Hutta
Hutta je priezvisko najčastejšie sa vyskytujúce v Nemecku, Česku, Poľsku a na Slovensku. Pochádza zo starohornonemeckého slova „hutta“, ktoré v prenesenom zmysle znamená aj chata, skrývať sa, chrániť. Od koreňa vyššie uvedených slov je možné odvodiť aj nasledujúce významy ako zakrytie, skrývanie alebo ochrana, ako je tomu aj v koreni staronemeckého slova „huotan“. V angličtine je príbuzné slovo „hide“ - schovať.[1]
Podľa niektorých prameňov vznikol termín Hutta nielen odvodením z prastarého slova „hutta“ alebo „hutten“, ktoré znamenalo kryť sa a chrániť, ale aj zo slova „Hutte“,[2] ktoré znamená stráž, strážny post. Z koreňov slova „huete“, „huot“ si odvodil šľachtic a humanista Ulrich von Hutten svoje rodinné meno a zdôrazňoval jeho význam v zmysle ochrancu hraníc.
Heraldický základ priezviska[upraviť | upraviť zdroj]
Za zmienku stojí, že Huttast, hodast, huttost bol nielen v heraldike nahrádzaný symbolom klobúka. Klobúk znamenal symbol slobody a panstva spojeného s prenosom majetku a léna.[3] V heraldickom vyobrazení, najmä na náhrobných kameňoch franských kmeňov (región v dnešnom Nemecku), sa symbol klobúka používal veľmi často ako rodinný symbol.
Príbuzné priezviská prameniace z rovnakého slovného základu[upraviť | upraviť zdroj]
V nemecky hovoriacom priestore je časté príbuzné priezvisko Hutten alebo Hutter. V anglicky hovoriacom svete sa možno stretnúť s variáciou v podobe priezviska Hutton alebo Hatton.[1] Tieto priezviská majú podobný koreň a základ ako priezvisko Hutta. Tento typ priezviska sa rozšíril pravdepodobne v dôsledku komplikovaného osídlenia európskych krajín.
Najčastejšie geografické rozšírenie výskytu priezviska[upraviť | upraviť zdroj]
V súčasnosti je priezvisko Hutta svojim výskytom najrozšírenejšie v Nemecku, Rakúsku, Česku, Slovensku a Poľsku. V dôsledku emigrácie z Európy do Ameriky je možné nájsť nositeľov tohto priezviska aj v Spojených štátoch.
Historická zmienka o pôvode priezviska Hutta[upraviť | upraviť zdroj]
O pôvode a príbuznosti tohto priezviska existuje najviac prameňov z historických dokumentov a moderných monografií zaoberajúcich sa známym nemeckým šľachticom a reformátorom Ulrichom von Hutten.
„Nemalo zostať bez povšimnutia, že v Braunau am Inn existovala rodina z radov Reichsministerialen s podobne znejúcim menom Hutta.“[4]
„V roku 1157 sa stal svedkom darovania kláštora Ranshofen istý Albert von Hutta.“[4]
„Konrad von Hutta je v roku 1150 Eigenmann z Arbingenu.“[4]
„Wichero von Hutta sa stal okolo roku 1220 Ministerialis ducis Bawarie, tzn. služný vojvoda z Bavorska.“[4]
Nositelia priezviska z radov šľachty[upraviť | upraviť zdroj]
- Wichero von Hutta[4][5]
- Albert von Hutta[5][6][7]
- Adelhard von Hutta[5]
- Konrad von Hutta[5]
- Gertrude de Hutta[8]
.jpg)
Obec s názvom Hutta[upraviť | upraviť zdroj]
Historickým vývojom vzniklo z tohto priezviska aj geografické označenie malej obce s názvom Hutta,[9] ktorá sa v priebehu dejín vyvinula z bývalého rytierskeho dvora, a ktorá sa nachádzala v Západnom Prusku (nem. Westpreußen) a organizačne spadala pod Landkreis Graudenz a Regierungsbezirk Marienwerder.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Ferguson, Egbert. "The Teutonic name-system applied to the family names of France, England, and Germany", London: Williams k Norgate., 1864.
- ↑ CRECELIUS, Wilhelm, Oberhessisches Wörterbuch, 1897-1899, ND Wiesbaden 1966.
- ↑ Dr. Eduard Brinckmeier: Glossarium diplomaticum zur Erläuterung schwieriger, einer diplomatischen, historischen, sachlichen, oder Worterklärung bedürftiger lateinischer, hoch- und besonders niederdeutscher Wörter und Formeln, welche sich in öffentlichen und Privaturkunden, Capitularien, Gesetzen, Verordnungen, Zuchtbriefen, Willküren, Weisthümern, Traditions- und Flurbüchern, Heberollen, Chroniken, Rechnungen, Inschriften, Siegeln u. s. f. des gesammten deutschen Mittelalters finden.Ausgabe 1856: Friedrich Andreas Perthes, Hamburg und Gotha 1856.
- ↑ a b c d e Hanna, Georg-Wilhelm. "Die Ritteradligen von Hutten, ihre soziale Stellung in Kirche und Staat bis zum Ende des Alten Reiches." Martin Hoppe Verlag., 2007.
- ↑ a b c d "Monumenta Boica. Volumen Tertium", Edidit Academ. Scient. Maximilianea, München: 1764.
- ↑ "Archaeologické a místopisné", Praha: Museum království českého nákladem Matice české. Díl IV. , 1860.
- ↑ "Urkunden-Buch des Landes ob der Enns", Wien: K.u.K. Hof- und Staatsdruckerei., 1852.
- ↑ Kurz, Ulrike. "Doppelklöster und ähnliche Klostergemeinschaften im mittelalterlichen Österreich (Diözese Passau in den Ausdehnungen des 13. Jahrhunderts)" Universität Wien: 2010.
- ↑ Degefack, A.C. Freiherr von. "Westpreussisches Provinzialrecht" Verlag Fam. Gerhard, Danzig: 1845.