Let Korean Air 007

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Let Korean Air 007
Nehoda
Dátum 1. september 1983
Charakteristika zostrelenie letu
Hlavná príčina chyba posádky (zlé nastavenie navigačného systému)
Miesto blízko ostrova Moneron západne od Sachalinu, ZSSR
Súradnice 46°34′00″S 141°17′00″V / 46.566667°S 141.283333°V / 46.566667; 141.283333Súradnice: 46°34′00″S 141°17′00″V / 46.566667°S 141.283333°V / 46.566667; 141.283333
Začiatok letu USA Medzinárodné letisko Johna F. Kennedyho, New York, USA
Medzipristátie USA Anchorage International Airport, Aljaška, USA
Cieľ letu Kórejská republika Gimpo International Airport, Soul, Kórejská republika
Lietadlo
Model Boeing 747-230B
Dopravca Korean Air
Registrácia HL7442
Následky
Počet osôb na palube 269
Prežilo 0
Zranených 0
Mŕtvych 269 (všetci)
Lietadlo zničené / zostrelené

Avion silhouette.svg Pozri aj Letecký portál
Plánovaná a skutočná dráha letu KAL 007

Let Korean Air 007 (skratka KAL 007 alebo KE 007) bol pravidelný civilný linkový let juhokórejskej spoločnosti Korean Air. 1. septembra 1983 sa v dôsledku chýb posádky odchýlil z pravidelnej, resp. plánovanej trasy, vletel do sovietskeho vzdušného priestoru a bol zostrelený nad morom blízko Sachalinu stíhačkou Suchoj Su-15 sovietskej protivzdušnej obrany. Pri katastrofe zahynulo všetkých 269 osôb na palube.

Priebeh letu[upraviť | upraviť zdroj]

Po štarte z letiska v Anchorage zapli piloti autopilota a nastavili ho do režimu NAV. Ak je autopilot v tomto režime, tak sleduje pevne nastavený kurz a v prípade letu KAL 007 to bolo 245°. Aby autopilot začal sledovať letový plán daný súradnicami navigačných bodov, ktoré sú do palubného počítača zadané pred štartom lietadla, prípadne počas letu, by piloti museli nastaviť autopilota do režimu INS. Z čiernych skriniek však vyplýva, že lietadlo letelo celú dobu s pevne nastaveným kurzom 245°. Piloti autopilota do režimu INS buď vôbec nenastavili, alebo ho do tohto režimu prepli až vo chvíli, keď sa let KAL 007 nachádzal viac ako 12 km mimo určenej trasy. V tomto prípade by autopilot nebol schopný ísť naspäť na zadanú trasu a sledoval by stále pevne nastavený kurz ako v režime NAV.

Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi tým sa vo vzdušnom priestore okolo nešťastného Boeingu 747 diali veci, ktoré mal vplyv na ďalší priebeh letu KAL 007. Prebiehala studená vojna. Obe veľmoci, ZSSR a USA síce viedli rokovanie o obmedzení strategických zbraní a v roku 1979 podpísali zmluvu SALT II, ale vzťahy medzi nimi boli stále zlé. Sovietsky zväz pripravoval na osudnú noc odpal mobilnej medzikontinentálnej balistickej strely RT-2PM Topol zo základne v Plesecku. Vývoj nových typov striel bol zmluvou SALT II zakázaný. USA mali od spravodajských služieb informácie o plánovanom odpale a do vzduchu teda poslali dvojicu lietadiel RC-135V/W Rivet Joint a RC-135S Cobra Ball. Obidve lietadlá boli postavené na platforme 4-motorového Boeingu 707 a hliadkovali pri polostrove Kamčatka. Sovieti o ich prítomnosti vedeli a poznali aj dôvod ich letu; preto poslali do vzduchu v rámci operácie Maskirovka (maskovanie) 2 stroje s rušiacimi zariadeniami, ktoré mali americké lietadlá oslepiť.

Na oboch stranách panovala značne napätá atmosféra. Na scéne sa pohyboval celý rad lietadiel s nie príliš priateľskými úmyslami. Za tejto situácie do sovietskeho vzdušného priestoru vlietol civilný Boeing 747, let KAL 007. Išlo o štvormotorové lietadlo, podobné ako 2 americké lietadlá v jeho blízkosti. Zatiaľčo piloti civilného letu KAL 007 stratili orientáciu a preleteli bez povšimnutia polostrov Kamčatka, u sovietskej protivzdušnej obrany vyvolali vysokú pohotovosť.

