Insígnie prezidenta Turecka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Insígnie prezidenta Turecka (po turecky Türkiye Cumhuriyeti Cumhurbaşkanlığı Forsu) sú oficiálne insígnie prezidenta Tureckej republiky.

Tvorí ich veľká centrálná šestnásťcípa hviezda (Slnko, symbolizujúce Turecko) obklopená šestnástimi hviezdami symbolizujúcimi „šestnásť veľkých tureckých štátov“[1][2][3] (turecky: 16 Büyük Türk Devleti), ktorých sa Turecko považuje za dediča.[4]

Prezidentská pečať Tureckej Republiky

Prezidentská pečať[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod tureckej prezidentskej pečate (a vlajky) siaha do septembra 1922, kedy podobnú vlajku používal na svojom automobile Mustafa Kemal Atatürk.[5] Vzhľad pečate stanovil zákon (Sancak Talimatnamesi) z 22. októbra 1925. Vtedy bolo slnko dvadsaťcípe, s desiatími ostrými a desiatimi oblými cípmi. Roku 1978 bol počet lúčov znížený na šestnásť,[5] súčasnú podobu má pečať od roku 1985.[1]

Prezidentská vlajka Tureckej Republiky

Prezidentská vlajka[upraviť | upraviť zdroj]

Právny základ[upraviť | upraviť zdroj]

Použitie, výroba a vzhľad vlajky sú upravené zákonom 2893 zo dňa 22. októbra 1983 a sú regulované ministerskou vyhláškou č. 85/9034 zo dňa 25. januára 1985.

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Vlajka sa používa:

  • v oficiálnom sídle prezidenta,
  • počas návštev, v rezidencii prezidenta
  • na ľavej strane za stolom prezidenta
  • na ľavej prednej časti prezidentského vozidla.

Pri prejavoch prezidenta býva umiestnená na prednej strane kresla. Štandarda je letecky prevážaná deň a noc.

Stíhanie[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa článku 300 tureckého trestného zákonníku je urážka tureckej vlajky trestná:

Kto tureckú vlajku pretrhol, spálil alebo iným spôsobom verejne urazil, bude potrestaný odňatím slobody na jeden až tri roky.


„Šestnásť veľkých tureckých štátov“ symbolizovaných slnečnými lúčmi a hviezdami insígnií:

Názov ríše Obdobie[6][pozn. 1] Zakladateľ[pozn. 2]
turecký v doslovnom preklade[6] slovensky
Veľká Hunská ríša Siung-nuovská ríša 204 pr. n. l. – 216 Tuo-men-šan-jü
Západná ríša Hiung-nu 48-216 (jižní Siung-nuovia) Ríša Severních Siung-nuov
[pozn. 3]
Pchunu-šan-jü (prvý šan-jü severních Siung-nuov)
Európska Hunská ríša Hunská ríša 375-469 Balamber-kagan [7][pozn. 4] alebo Mundžuk-kagan
Ríša Bielych Hunov Ríša Bielych Hunov (Hefthaliti) 420-552 Toramana-tegin
Gökturecká ríša Turkické říše
(Prvá, Západná,
Východná a Druhá)
552-745 Bumin-kagan
Avarský kaganát Avarský kaganát 565-835 Bajan-kagan
Chazarský kaganát Chazarská ríša 651-983 Ziebel (pravdepodobne Tung Jabgu-kagan z Turkutov)
Ujgurský štát Ríša Ujgurov 745-1369 [pozn. 5] Kutluk Bilge Kül-kagan
Karahanidi Karachanidi 940-1040 Kül Bilge Karachán-kagan
Gaznavidský štát Ghaznovci 962-1183 Alp Tekin-sultán
Veľký Seldžucký štát Seldžucká ríša 1040-1157 Seldžuk-beg
Štát Harzemšachov Chorasánská ríša 1097-1231 Kutbuddin Muhammad-šách
Štát Zlatej hordy Ríša Zlatej hordy 1236-1502 Bátu-chán
Osmanská ríša Osmanská ríša 1299-1922 Osman I. Gází
Ríša Timuridov Timurovská ríša 1368-1501 Tímúr-chán
Ríša Báburovcov Mughalská ríša 1526-1858 Bábur-šách

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Termíny sú uvedené v pôvodnom dokumente
  2. Uvedené mená zakladateľov ríší sú v niektorých prípadoch sporné.
  3. Uvedené pomenovania sú odlišné.
  4. Podľa niektorých historikov bol Balamber prvým vládcom Hunov
  5. Vlastný kaganát existoval v rokoch 745-840, ale v Turfane prežili ujgurské štáty až do roku 1369

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b , Central Eurasian Studies Review, Vol. 3, Central Eurasian Studies Society, 2004, p. 23
  2. H. Feridun Demokan, Contemporary Turkey: Geography, History, Economy, Art, Tourism, Demokan, 1978, p. 4.
  3. Necdet Evliyagil, Sami Güner, Basın-Yayın Genel Müdürlüğü, Ajans-Türk, Türkiye: Cumhuriyetin 50. Yıl Kitabı, Ajans-Türk Matbaacılık Sanayii, 1973.
  4. Cumhurbaşkanlığı Forsu, Türkiye Cumhuriyeti Cumhurbaşkanlığı, TCCB.gov.tr, erişim tarihi: 12 Nisan 2009.
  5. a b Oficiálne stránky prezidenta Tureckej republiky: Opis prezidentskej pečate
  6. a b Zoznam na oficiálnych stránkach prezidenta Tureckej republiky
  7. Ozdek R. Tyurkyun Gizil kitaby. Baku, 1992. Kniha 1. s. 69. (rusky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]