Piotr Leonidovič Kapica

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Piotr Leonidovič Kapica
Piotr Leonidovič Kapica
Piotr Leonidovič Kapica v roku 1964

Narodenie 8. júl 1894
Kronštadt, Ruské impérium
Úmrtie 8. apríl 1984 (89 rokov)
Moskva, ZSSR

Piotr Leonidovič Kapica (* 8. júl 1894, Kronštadt, Ruské impérium – † 8. apríl 1984, Moskva, ZSSR) bol sovietsky experimentálny fyzik ruského pôvodu. Zaoberal sa fyzikou nízkych teplôt (kryogenikou) a javov prebiehajúcich v plazme. Prispel tiež k rozvoju fyziky silných magnetických polí, kvantovej fyziky kondenzovaného stavu a elektroniky. Pre jeho zásadné vynálezy a objavy v oblasti fyziky nízkych teplôt bol v roku 1978 odmenený Nobelovou cenou. Spolu s ním obdržali Nobelovu cenu aj Arno Allan Penzias a Robert Woodrow Wilson (za objav reliktného mikrovlnného žiarenia).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení strednej školy študoval na Petrohradskej polytechnickej škole, k štúdiu na katedre fyziky ho doviedol profesor A.F. Joffe.

V 20. a 30. rokoch spolupracoval na výskume na Cambridgeskej univerzite s Rutherfordom. V roku 1924 skonštruoval pre výskum silného magnetického poľa selenoid. Od roku 1934 mu neumožnili cestovať mimo ZSSR, následne založil Ústav fyzikálnych problémov pri Sovietskej akadémii vied. V roku 1937 objavil pri štúdiu hélia jeho supratekutosť. Na ďalšom výskume fenoménu spolupracoval s L.D. Landauom, po tom čo dosiahol jeho prepustenie z väzenia.

V rokoch 1939 až 1945 bol Kapica profesorom na Moskovskej univerzite. Tam v roku 1941 pri experimentálnom štúdiu tepelnej výmeny v kvapalnom héliu zistil, že pri prestupe tepla z pevnej látky do kvapalného hélia, možno na rozhraní pozorovať konečný rozdiel teploty. Tento jav bol označený Kapicov skok.

V roku 1946 sa Kapica odmietol zúčastniť na vývoji sovietskej atómovej bomby, a bol preto odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu fyzikálnych problémov a pozbavený ďalšej možnosti tu pracovať. Vo vedeckom výskume preto pokračoval na svojej súkromnej chate. Na pôvodnú pozíciu v ústave sa vrátil 2 roky po Stalinovej smrti v roku 1955.

V roku 1978 získal Nobelovu cenu za fyziku. Zomrel 8. apríla 1984 v Moskve vo veku 90 rokov.

Rodina a názory[upraviť | upraviť zdroj]

Kapica sa po smrti svojej prvej ženy a dvoch synov v dobe porevolučných zmätkov v Sovietskom zväze znovu oženil roku 1927 s Annou Aleksejevnou Krylovovou a mal dvoch synov.

Bol známy svojim odvážnym občianskym postojom. Pomohol riskantnou intervenciou, neraz priamo u Stalina, zachrániť niekoľko svojich kolegov pred smrťou v stalinských väzeniach (L.D. Landau, V.A. Fok). Nebál sa korešpondenčne polemizovať s najvyššími vládnúcimi predstaviteľmi krajiny vrátane Stalina. Odmietol spolupracovať na vývoji atómovej bomby. Bol členom mierových iniciatív (napr. Pugwashského hnutia) a podporoval ochranu životného prostredia.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pjotr Leonidovič Kapica na českej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]