Vo vzdušnom priestore nad Kamčatkou boli lietadlá podrobené identifikácii pomocou dotazovača vlastné–cudzie. Vlastné lietadlá na dotaz automaticky odoslali platný identifikačný kód a operátorovi sa na radarovej obrazovke objavila značka vlastného lietadla. Ak žiadna odpoveď neprišla, cieľ bol vedený ako neidentifikovaný a na jeho vyvedenie zo zakázaného priestoru bola vyslaná spravidla pohotovostná dvojica z jednej alebo viacero najbližších leteckých základní. Takýto systém používali západné aj východné krajiny. Vzhľadom k princípu činnosti systému neboli piloti civilného lietadla „narušiteľa“ informovaní o tom, že identita lietadla nebola preverená. Posádka KAL 007 teda stále nevedela v akých problémoch je, keď preletela polostrov Kamčatka v letovej hladine 330 (33 000 stôp; približne 10 000 m). O 04:45 miestneho času (17:45 UTC) Boeing vyletel zo sovietskeho vzdušného priestoru nad Kamčatkou a nachádzal sa v medzinárodnom vzdušnom priestore nad Ochotským morom.

Keď bol KAL 007 asi 70 km od pobrežia Kamčatky, do vzduchu boli vyslané tri lietadlá Suchoj Su-15 zo základne Dolinsk-Sokol a jeden MiG-23 zo základne Smirnyč. V 04:49 (17:49 UTC) prišlo hlásenie o vzlete prvej pohotovostnej dvojice. Sovietska protivzdušná obrana bola v ťažkej situácii, pretože silné arktické vetry vyradili z činnosti jeden z radarov. Jednoduché to nemali ani operátori. Napriek nefunkčnému radaru museli naviesť pohotovostné stíhačky tak, aby dokázali cieľ dostihnúť skôr, ako sa im minie palivo, zachytiť ho na úzkom pruhu sovietskeho vzdušného priestoru nad Sachalinom a prípadne sa dostať do pozície pre streľbu, keby sa ukázalo, že ide o nepriateľské lietadlo.

Keď KAL 007 vletel do sovietskeho vzdušného priestoru nad Sachalinom, piloti zasahujúcich lietadiel sledovali narušitela viac než hodinu. Keď zlyhali pokusy o identifikáciu lietadla, vypálil pilot Su-15 major Genadij Osipovič výstražnú dávku. Neskôr vypovedal: „Vypálil som cez 200 nábojov. Bohužiaľ to boli len náboje bez stopovky. Pochybujem, že si ich všimli.“ O tomto probléme sa vedelo. Na nedostatok zásobovania upozorňoval veliteľ základne aj hlavný zbrojár už asi pol roka, ale aj tak žiadna dodávka munície neprišla. Pre kanón GŠ-23 mali byť k dispozíci trieštivo-trhavé náboje, trieštivo-trhavé náboje so stopovkou a priebojné náboje so stopovkou. Stopovka horela asi 5 sekúnd. Z prepisu záznamu z veliteľského stanovištia je zrejmé, pod akým tlakom boli všetci zúčastnení. Sovieti sa pokúšali narušiteľa resp. let KAL 007 kontaktovať, ale na záznamníku komunikácie v kokpite CVR (Cockpit Voice Recorder) Boeingu 747 nie je volanie na medzinárodnej núdzovej frekvencii 121,5 MHz počuť.

V otázke ďalšieho postupu panovala zhoda, mal byť zostrelený. Veliteľ protivzdušnej obrany trval na identifikácii cieľa, veliteľ základne Dolinsk-Sokol bol presvedčený, že prelet Kamčatky je dostatočným dôkazom. O 05:15 (18:15 UTC) sa službukonajúci dôstojník, podplukovník Titovin, obrátil na náčelníka štábu divízie. Padlo rozhodnutie zničiť cieľ aj bez identifikácie. V tej istej chvíli požiadali piloti letu KAL 007 letové stredisko v Tokiu o povolenie stúpať na letovú hladinu 370 (11 200 m). Major Osipovič sa v tej chvíli snažil priblížiť k cieľu. Pilot zasahujúceho lietadla major Osipovič nebol v jednoduchej pozícii. Musel postupovať podľa pokynov pozemného veliteľského stanovišťa. Z jeho reakcii je zrejmé, že nebol so spôsobom navádzania úplne spokojný. Let KAL 007 začal stúpať, čím sa znížila jeho rýchlosť. Letel rýchlosťou okolo 400 km/h a Su-15 bol tejto výške na hranici pádovej rýchlosti.

Major Osipovič vyhodnotil stúpanie letu KAL 007 ako typický únikový manéver, ktorý ho prinútil predletieť cieľ. V okamihu, kedy prišiel rozkaz k paľbe, bol pred cieľom a minul už takmer všetku muníciu do kanónov. V tejto situácii dokonca zvažoval možnosť taranu – teda náraz do cieľa. Nakoniec sa rozhodol zatočiť, klesnúť 2 000 metrov pod cieľ, na forsáži (t. j. prídavné spaľovanie) sa k nemu priblížiť a z dostatočnej vzdialenosti odpáliť riadené strely. Z prepisu je zrejmé, že major Osipovič videl zapnuté svetlá aj blikajúce antikolízne majáky. Neskôr vypovedal, že si bol vedomý, že ide o Boeing 747, pretože videl dva rady svetiel. Iné civilné lietadlo v tej dobe nemalo dve paluby. O type lietadla veliteľské stanovište neinformoval, pretože sa ho na to nepýtali a všetci boli pod časovým tlakom.

