Proton-K (nosná raketa)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Proton-K
Proton-K s modulom Zarja
Proton-K s modulom Zarja
Základné údaje
Funkcia nosná raketa
Výrobca GKNPC Chruničeva
Krajina pôvodu Sovietsky zväz Sovietsky zväz
Rusko Rusko
Výška 50 m
Priemer 7,40 m
Hmotnosť 595 500 kg (vzletová)
58 000 kg (vrátane užit. zaťaženia)
47 000 kg kg (samotná raketa)
Počet stupňov 3
História letov
Stav nepoužívaná
Prvý štart 10. marec 1967
Posledný štart 30. marec 2012
Prvý stupeň – 1. stupeň (8S810K)
Dĺžka 21,2 m
Max. priemer 7,40 m
Motory 6 × RD-253 (11D48)
(u novších verzií RD-259)
Ťah 6 ×1750kN
Doba funkcie 124 sekúnd
Palivo asymetrický dimethylhydrazín/oxid dusičitý
Druhý stupeň – 2. stupeň (8S811K)
Dĺžka 14 m
Max. priemer 4,1 m
Motory 3 × RD-0210 (8D411K)
1 × RD-0211 (8D412K)
Ťah 4 × 600 kN
Doba funkcie 206 sekúnd
Palivo asymetrický dimethyhydrazin/oxid dusičitý
Tretí stupeň - 3. stupeň (8S812)
Dĺžka 6,5 m
Max. priemer 4,1 m
Motory 1 × RD-0213 (8D48)
1 × RD-0214 (8D811)
(komplet: RD-0212, 8D49)
Ťah 41 × 582 kN + 1 × 31 kN
Doba funkcie 238 s
Palivo asymetrický dimethyhydrazin/oxid dusičitý

Proton-K (po rusky: Протон-К) je označenie základnej trojstupňovej verzie sovietskej respektíve ruskej nosnej rakety rodiny Proton, používanej na vynášanie ťažkých družíc, najmä kozmických staníc a ich modulov na nízke obežné dráhy okolo Zeme. Vyvinula ju konštrukčná kancelária OKB-52 (Опытное конструкторское бюро № 52, ОКБ-52), neskőr premenovaná na Ústrednú strojárenskú konštrukčnú kanceláriu CKBM (Centralnoje konstruktorskoje bjuro mašinostrojenija, ЦКБМ), pod vedením hlavného konštruktéra V. N. Čelomeja v rámci projektu UR-500 (universalnaja raketa, универсальная ракета УР-500) ako modifikáciu UR-200K. Sériovu výrobu zaisťuje továreň Chruničevovo štátne kozmické vedecko-výrobné stredisko (Государственный космический научно-производственный центр им. М. В.Хруничева) v Moskve. Výrobné typové označenie je 8K82K. Kódové označenie používané ministerstvom obrany USA pre tento kozmický nosič je SL-13, označenie používané štúdijnou službou amerického Kongresu (Sheldonovo označenie) je D-1.

Motory pre prvý stupeň vyvinula konštrukčná kancelária OKB-456 pod vedením V. P. Gluška (teraz NPO Energomaš, НПО Энергомаш им. академика В. П. Глушко) v meste Chimki na okraji Moskvy. Motory pre druhý a tretí stupeň sú dielom konštruktéra S. A. Kosberga z konštrukčnej kancelárie OKB-154 (teraz Konštrukčná kancelária chemickej automatizácie KBChA, Конструкторское бюро химической автоматики, КБХА) vo Voroneži. Inerciálny riadiaci systém vyvinul v Moskve vedecko-výskumný ústav NII-885 (НИИ-885 Научно-исследовательский институт № 885), riadený N. A. Piljuginom. Všechtky tri stupne používajú skladovateľné kvapalné pohonné látky, ktoré sú silno jedovaté. Preto sa doposiaľ nikdy nepoužili na vynášanie pilotovaných kozmických lodí, ale najmä pre vynášanie kozmických staníc bez ľudskej posádky na palube.

