Kinetické umenie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Whirligig, verejná knižnica, O'Fallon, Illinois

Kinetické umenie je smer v umení druhej polovice 20. storočia využívajúci pri tvorbe objektov reálny pohyb.

Objekty sa uvádzajú do pohybu skrytým mechanizmom (napr. elektromotor) alebo pôsobením vonkajších faktorov (prúd vzduchu, tlak vody, dotyk ruky). Kinetickému umeniu sa venovala parížska skupina GRAV, düsseldorfská skupina Zero, ako aj výrazné umelecké individuality V. Vasarely, N. Schöffer, G. Kosice. Prvým kinetikom bol Marcel Duchamp s jeho prácami Veľké sklo (EN, 1913) a Bicyklové koleso (EN,1913).

Princípy a história[upraviť | upraviť zdroj]

Naum Gabo - Skulptúra v Rotterdame, 1967.

Tradične môže výtvarné umenie zviditeľniť pohyb napríklad decentrovaným plastickým zobrazením kráčajúcej postavy. Samozrejme, sám obraz sa nehýbe. Jeho námet, či už figurálny alebo nie, ostáva statický. Je to divák, ktorý dospel k pohybu pohybom svojich očí. Pravidelne opakujúce sa motívy londýnskej umelkyne Bridget Riley "kazia" zrak a vyvolávajú dojem iskrivého pohybu, ale sám obraz sa nehýbe, je statický. Naproti tomu kinetické umenie uvádza

svoje predmety do skutočného pohybu. V Realistickom manifeste ruských bratov Nauma Gabu (Naum Abramovič Pevsner) a Antoina Pevsnera z roku 1920 môžeme čítať:

"Oslobodzujeme sa od tisícročnej mylnej predstavy umelcov, ktorí si mysleli, že jedine statický rytmus môže byť predmetom umenia. Vyhlasujeme, že kinetický rytmus ako základná forma nášho časového vnímania tvorí podstatu umenia."

O tri roky neskôr vydávajú maďari László Moholy-Nagy a Alfréd Kemény v časopise Sturm (EN,1923). "Manifest kinetického sochárstva". Od prvého storočia nášho letopočtu Herón z Alexandrie zostrojil prístroje poháňané vodou, vetrom a teplým vzduchom, zatiaľ čo pístroje Pierra Jacqua Droza (1721 - 1790) sa pohybovali pomocou pridaných pružín. To, čo sa v tom období považovalo za zábavu vyvolávajúcu údivm sa stalo v umení 20.storočia princípom stvárnenia, Nespútaný rozvoj techniky prinášajúci so sebou mechanizáciu a zvýššenú mobilnosť ľudskej spoločnosti, teória relativity Alberta Einsteina (1905 - 1915) a kybernetika Norberta Wienera (1948) inšpirujú dynamické umenie, ktorého súčasťou sa stáva čas ako "materiál", prejavujúci sa vo forme pohybu a premeny.

Paríž sa stal od 50-tych rokov centrom kinematického umenia, tu sa konala roku 1954 prvá veľká výstava tohto umenia. Po nej nasledovali ďalšie v rozličných európskych a amerických mestách. Umelecké skupiny vznikajúce v Taliansku (it:Moviment Arte Concreta,1952), v Nemecku (de:Zero,1958), vo Francúzsku (fr:Groupe de Recherche d'Art Visuel, 1960), vo Rusku (ru:движение, rus. Hnutie, 1962) odrážajú edzinárodný charakter kinetického umenia.[1]


Vybrané príklady[upraviť | upraviť zdroj]

