Kallimachos (sochár)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Afrodita typu Venus Genitrix, rímska kópia gréckeho originálu vytvoreného Kallimachom, Ma 525 - Louvre [1]
Mramorový reliéf s tancujúcou mainádou, kópia diela pripisovaného Kallimachovi, cca 27 pred Kr. – 14 po Kr.

Kallimachos (starogr. Καλλίμαχος) bol grécky sochár v 5. stor. pred Kr.[2][3]

Kallimachos, grécky sochár a odlievač bronzu, pochádzajúci zrejme z Korintu (alebo z Atén[3]), bol činný v 2. polovici 5. stor. pred Kr. (v rokoch 432 až 408 pred Kr.[4]) Informácií o ňom z antických literárnych zdrojov nie je veľa a niektoré z nich sa dnes zdajú byť dosť nepravdepodobné. To, čo Kallimacha odlišovalo od ostatných starogréckych umelcov, bol jeho prehnaný zmysel pre detail a neustála snaha o dokonalosť, za čo si podľa Plínia vyslúžil prezývku Katatéxitechnos (κατατηξίτεχνος – perfekcionista)[4][5] a podľa Pausania prezývku Kakizotechnos („stále haniaci svoju prácu“)[6][7]

Známa je jeho účasť na výzdobe Erechteionu na aténskej Akropole, na prácach, ktoré prebiehali po roku 421 pred Kr.[8] Pre tento chrám okrem iného vytvoril prekrásnu zlatú lampu, ktorá horela dňom i nocou (mala zrejme azbestový knôt[9]), nad ktorou bol ako komín pripevnený bronzový palmový list.[6] Pripisuje sa mu aj množstvo nádherne vypracovaných sôch, ako napríklad skupina tancujúcich spartských žien[5] a sediaca postava Héry v Platajách.[10] Pausanias zaznamenal, že ako prvý začal používať vrták pri opracovaní mramoru.[6] Pausanias tu zrejme podčiarkuje umelcovu technickú inováciu, vyhlbovať mramorový povrch tak hlboko, že pôsobil perforovane (možno preto myšlienka vynálezu vrtáku).[11] O maliarskej činnosti Kallimacha sa zmieňuje len Plínius (o ktorej inak nie je nič známe[3]).[5]

Kallimachos tiež zaujíma dôležité miesto v architektúre. Vitruvius uvádza, že ako prvý vytvoril korintský stĺp (hlavicu ozdobenú troma radmi akantových listov, najväčšie listy sú na konci zvinuté do volúty [12]) s hlavicou ozdobenou dômyselne zvlnenými listami po tom, čo zbadal listy akantov prerastajúce kruhovým košíkom zabudnutým na hrobe korintského dievčaťa.[13][14][4]

Novovekí učenci pripisujú Kallimachovi originál slávnej Venuše Genetrix (alebo Afrodity Genetrix), ktorej rímska kópia je uložená v Louvri (a aj ďalšie najmä neskorohelénistické varianty Venuše Genetrix[15]). Na tejto soche sa mu podarilo dosiahnuť efekt priesvitnosti „mokrých“ drapérii priliehajúcich k telu a zvýrazňujúcich jeho krásu.[16] Je tiež spájaný so sériou reliéfov tancujúcich mainád (lat. bakchantiek, t. j. ctiteliek a sprievodkýň boha vína Dionýza[17]), ktorých kópie sú vystavené v madridskom múzeu Prado a v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku,[18] sú pozoruhodné svojimi zmyselne formovanými telami a krásnymi vlniacimi sa drapériami na ich šatoch.[19]

Je možné, že fragmentárny nápis (epigram),[20] z rovnakého obdobia, nájdený v roku 1981 v macedónskej Vergine (staroveká Aigai), identifikovaný ako pohrebný nápis aténskeho umelca Kallimacha, bol nápisom na jeho náhrobku.[21] Predpokladá sa, že podobne ako dramatik Euripides, aj Kallimachos bol jedným z umelcov, ktorých pozval kráľ Archelaos pracovať do Macedónska, a že tam mohol aj zomrieť.[22]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Diliana N. Angelova. Sacred Founders. Berkeley : Univ of California Press, 2015. ISBN 978-05-2095-968-2. S. 12.
  2. ↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 492.
  3. ↑ a b c Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Kallimachos 2 [1]
  4. ↑ a b c Joseph Manca, Patrick Bade, Sarah Costello. 1000 Meisterwerke der Bildhauerei. New York : Parkstone International, 2014. ISBN 978-17-8310-409-3. S. 522.
  5. ↑ a b c Plínius, Naturalis Historia, 34,92.
  6. ↑ a b c Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 77.
  7. ↑ J. J. Pollitt. The Art of Ancient Greece. Cambridge : Cambridge University Press, 1990. ISBN 978-05-2127-366-4. S. 74.
  8. ↑ Stanley Casson. Catalogue of the Acropolis Museum. Cambridge : Cambridge University Press, 2014. ISBN 978-11-0741-803-5. S. 12-13.
  9. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. vysvětlivky 505.
  10. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 188.
  11. ↑ Olga Palagia. Handbook of Greek Sculpture. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2019. ISBN 978-16-1451-353-7. S. 319.
  12. ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 111.
  13. ↑ Roma Agrawalová. Stavět: Skryté příběhy budov. Brno : Host, 2018. ISBN 978-80-2750-189-2. S. 27.
  14. ↑ Vitruvius, De architectura, 4,1,10.[2]
  15. ↑ Wolf Rudolph, Adriana Calinescu. Ancient Art from the V.G. Simkhovitch Collection. Indianapolis : Indiana University Art Museum, 1988. ISBN 978-02-5321-088-3. S. 84.
  16. ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 122.
  17. ↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 2010. 66-048-80. S. 90.
  18. ↑ Charles Warren Lang. Callimachus. Bloomington : Aegean Press, 1983. ISBN 978-09-1001-805-0. S. 98.
  19. ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 123.
  20. ↑ Inscriptiones Graecae, Regions: Makedonia (Bottiaia) — Aigeai (Vergina) SEG 46:830 [3]
  21. ↑ Mary C. Stieber. Euripides and the Language of Craft. Leiden : BRILL, 2011. ISBN 978-90-0418-906-5. S. 42.
  22. ↑ Robin J. Fox, Robin Lane Fox. Brill's Companion to Ancient Macedon. Leiden : BRILL, 2011. ISBN 978-90-0420-650-2. S. 185.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kallimachos_(sochár)&oldid=7815155“