Ivan Tavčar

Ivan Tavčar
slovinský spisovateľ, politik, právnik a novinár
Narodenie	20. august 1851 Poljane
Úmrtie	16. február 1923 (71 rokov) Ľubľana
Pozri aj Biografický portál

Ivan Tavčar (* 20. august 1851, Poljane  –  † 16. február 1923, Ľubľana) bol slovinský spisovateľ, politik, právnik a novinár.

Životopis

Narodil sa v chudobnej roľníckej rodine. V roku 1858 začal chodiť do jednotriedky v Poljanach, v školskej dochádzke pokračoval v Ľubľane. Roku 1863 sa zapísal na gymnázium v Ľubľane, z ktorého musel prestúpiť na gymnázium do Nového mesta, ale po čase sa vracia späť na ľubľanské gymnázium. Po maturite v roku 1871 sa zapísal na štúdium práva na viedenskej univerzite. V roku 1875 toto štúdium úspešne zakončil. V rokoch 1875-1877 bol stážistom v Ľubľane, potom odišiel do Kranju, kde pracoval u dr. Janeza Mencingera. V roku 1880 sa vracia do Ľubľane, pracuje u A. Mascheta, neskôr u K. Ahazhiza. V roku l883 zložil advokátsku skúšku v Terste. 19. januára 1884 si otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu v Ľubľane, ktorú viedol až do svoje smrti.

Politickú kariéru začal v kraňskom krajinnom sneme, kde spolu s politickým partnerom Ivanom Hribarom tvorili jadro radikálnej skupiny liberálneho tábora. Po prevzatí vedenia strany v roku 1894 sa Tavčar stal umiernenejším politikom; do rozpadu Rakúsko-Uhorska patril medzi vedúcich politikov kraňskej liberálnej Národnej strany pokroku (Narodna napredna stranka). Nejakú dobu taktiež viedol stranícke noviny Slovenski narod. V rokoch 1901-1907 bol poslancom krajinného snemu, v rokoch 1911-1921 ľubľanským primátorom.

Oženil sa s o sedemnásť rokov mladšou Franjou Tavčar (rod. Košenini), jednou z najvýznamnejších osobností vtedajšieho slovinského ženského hnutia. Na jej podnet sa stal členom mnohých národných spolkov (bol predsedom Klubu slovinských cyklistov).V posledných rokoch života kvôli rakovine čriev opustil politiku a veľa času trávil vo svojej usadlosti na Visokom. Zomrel v Ľubľane a bol uložený do hrobky na Visokom.

Dielo

Literárna orientácia

Tavčarova literárna orientácia vychádza z romantizmu, od ktorého sa vo svojom spisovateľskom vývoji oddialil, duchovne a esteticky s ním však zostal navždy spojený. Literárnu orientáciu poznáme predovšetkým z jeho spisov z mladosti - zo zábavných spoločenských poviedok, napísaných na základe romantických námetov, motívov a ideových elementov.

Neskôr, po prechode do oblastí umeleckého rozprávania, prijal realistické motívy, hlavne v zobrazovaní dedinského života; avšak svojim názorom o prednosti duchovného a predovšetkým citového života človeka pred biologickými a prírodnými zákonmi zostal verný romantizmu.

Naproti tomu je však romantizmus v jeho dielach zmiernený liberálnymi a demokratickými myšlienkami. Tavčarova literárna orientácia je teda, vzhľadom k súčasnému rozvoju slovinskej literatúry anachronická. Keď vezmeme do úvahy, že bol súčasníkom slovinskej moderny, je jeho neskorý romantizmus literárne pokrokovým javom.

Ranné obdobie (1863-1875)

Na začiatku tvorivej činnosti ho priťahovala poézia. Napísal a uverejnil niekoľko básni ako Jesenske pesmi (Prepozno; Poglej na polje slana pada), Moj dom, Rože Slavec, Poldne na deželi, Pomlad, Stari stolp, Duh slavljanski se je zbudil, Gazela... Svoje možnosti skúšal aj v dráme. Divadlo bolo jeho celoživotnou láskou. Jeho jediným dramatickým dielom bol skeč Erazem iz jame. Tavčarovo ranné obdobie je však charakteristické poviedkami, novelami a románmi, napísanými po vzore zábavných spoločenských poviedok nemeckých spisovateľov polovice 19. storočia. V prostredí napol hradnom, napol dedinskom a intelektuálskom dochádza k prepletaniu silného sentimentalizmu, liberálnych myšlienok, moralistickej kritiky šľachtických kruhov a meštianskeho demokratického cítenia.

Vrcholné obdobie (1876-1893)

V tomto období sa Tavčar sústredil predovšetkým na dedinskú a historickú poviedku. Na ktorých stojí vrcholné obdobie jeho tvorby. Pre Tavčara je typické, že vo vrcholnom období písal stále menej, zato však práve v ňom vznikli jeho najlepšie diela. Vyšli už ku koncu slovinskej moderny, čím sa slovinské obdobie medzi romantizmom (1830-1848) a realizmom (19.-20. storočie) predĺžilo až do konca 1. svetovej vojny a prežilo vrchol slovinskej moderny. Tavčarov sloh je neobvyklý, smeruje od objektívne rozumového k subjektívnemu. Podobný štýl používali aj Josip Jurčič a Janko Kersnik.

Diela z tohto obdobia tvorili vrchol poviedkovej prózy v období medzi romantizmom a realizmom. Dedinskými novelami a poviedkami tomuto žánru v slovinskej literatúre vyznačil cestu pre F. S. Finžgara, Prežihova Voranca a Cyrila Kosmača. Literárne príspevky začal uverejňovať už ako študent a to v študentskom časopise Slavec, v Stritarjevom Zvone, Ljubljanskom zvone, Zore a Slovane. Jeho prvá poviedka Primola vyšla v roku 1868 v Slavljanskom jugu. Okrem toho písal aj pre Mohorjevu družbu.

Svoje knihy často krát podpisoval pod pseudonymom Emil Leon.

Zoznam diel

Najvýznamnejším dielom je Visoška kronika (1919), ktorá rozpráva o dianí v 17. storočí, v ktorom sa skončila tridsaťročná vojna. Týmto dielom dal Slovincom prvý dokonalý myšlienkovo a esteticky sformovaný román na vyššom duchovnom základe.

Známe diela:

• Ivan Slavelj (1876)
• Vita vitae meae (1883)
• Mrtva srca (1884)
• Janez Sonce (1885-1886)
• Med gorami (1876-1888) – zbierka krátkych poviedok
• Grajski pisar (1889)
• 4000 (1891)
• V Zali (1894)
• Izza kongresa (1905-1908)
• Cvetje v jeseni (1917)
• Visoška kronika (1919, do slovenčiny Čarodejnica, preložil Ján Irmel, Turčiansky Svätý Martin, 1949)

Použitá literatúra

• Branko Berčič, Mladost Ivana Tavčarja. Razprave in eseji, 16. Ljubljana, 1971;
• Slovenska književnost. Ljubljana, 1982.
• Franček Bohanec, Ivan Tavčar
• Marja Boršnik, Ivan Tavčar leposlovni ustvarjalec.
• Slovenski biografski leksikon[1]
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ivan Tavčar na slovinskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ivan Tavčar na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).