Naum Gabo - Kinetická konštrukcia č.1 (1920): Pozostáva z oceľovej tyče poháňanej elektrickým motorom, čo vytvára kmitavý pohyb v tvare virtuálnej vlny, virtuálneho telesa.
Jean Tinguely (1960): Materiály prichytené kliešťami, poháňané motorom vytvárajú rotačný pohyb veľkej rýchlosti, pod ktorého vplyvom vzniká optické odhmotnené vlnenie - teda pohyb v jeho čistom tvare.
Man Ray (1919): zavesil papierovú špirálu, ktorá sa točí okolo vlastnej osi a vyťahuje sa.
Alexander Calder (30-te roky): Slabý prievan alebo malý úder rukou stačia na to, aby sa telesá v rovnováhe dali do pohybu.
Johnatan Borofsky - Muž s kladivom (1991): elektrické motory vyvolávajúce pohyb prostredníctvom prevodových pásov, kotúčov ozubených kolies, špirál, či beztvarých častí z dreva, skla, kovu alebo plastov. (podobne aj M.Duchamp - Otáčavé disky)
Jean Tinguely - Antistroje zbavené zmyslu: Proti zanietenosti za techniku, ktorá sa odzrkadľuje v tejto estetickej hre stavia autor ironickú kritickú víziu "antistrojmi", odrážajúcimi dvojakým spôsobom naše uchvátenie a súčasne strach z nekontrolovateľnej vlády strojov.
Nicolas Schöffer - Chronos 8 (Chronodynamické umelecké dielo, 1967) - hladanie spôsobu, ako vytvoriť syntézu priestoru, pohybu, svetla a farby. Vzhľad sa ustavične mení pod vplyvom vzájomného pôsobenia jeho rozmanitých štruktúr. Svetlo tento "nehmotný materiál" obohacuje o rozmer kinetického umenia.

Typologické delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Doteraz je známe len delenie podľa vplyvov na pohyb v danom diele a umelci sa rozdeľujú podľa týchto vplyvov, prípadne podľa umeleckého poňatia, materiálu, prostriedku: figuratívne umenie, veterné, vodné, "kite", robotické, hodiny, kotúľajúca sa guľa, akustické, monumentálne, elektronické, indoor (interiérové), outdoor (exteriérové), op-art, balance (vybalancované), solárne, fyzické, kresliace stroje... a iné.

Umenie akcie, "happening"[upraviť | upraviť zdroj]

Objavilo sa na konci 50-tych rokov ako pokračovanie kinetického umenia. Umelec režíruje istú udalosť, do priebehu ktorej sú diváci vtihnutí. Zakladateľmi "happeningu"Allan Kaprow(EN) a John Cage:

"Vzájomný vzťah medzi ľudským činom a realitou, s ktorou je človek konfrontovaný, tak dosahuje svoj vrchol."

Happening má svoje korene v predstaveniach, ktoré organizovali dadaisti v divadelných kaviarňach. V manifeste z roku 1918 možno čítať:

"Život sa zdá byť simultánnym chaosom hluku, farieb a duševných pochodov... zachytených v celej ich brutálnej realite."

Hnutie Fluxus (zakladateľom je Lotyš George Macciunas) vložilo celú koncepciu a uskutočnenie predstavení opäť do umelcových rúk (interaktivita). Od 70-tych rokov sa zaužíval názov "Performance" na vyjadrenie rôznych foriem umenia akcie. Umenie akcie využíva všetky dostupné zdroje - obrazové, divadlo, médiá - bez toho, aby sa zaťažovalo hranicami existujúcimi medzi týmito výrazovými formami. Jeho cieľom je prostredníctvom absurdných, šokujúcich, humoristických alebo aj virtuálnych scén zobraziť uvedomenie si vlastného, individuálneho jazoči-voči spoločenským konvenciám a potláčanej sexualite.

Predstavitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Vybraní kinetickí sochári[upraviť | upraviť zdroj]

Vybraní svetlo-kinetickí sochári[upraviť | upraviť zdroj]

Vybraní kinetickí op-artisti[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Debicki, Jacek - Favre, Jean Francois - Grunewald, Dietrich - Pimentel, Antonio Filipe: Dejiny umenia. Bratislava, Mladé Letá 2001, s. 284

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkayz[upraviť | upraviť zdroj]