Portál:Fyzika/Odporúčaný článok/40 2009
Piotr Leonidovič Kapica (* 8. júl 1894, Kronštad, Ruské impérium – † 8. apríl 1984, Moskva, ZSSR) bol sovietsky experimentálny fyzik ruského pôvodu. Zaoberal sa fyzikou nízkych teplôt (kryogenikou) a javov prebiehajúcich v plazme. Prispel tiež k rozvoju fyziky silných magnetických polí, kvantovej fyziky kondenzovaného stavu a elektroniky. Pre jeho zásadné vynálezy a objavy v oblasti fyziky nízkych teplôt bol v roku 1978 odmenený Nobelovou cenou. Spolu s ním obdržali Nobelovu cenu aj Arno Allan Penzias a Robert Woodrow Wilson (za objav reliktného mikrovlnného žiarenia).
V 20. a 30. rokoch spolupracoval na výskume na Cambridgeskej univerzite s Rutherfordom. V roku 1924 skonštruoval pre výskum silného magnetického poľa selenoid. Od roku 1934 mu neumožnili cestovať mimo ZSSR, následne založil Ústav fyzikálnych problémov pri Sovietskej akadémii vied. V roku 1937 objavil pri štúdiu hélia jeho supratekutosť. Na ďalšom výskume fenoménu spolupracoval s L.D. Landauom, po tom čo dosiahol jeho prepustenie z väzenia. V rokoch 1939 až 1945 bol Kapica profesorom na Moskovskej univerzite. Tam v roku 1941 pri experimentálnom štúdiu tepelnej výmeny v kvapalnom héliu zistil, že pri prestupe tepla z pevnej látky do kvapalného hélia, možno na rozhraní pozorovať konečný rozdiel teploty. Tento jav bol označený Kapicov skok.
V roku 1946 sa Kapica odmietol zúčastniť na vývoji sovietskej atómovej bomby, a bol preto odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu fyzikálnych problémov a pozbavený ďalšej možnosti tu pracovať. Vo vedeckom výskume preto pokračoval na svojej súkromnej chate. Na pôvodnú pozíciu v ústave sa vrátil 2 roky po Stalinovej smrti v roku 1955.
V roku 1978 získal Nobelovu cenu za fyziku. Zomrel 8. apríla 1984 v Moskve vo veku 90 rokov.