Michèle Mercierová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Michèle Mercierová
Michelemercier02b.jpg
Narodenie 1. január 1939 (75 rokov)
Nice, Francúzsko
Povolanie herečka, tanečnica a speváčka
Manžel 1. André Smagghe
(1961–1967)
2. Claude Bourillot
(1968–1982)

Michèle Mercierová (* 1. január 1939, Nice, Francúzsko), pôvodným menom Jocelyne Yvonne Renée Mercier, je francúzska herečka. Jej otec bol Francúz a matka pochádzala z Talianska. Starý otec a otec boli známymi lekárnikmi v Nice. Michèle je najstaršia z troch sestier.

Počas svojej kariéry spolupracovala s poprednými režisérmi ako François Truffaut, Jean-Pierre Melville, Jacques Deray, Dino Risi, Mario Monicelli, Mario Bava, Peter Collinson a Ken Annakin. Jej najznámejšími hereckými partnermi boli Marcello Mastroianni, Giuliano Gemma, Vittorio Gassman, Jean-Paul Belmondo, Jean Gabin, Charles Aznavour, Robert Hossein, Charles Bronson, Tony Curtis a Charlton Heston. Objavila sa vo viac ako päťdesiatich filmoch, ale jej najslávnejšou úlohou navždy ostane rola Angeliky.

Život a kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Michèle odmalička chcela byť baletkou, bola veľmi tvrdohlavá a zároveň otcovým miláčikom a tak sa jej podarilo začať chodiť do baletnej školy. Vytrvalosť jej priniesla úspech a v roku 1948 sa stala "petit rat" (malou myškou) v Opere v Nice.

K filmu sa dostala prostredníctvom náhody. Keď legendárny Maurice Chevalier natáčal v Nice film J’avais 7 filles ("Mal som sedem dcér", 1954) a jedna z tanečníc ochorela, malú úlohu za ňu prevzala Michèle. V roku 1956 vo veku sedemnástich rokov odišla do Paríža, kde začala tancovať v spolku „Ballets de la tour Eiffel“.

Michèle mala problémy s matkou, s ktorou si veľmi nerozumela. Po jednej hádke s ňou odišla do Londýna. V Londýne bola chvíľu na ulici, pretože nemala peniaze, zakrátko sa jej však podarilo pripojiť k jednej nie veľmi významnej tanečnej skupine. Po krátkom čase tam však skončila, pretože divadlo, kde táto skupina tancovala pre nedostatok financií zatvorili. A tak sa Mercierová vrátila domov do Nice.

Tam ju čakalo šťastie. Doma pomáhala v otcovej lekárni. Náhoda chcela, aby sa stretla s režisérom Denisom de La Patelliére. Po krátkej úvahe ju obsadil do úlohy komornej Jeanne vo svojom filme Retour de manivelle (Pomsta z hrobu, 1957). Hviezdou tohto filmu bola slávna Michèle Morgan. Vtedy si mladučká Jocelyne Mercier zmenila svoje meno na Michèle Mercier, pretože jej bolo povedané, že s menom Jocelyne, veľkú dieru do sveta neurobí. S novým menom sa pre ňu začal nový filmový život. V roku 1957 jej Leonide Moguy ponúkol úlohu vo filme Donnez-moi ma chance (Dajte mi šancu).

Na prelome 50. a 60. rokov sa z Michèle Mercierovej stala jedna z najobsadzovanejších a najobľúbenejších francúzskych herečiek. Po niekoľkých romantických komédiách a malej úlohe vo filme Françoisa Truffauta Tirez sur le pianiste (Strieľajte na pianistu, 1960), veľa času strávila v Taliansku, kde nakrúcala jeden film za druhým. V tomto čase Michèle stvárňovala role osudových žien a vdov. Vo filme Ein Engel auf Erden (Jeden anjel na zemi, 1959) jej Augusta de Munchenberg s prehľadom opúšťa svojho ženícha vo svadobný deň. V talianskom poviedkovom filme Amore in quattro dimensioni (Láska v štyroch dimenziách, 1964) hrala ženu, ktorá predstierala, že je vdova a tak ľahko nadväzovala známosti s bohatými mužmi, ktorí práve pochovali svoju manželku.

