Ján Lenčo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ján Lenčo
slovenský spisovateľ a literárny kritik

Narodenie 23. október 1933
Žilina, Slovensko
Úmrtie 1. november 2012 (79 rokov)
Žilina, Slovensko

Ján Lenčo (* 23. október 1933, Žilina – † 1. november 2012, Žilina) bol slovenský spisovateľ, literárny kritik, recenzent, esejista a prekladateľ.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Ján Lenčo sa narodil 23. októbra 1933 v Žiline. Tu prežil svoje detstvo i mladosť, tu i v roku 1951 maturoval na gymnáziu. Vysokoškolské vzdelanie získal v Bratislave, kde v rokoch 19521957 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského slovenský jazyk, literatúru a dejepis. Tu už počas štúdií pracoval najprv ako redaktor v Slovenskom nakladateľstve detskej knihy a potom ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ. V roku 1956 uzavrel manželstvo s Boženou Slivkovou. V roku 1958 sa s manželkou presťahovali do rodnej Žiliny. Tu pôsobí ako redaktor denníka Pravda (19591967), a krátko i ako stredoškolský učiteľ či ako knižný úradník. Od roku 1976 do roku 1988, kedy odišiel do penzie, pracoval v kine Úsvit ako správca. V roku 1982 uzatvára po rozvode prvého manželstva, druhé manželstvo so Žofiou Vojtekovou. Od roku 1988 bol na dôchodku, literatúre sa však venoval naďalej a publikoval takmer až do svojej smrti v roku 2012.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Do literárneho diania vstúpil už v 50. rokoch ako vysokoškolák, kedy začal uverejňovať svoje recenzie a kritiky. V nich sa venoval najmä dielam začínajúcich autorov a problémom (vtedajšej) modernej slovenskej literatúry, ale v menšej miere i nemeckým a francúzskym originálnym a preloženým dielam. Recenzné príspevky publikoval v denníkoch a časopisoch Pravda, Smena, Mladá tvorba, Kultúrny život či Slovenské pohľady. Vo viacerých z týchto periodík i v humoristicko-satirickom časopise Roháč mu uverejnili i autorské krátke a kratučké prózy.
Knižne debutoval v roku 1966 zbierkou prozaických miniatúr Cesta na morské dno. Podobné smerovanie má aj Nepokoj v minútach (1968) či z neskoršej tvorby Pravidlá a výnimky (1990), Nebezpečná Šeherezáda (1993) a aj jeho posledné napísané a predposledne publikované dielo Posledný anjel (2009). V týchto dielach často využíva štruktúru a postupy najstarších literárnych žánrov ako sú legendy, báje, podobenstvá a rozprávky. Lenčove miniatúry, mikropoviedky a krátke prózy majú moralizujúci charakter a výrazný etický rozmer. Je pre ne charakteristická intelektuálnosť, silná pointa a posolstvo.
Ako nemilosrdný kritik politickej svojvôle a moci sa prejavil, okrem iných diel, najväčšmi v útlom, no významnom dielku Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov (1968). Sú to črty a pamflety vo forme fiktívnej historickej kroniky, kde autor prostredníctvom irónie, satiry a sarkazmu, predovšetkým však pravdy demaskuje negatívne praktiky zneužívania osobnej moci štátnych činiteľov i štátnej moci všeobecne. Publikovanie sprevádzali mnohé problémy, ktoré nemali dopad len na samotnú knihu, ale i na autora.
Dejinné a mytologické námety pre ich nadčasovosť a aktuálnosť používa ako pripodobnenie súčasnosti a nastavenie zrkadla modernému človeku. Takéto postupy sa nachádzajú v historických románoch Egypťanka Nitokris (1972), Odyseus, bronz a krv (1982), Žena medzi kráľmi (1985) alebo v zbierkach poviedok s historickými a historizujúcimi motívmi Hviezdne okamihy (1974) či Kleopatrin milenec (1980).
Pre mládež napísal román vystavaný na mýte o Daidalovi a Ikarovi Čarodejník z Atén (1978).
Prvky fantastiky uplatnil v dielach Pomsta zo záhrobia (1971) a Socha z Venuše (1988).
Spoločenské romány Rozpamätávanie (1978) a jeho voľné pokračovanie - Roky v kine Úsmev (1987) sú príbehy zhŕňajúce autorove skúsenosti učiteľa a správcu kina. Tieto dve diela obsahujú viaceré autobiografické rysy.
Knihy Zmluva s diablom (2003) a Vražda v márnici a iné poviedky (2008) sú zbierkami jeho už skôr vydaných miniatúr a poviedok, pričom druhá z nich obsahuje naviac poviedku Krvavá legenda o Origovi, ktorá predtým nemohla vyjsť knižne.
Mnohé autorove diela sa dočkali viacerých vydaní.