Nosné rakety tohto typu štartujú z kozmodrómu Bajkonur, kde majú k dispozícii celkom štyri rampy, a to rampy č. 23 a 24 v komplexe 81 a rampy č. 39 a 40 v komplexe 200. Prípravy rakiet na štart prebiehajú v montážnej budove MIK (montažno-ispytatělnyj korpus, монтажно-испытательный корпус МИК) v komplexe 92.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý stupeň tejto nosnej rakety je tvorený centrálnou valcovou nádržou na okysličovadlo s priemerom 4,1 m, okolo ktorej je symetricky rozmiestených šesť užších valcových nádrží s priemerom 1,6 m, hore koso kuželovito zakončenými. Ku dnu každej zo šiestich palivových nádrží sú pripevnené výkyvne uložené jednokomorové raketové motory typu RD-253 s uzavretým cyklom.

Druhý stupeň je valcový s priemerom 4,1 m, s integrálnymi valcovými nádržami. Horná nádrž s vypuknutým pologuľovitým dnom obsahuje palivo, dolná, oddelená spoločnou stenou od hornej nádrže, obsahuje okysličovadlo. K jej vypuknutému dnu sú vychylovatelne pripojené tri jednokomorové motory typu RD-0210 a jeden typu RD-211; ten sz líší od troch ostatných iba tým, že jeho súčasťou je plynový generátor, poskytujúci stlačený plyn pre tlakovanie nádrží s pohonnými látkami. Prvý a druhý stupeň boli spojené valcovou priehradovou medzistupňovou konštrukciou. Nad druhým stupňom bol umiestený inerciálny riadiaci systém, slúžiaci k navedeniu rakety na obežnú dráhu.

Medzi druhým a tretím stupňom je valcová plná prechodová konštrukcia, ktorá súčasne slúží ako kryt motorového priestoru tretieho stupňa a na ktorej obvode sú výkyvne uložené štyri spaľovacie komory štvorkomorového riadiaceho motoru RD-0214 tretieho stupňa. Hlavný motor tretieho stupňa, RD-0213, je nepohyblivo umiestnený v pozdĺžnej osi stupňa. Kompletný pohonný systém tvorený týmito dvoma motormi je označený ako RD-0212. Nad tretím stupňom je umiestnený inerciálny riadiaci systém, slúžiací na navedenie rakety na obežnú dráhu. Ku konštrukcii riadiaceho bloku sa pripája tzv. hlavica užitečného zaťaženia, ktorú tvorí aerodynamický kryt, v ktorom môže byť umietnené vlastné užitočné zaťaženie, prípadne doplnené ešte štvrtým urýchľovacím stupňom (štvorstupňové varianty sú opísané v samostatných heslách).

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý štart rakety Proton-K z Bajkonuru sa uskutočnil 10. marca 1967 a bol pri ňom na obežnú dráhu vynesený prototyp lode Soyuz 7K-L1 pre plánované lunárne misie. Pri ďalších orbitálnych štartoch bol napr. 2. decembra 1970 vynesený prototypu vzletového stupňa mesačného modulu T2K, utajeného pod názvom družice Kosmos 382. Na veľmi vysokú eliptickú dráhu okolo Zeme vo výške 2 464 až 5 189 sa vtedy dostalo teleso s hmotnosťou 10 380 kg. Pri ďalšom štarte 19. apríla 1971 sa na obežnú dráhu dostala prvá sovietska kozmická stanica Saľut 1 a v ďalších rokoch (1973 až 1982) ešte ďalších šesť staníc radu Saľut, tiež niekoľko ťažkých transportných modulov. V rokoch 1986 až 1990 boli rakety Proton-K použité na vynesenie základného bloku stanice Mir a piatich ďalších jej stavebných modulov.

Tento typ nosiča bol využitý aj na vypustenie dvoch modulov Medzinárodnej vesmírnej stanice; modul Zarja bol vypustený 20. novembra 1998 a modul Zvezda 12. júla 2000.

Rakety Proton-K sa používajú aj na vypustenie ťažkých družíc pre diaľkový prieskum Zeme typu Almaz.

Celkovo bolo do roku 2012 uskutočnených celkovo 310 štartov rakety Proton-K, pričom z nich bolo 276 plne úspešných, celkovo 285 štartov bolo aspoň čiastočne úspešných (náklad sa podarilo dostať na orbitu, nie však plánovanú).

Od roku 2009 prebiehalo nahradzovanie rakiet Proton-K modernejšími Proton-M, pričom k úplnému ukončeniu ich prevádzky došlo 30. marca 2012, kedy posledný exemplár tejto rakety vypustil vojenskú družicu včasnej výstrahy typu Oko-2.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]