Mercierová však čakala na úlohu, ktorá by z nej urobila hviezdu. V roku 1963 sa rozhodlo, že sa natočí film podľa vtedy veľmi populárnej knihy o dobrodružstvách Angeliky, markízy anjelov. Michèle Mercierová nebola prvá, ani druhá, a ani tretia voľba producenta na túto úlohu. Producent filmu Francis Cosne chcel obsadiť do úlohy Angeliky Brigitte Bardotovú. Tá však úlohu odmietla, pretože krátko predtým natočila film s podobnou tematikou. Ďalšou na zozname bola Annette Stroybergová, tá však nebola pre film dostatočne známa. Catherine Deneuveová bola príliš bledá, Jane Fondová hovorila po francúzsky so strašným prízvukom a Virna Lisiová nemala čas. Napokon vybrali Marinu Vlady. Takmer podpísala zmluvu, ale nakoniec dala prednosť inému filmu a tak prišla na rad Michèle Mercierová. Pozvali ju do Paríža na kamerové skúšky na Angeliku. Po nezhodách s režisérom z konkurzu predčasne odišla. Bola presvedčená, že úlohu nedostane, napriek tomu, že po prečítaní kníh o Angelike, okamžite vedela, že s ňou má veľa spoločného. Úlohu nakoniec dostala a tá ju vyniesla až do výšin hereckého neba.[1]

Počas piatich rokov sa natočilo päť príbehov o Angelike:

Problémy s Angelikou[upraviť | upraviť zdroj]

Filmová úloha Angeliky ju urobila slávnou, zároveň ju zatvorila do akejsi "zlatej klietky". Mená Michèle a Angelika boli zrazu synonymá, ľudia si ju stotožnili s krásnou markízou. Diváci a bohužiaľ aj režiséri si ju zafixovali ako krásnu a nebojácnu Angeliku a zabudli na úlohy, ktoré stvárnila predtým, ale najmä potom. Režiséri ju nechceli obsadzovať do svojich filmov, lebo sa báli, že svojou nálepkou Angeliky im zničí film.

Michèle v snahe vymaniť sa z postavy Angeliky odišla z Francúzska do Hollywoodu a pokúšala sa naštartovať svoju filmovú kariéru tam, kde ju nepoznali ako Angeliku. Nepodarilo sa jej to ani tam, a tak sa vrátila domov. Nakrútila ešte niečo cez desiatku filmov a potom sa odmlčala. Po štrnásť ročnej pauze sa v roku 1998 vrátila vo filme La Rumbera, režírovanom Pierom Vivarellim.

V roku 1987 vydala svoju prvú autobiografiu "Angelique a coeur perdu". Neskôr v roku 1995 jej vyšla ďalšia autobiografia: "Merveilleuse Angelique" a krátko nato napísala v roku 1996: "Angeliquement votre".

V roku 1999 mala finančné problémy kvôli svojmu agentovi, ktorý ju podvodom obral o niekoľko miliónov frankov. V roku 2002 vydala zatiaľ svoju poslednú biografiu s názvom: "Je ne suis pas Angelique" (Ja nie som Angelika!).

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

V auguste 1961 sa vydala za mladého scenáristu a asistenta režiséra Andre Smaghea. Neskôr sa z neho stal alkoholik s duševnými problémami a nakoniec skončil v sanatóriu. Michele sa s ním pre toto nemohla rozviesť a až keď mu vyplatila veľkú sumu peňazí mohla sa v roku 1965 konečne rozviesť.

Po dlhom vzťahu s populárnym automobilovým pretekárom Claudeom Bourillotom sa v roku 1970 vzali. Ten však náhle zmizol aj s jej šperkami a peniazmi. Michele ostala úplne bez prostriedkov. Rozviedli sa v roku 1976.