Generál Kornukov nariadil, aby bol cieľ zostrelený. Poslal k nemu MiG-23. Ale veliteľské stanovište vedelo, že Su-15 bude na pozícii skôr, a preto dostal rozkaz k zničeniu cieľa major Osipovič, pilot zasahujúceho lietadla Su-15. Osipoviť vystrelil 2 riadené strely s dvojsekundovým rozdielom. Strely mali približovacie zapaľovače. Prvá explodovala asi 50 metrov za lietadlom letu KAL 007. Črepiny prebili pretlakový trup, spôsobili náhlu dekompresiu kabíny a poškodili riadenie. Podľa majora Osipoviča druhá strela zasiahla ľavé krídlo, ale neskoršie vyšetrovanie preukázalo, že ľavé krídlo bolo neporušené. Strela bola teda zničená zrejme autodeštrukciou.

Na veliteľskom stanovišti naďalej panovali pochybnosti o zničení cieľa. Podľa radaru cieľ ešte pokračoval v lete. Minimálne jedenkrát sa majora Osipoviča pýtali, či odpálil obidve rakety. Generál Kornukov nariadil ešte druhému lietadlu, MiG-23, aby zaujal palebnú pozíciu, ale ten hlásil, že má málo paliva a zostáva mu posledných 600 litrov.

Pád lietadla[upraviť | upraviť zdroj]

Boeing 747 mal 4 hydraulické okruhy. Minimálne jeden z nich zrejme nebol poškodený, čo zaručovalo ovládanie primárnych okruhov riadenia (smerovka, výškovka, krídlovka), väčšinu sekundárnych, okrem slotov na nábežnej hrane krídel. Ďalej vysunutie a riadenie podvozku a brzdenie kolies. Zo záznamníku komunikácie v kokpite CVR (Cockpit Voice Recorder) bolo podľa hlásenia druhého pilota zrejmé, že motory boli v poriadku.

Lietadlo stratilo asi 600 metrov výšky. Piloti následne vypli autopilota a snažili sa získať nad lietadlom opäť kontrolu. Boeing 747 sa nezrútil. Zhruba vo výške 5 000 metrov sa kapitánovi podarilo dostať lietadlo čiastočne pod kontrolu a asi 4 minúty pokračovať v lete. Nakoniec sa však prepadol do vývrtky a asi po 12 minútach po zásahu dopadol na hladinu mora. Tým aj zmizol z obrazoviek sovietskych radarov. Nikto na palube neprežil.

Po nehode[upraviť | upraviť zdroj]

Pamätník obetiam letu KAL 007 v Japonsku

Pri nehode zahynulo 269 cestujúcich a členov posádky lietadla, vrátane amerického kongresmana Larryho McDonalda. Prezident USA Ronald Reagan označil zostrelenie lietadla za „masaker a zločin proti ľudskosti, ktorý nesmie byť zabudnutý“.

USA predĺžili oblasť radarového sledovania z pôvodných 200 na 1 200 míľ od Anchorage. Na ostrove St. Paul bol nainštalovaný sekundárny radar. V roku 1986 sa ZSSR a USA dohodli na spoločnom systéme monitorovania leteckej prevádzky v oblasti severného Pacifiku. Bol upravený autopilot, aby bolo jasné, v akom režime pracuje a tým by nemalo dôjsť k zámene módu INS a Heading. V septembri 1983 oznámil prezident Ronald Reagan uvoľnenie zatiaľ tajnej technológie GPS pre civilné využitie, aby sa podobným omylom predišlo.

Major Osipovič je dodnes presvedčený, že zostrelil špionážne lietadlo. Nepripúšťa možnosť, že by dostal rozkaz strieľať na civilné lietadlo. Rozsvietené svetlá nemali na jeho rozhodnutie vplyv, pretože vypovedal: „Nič to neznamenalo. Rozsvietite svetlá a máte civilné lietadlo.“ Podstatné podľa neho bolo, že lietadlo nereagovalo na výzvy.

Vzhľadom k skúseností pilotov je však záhadné, že si počas letu odchýlku nevšimli. Kapitán Chum Byung-in slúžil v spoločnosti Korean Air 11 rokov, a z toho 5 rokov pravidelne lietal na trase z Anchorage a vedel, že oblasť okolo Kamčatky bola veľmi stráženou a nebezpečnou vojenskou zónou.

Dnes celý príbeh poznáme a porovnaním záznamov všetkých zúčastnených strán je možné vykresliť pomerne presný obraz toho, čo sa počas osudnej noci stalo.

Osudnému letu je venovaný jeden z dielov dokumentárnej série Letecké katastrofy.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Let Korean Air 007 na českej Wikipédii.