Lenčo vo svojich dielach nastoľuje mnohé otázky ľudského bytia a existencie – otázky života, smrti, pravdy, spravodlivosti, moci, myslenia, ľudských túžob a citov, skrátka všetkého, čo človeku pomáha, ale i bráni v sebarealizácii. Pri písaní využíva mnohé literárne formy, ako legendy, podobenstvá, bájky, grotesky až absurditu. Pre jeho tvorbu je tiež príznačná intelektuálska epika, zameraná proti neľudskosti, bezpráviu, diktátu, útlaku a neslobode.

Ján Lenčo a ŠtB[upraviť | upraviť zdroj]

Po Lenčovej smrti vyšla najavo informácia, že autorove meno malo byť vedené v archívoch ŠtB. Osoba s menom Ján Lenčo a s dátumom narodenia 23.10.1933 má dvakrát záznam v Registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti ako agent a raz ako dôverník s krycím menom Prokop[1]. Je to pravda, osoba v archívoch je zhodná s osobou Jána Lenča. Avšak ako potvrdil aj Július Vanovič, Lenčo nebol donášačom a nikdy nikoho neudal. Ján Lenčo so spoluprácou súhlasil v roku 1980 z rodinných dôvodov - (z Lenčovho článku Spomienka na Pezlára): "Mirko Válek mi o ňom mnoho povedal, keď moja staršia dcéra ušla do západného Nemecka v r. 198O a chcel som ju navštíviť – čo mi vynieslo záznam môjho mena v registre spolupracovníkov ŠTB, takže som sa dostal do výbornej spoločnosti p. Sokola, Banáša, Šestáka (ktorý mi veľmi ublížil) a mnohých ďalších. Vidím pracovníkov Ústavu pamäti národa, ako pažravo hľadajú moje meno..."

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Tvorba pre dospelých[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1966Cesta na morské dno, zbierka miniatúr
  • 1968Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov, pamflet
  • 1968Ďaleká a blízka, dve novely (jedna s názvom Dukát z rozprávky bola i sfilmovaná ako Dukát z rozprávky, r. Eugen Šinko, 1968)
  • 1968Nepokoj v minútach, zbierka próz
  • 1971Pomsta zo záhrobia, zbierka poviedok
  • 1972Egypťanka Nitokris, historický román
  • 1974Hviezdne okamihy, zbierka historických poviedok
  • 1978Rozpamätávanie, spoločenský román
  • 1979Zlaté rúno, román podľa legendy o Argonautoch
  • 1980Kleopatrin milenec, zbierka historických poviedok
  • 1982Odyseus, bronz a krv, román podľa eposu Odysea
  • 1985Žena medzi kráľmi, historický román
  • 1987Roky v kine Úsmev, spoločenský román
  • 1988Socha z Venuše, zbierka krátkych sci-fi próz
  • 1990Pravidlá a výnimky, zbierka miniatúr
  • 1993Nebezpečná Šeherezáda, zbierka miniatúr
  • 2001Čarovná Lucia, 1. časť triptychu, zbierka krátkych próz
  • 2001Luckine krídla, 2. časť triptychu, zbierka krátkych próz
  • 2001Svetlo Lucia, 3. časť triptychu, zbierka krátkych próz
  • 2003Zmluva s diablom, reprezentatívny výber miniatúr
  • 2004Hriech v Turecku, zbierka krátkych próz
  • 2008Vražda v márnici a iné poviedky, reprezentatívny výber próz
  • 2009Posledný anjel, zbierka miniatúr
  • 2009Zástup z rodu hrdých, socialistický román

Tvorba pre deti[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1976Mesačná princezná a iné rozprávky z blízkych i ďalekých krajín, výber a doslovný preklad - Ján Lenčo, prerozprávala a upravila Božena Lenčová
  • 1976Čarovný kameň (s podtitulom Rozprávky z Tibetu), výber a doslovný preklad - Ján Lenčo, prerozprávala a upravila Božena Lenčová
  • 1978Čarodejník z Atén, román pre mládež na motívy gréckej mytológie

Tvorba pod pseudonymom[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1999 - Napoleon. Život a doba, (pseudonym André Boutet)
  • 1999Kleopatra. Život a doba, (pseudonym Franz Kraul)

Práce o autorovi a autorove bibliografie[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1983 - Ján Lenčo: personálna výberová bibliografia (zostavila Irena Tomanová)
  • 2003 - Ján Lenčo - Výberová personálna bibliografia (zostavila Milada Valachová)
  • 2009 - Život a dielo Jána Lenča (editor a vedecký redaktor: Andrej Červeňák)

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1967 - cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za prózu na rok 1966 (za knihu Cesta na morské dno)
  • 1987 - zaslúžilý umelec