Krátko na to, Michele stretla podnikateľa Adriena zo Ženevy, ktorý bol rozvedený a mal dvoch synov. Michele bola ochotná zanechať kariéru a venovať sa výlučne rodine. Bohužiaľ Adrien o dva roky na to umrel na rakovinu. Opäť ostala sama.

Posledným vzťahom v jej živote bol vzťah s talianskym princom Nicolom Bocompagni-Ludovisim. Odišla za ním do Ríma, aby mohli spolu žiť. Nicolova rodina však nedovolila, aby sa s ňou oženil, keďže nebola aristokratka ako on. Michele radšej vzťah po troch rokoch ukončila a vrátila sa naspäť do Nice.

V súčasnosti Michèle Mercierová žije v Nice. V marci 2006 ju menovali za: Chevalier dans l'Ordre des Arts et des Lettres (Rytierka rádu umenia a literatúry). Toto vyznamenanie jej odovzdal francúzsky minister kultúry Renaud Donnedieu de Varbes, ktorý takto ocenil jej "nesmierny talent a príspevok k francúzskej kultúre".

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1998 - La Rumbera de Piero Vivarelli;
  • 1984 - Jeans Tonic de Michel Patient;
  • 1979 - Iron Hand de Wolfgang Liebeneiner;
  • 1972 - Appel de la forêt de Ken Annakin;
  • 1972 - Le Viager de Pierre Tchernia;
  • 1971 - La Femme sandwich de Jacques Scandelari;
  • 1971 - Per amore o per forza de Massimo Franciosa avec;
  • 1971 - Scandale à Rome de Carlo Lizzani;
  • 1970 - Les Baroudeurs de Peter Collinson;
  • 1969 - Une Veuve en or de Michel Audiard;
  • 1968 - Une corde, un colt de Robert Hossein;
  • 1968 - Les Amours de Lady Hamilton;
  • 1967 - Angélique et le sultan de Bernard Borderie;
  • 1967 - Indomptable Angélique de Bernard Borderie;
  • 1967 - Le Plus vieux métier du monde de Claude Autant-Lara;
  • 1966 - Comment j'ai appris à aimer les femmes;
  • 1966 - I Nostri mariti;
  • 1966 - Seconde vérité de Christian-Jaque;
  • 1966 - Soleil noir de Denys de La Patellière;
  • 1965 - Angélique et le roi de Bernard Borderie;
  • 1965 - Via Veneto de Giuseppe Lipartiti;
  • 1965 - Le Tonnerre de Dieu de Denys de La Patellière;
  • 1964 - Merveilleuse Angélique de Bernard Borderie;
  • 1964 - Angélique marquise des anges de Bernard Borderie;
  • 1964 - Casanova 70 de Mario Monicelli;
  • 1964 - Controsesso de Renato Castellani;
  • 1964 - Haute infidélité de Mario Monicelli;
  • 1964 - Papa play-boy de Jack Arnold;
  • 1963 - Les Trois visages de la peur de Mario Bava;
  • 1963 - Symphonie pour un massacre de Jacques Deray;
  • 1963 - Les Monstres de Dino Risi;
  • 1963 - Les Pirates de la nuit de John Gilling;
  • 1963 - L' Ainé des ferchaux de Jean-Pierre Melville;
  • 1961 - Goodbye Again de Anatole Litvak;
  • 1960 - La Brune que voilà de Robert Lamoureux;
  • 1960 - La Ligne de mire de Jean-Daniel Pollet;
  • 1960 - La Saint mène la danse de Jacques Nahum;
  • 1960 - Tirez sur le pianiste de François Truffaut;
  • 1959 - Mademoiselle Ange de Geza von Radvanyi;
  • 1957 - Donnez-moi ma chance de Leonide Moguy;
  • 1957 - Retour de manivelle de Denys de La Patellière;

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Michele Mercier, Henry-Jean Servat: Nejsem andělská Angelika, s. 87. Praha, 2007