeno Zibrín 1961, po ňom Peter Hámor a Pavol Jackovič 1995. Prvé zimné sólo všetkých troch stien preliezol Ivano Ghirardini v zime 1977-78.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ivan Dieška: Horolezectvo zblízka, Šport, Bratislava 1984.
  • Ivan Dieška a kolektív: Horolezectvo - Encyklopédia, "Šport", Bratislava, 1989, ISBN 80-7096-015-9.
  • Gaston Rébuffat: Hviezdy a búrky, Osveta 1956.
  • René Desmaison: 342 hodin ve stěně Grandes Jorasses, NAVA Plzeň, 1994.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]