Mažiar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Najväčší britský Malletov mažiar kalibru 32 palcov (914mm) z roku 1857, výbušné gule v popredí boli naplnené 217 kg čierneho strelného prachu
Americký mažiar z roku 1864
Mažiar Škoda vzor 1911 kalibru 305mm
Samohybný mažiar Karl (Gerät 040) - v popredí strela, na pozadí samotný mažiar a muničné vozidlo pre dve strely

Mažiar je ťažká delostrelecká zbraň s krátkou a masívnou drážkovanou alebo hladkou hlavňou, ktorá strieľa (takmer) výhradne hornou skupinou uhlov. Používal sa ako obliehacie alebo pevnostné delo pri dobýjaní a obrane pevností. Dĺžka hlavne je spravidla menej než 15 kalibrov.

Staré obliehacie mažiare mali krátku a veľmi masívnu hlaveň so zúženou komorou. Nabíjali sa ústím hlavne a vystreľovali výbušné strely plnené strelným prachom.

Modernejšie mažiare sa používali počas I. svetovej vojny, predovšetkým na západnom fronte pri dobíjaní belgických a francúzkych pevností a opevnení, ale i na talianskom fronte.

Mažiare majú krátku hlaveň, ktorej dĺžka spravidla neprevyšuje 15 kalibrov a často je menej ako 10 kalibrov. Pri boji proti pevnostiam spoliehajú na to, že strela vystúpi do výšky a odtiaľ bude padať takmer kolmo voľným pádom, pričom získa dostatočnú rýchlosť a energiu na prerazenie betónových a železobetónových stropov pevnostných objektov. Z toho dôvodu sú tiež strely (granáty) pre mažiare veľmi ťažké – ťažšie ako súdobé letecké bomby.

Napríklad mažiar Škoda vzor 1911 kalibru 305 mm strieľal strely (granáty) s hmotnosťou 287 kg na vzdialenosť 11,3 km a strely s hmotnosťou 384 kg na vzdialenosť 9,8 km. Rýchlosť streľby bola okolo 10 rán za hodinu.

Jednou z posledných armád, ktoré používala mažiare, bola nemecká armáda počas II. svetovej vojny. Zaviedla ťahaný 211mm (21cm/L29) mažiar 18, s dostrelom 16725 metrov a dĺžkou hlavne 29 kalibrov (na mažiar veľmi dlhá hlaveň). Samohybný mažiar Karl (Gerät 040) mal kaliber 60 cm/L8,45 (neskôr prestavaný na kaliber 54 cm/L13 – Gerät 041) a mal byť použitý počas západného ťaženia proti pevnostiam Maginotovej línie, neskôr boli nasadené proti Brestskej pevnosti a pri bojoch o Sevastopoľ a nakoniec počas Varšavského povstania. Používal dva typy protibetónových granátov – o hmotnosti 1,7 tony, s náplňou 280 kg trhaviny a s dostrelom 4,2 – 6,6 km a s hmotnosťou 2,18 tony, náplňou 384 kg trhaviny a dostrelom 2,8 – 4,3 km, a trhavý granát s hmotnosťou 1 250 kg a náplňou 460 kg trhaviny a dostrelom 4,2 – 6,6 km. Pracová náplň bola premenlivá 32 – 36 kg strelného prachu a počiatočná rýchlosť striel bola 190 – 290 ms−1. Protibetónové granáty prebíjali 2,5 m hrubý železobetón alebo 35 cm hrubý oceľový pancier. Gerät 041 kalibru 54 cm mal dlhšiu hlaveň a vystreľoval ľahšie granáty na vzdialenosť až 10 400 m. Bolo vyrobených šesť vozidiel so zbraňou kalibru 60 cm a jedno so zbraňou 54 cm, každé vážilo viac ako 120 ton. Jedno (jediné?) zachované vozidlo sa nachádza v ruskom tankovom múzeu Kubinka pri Moskve.

Po druhej svetovej vojne sa mažiare prestali používať celkom.