Redaktor:SpaniVer/pieskovisko

História

Spoločenský tanec v medzivojnovom období 1918 – 1945

O učiteľoch tanca pôsobiacich v bývalom Rakúsko-Uhorsku nie sú záznamy. Niektorí sa pravdepodobne zúčastnili 28. 6. 1912 prvého zjazdu tanečných a baletných majstrov (zo) slovanských zemí v Prahe, ktorý organizoval KTM -Klub tanečních mistrů v království českém. Potvrdiť to však nevieme.

Vyhlásenie Česko-slovenskej republiky (ČSR) 28. 10. 1918 prinieslo zmeny a vytvorenie „Organizace koncesovaných tanečních mistrů Česko-slovenského státu (OTM) “

so sídlom v Prahe. Už od založenia celoštátnej organizácie (na jar 1919) bol záujem o organizovanie sa aj na Slovensku. Za členov OTM sa prihlásilo 25 tanečných majstrov zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Podľa nariadenia vlády ČSR vydávali oprávnenia na vyučovanie tanca oblastné politické úrady. Pre Slovensko a Podkarpatskú Rus vydávalo oprávnenie Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska žiadateľom, ktorí mali trvalé bydlisko na tomto území a ktorí vlastnili oprávnenia vydané pred rokom 1914. Maďarské diplomy vydané po tomto dátume boli neplatné a k novému oprávneniu bolo treba predložiť potvrdenie o odbornej

spôsobilosti od Organizácie koncesovaných tanečných majstrov v ČSR (OTM). Na valnom zhromaždení v roku 1922 vystriedal predsedu OTM Ing. Otomara Schäfera

Antonín Bobek, ktorý v referáte zdôraznil, že OTM sa stala celorepublikovým zväzom. To znamená, že členmi boli už aj učitelia zo Slovenska.

Prvý celoštátny zjazd učiteľov tanca v ČSR sa uskutočnil v Prahe 24. 5. 1923 a zúčastnilo sa ho 127 právoplatných členov organizácie. Zo Slovenska bolo prítomných 15 členov. Prerokovali sa odborné a existenčné záležitosti, oznámili vyjadrenie úradov na žiadosti o úpravu zákonov o vyučovaní tanca a o zavedení úradných skúšok spôsobilosti. Bolo rozhodnuté vydávať odborný časopis „Tanec“ (prvé číslo vyšlo 1. 12. 1923 a vychádzal do 10. 4. 1941). V r. 1923 bola ustanovená odbočka OTM pre Slovensko a Podkarpatskú Rus.

V r. 1924 bola podľa výnosu ministerstva vnútra predpísaná pre kandidátov stavu tanečných majstrov štátna skúška. Do tejto histórie patrí aj informácia, že 3. - 5. 10. 1924 sa konal Kongres učiteľov tanca v Paríži, kde sa uznieslo, že muž bude začínať tancovanie vždy pravou nohou. Treba spomenúť, že učitelia v tomto čase stále kládli dôraz na spoločenskú výchovu.

Z tohto roku (1924) nachádzame záznamy o existencii týchto 13 učiteľov tanca zo Slovenska, ktorí boli členmi OTM:

• Gejza Bod - Prešov
• Jozef Černický - Cvrčovice
• Štefan Dobranský - Rimanská Sobota
• Boris Fucho - Rožňava
• Ludevít Fische - Bratislava
• Alois Guttmann - Levoča
• Štefan Hartmann - Trenčín
• Pavel Kemeny - Žilina
• Aladár Lehocký - Brezno n/H, resp.Sliač
• Adolf Leszt - Košice
• Samuel Oravský - Lupča
• Eugen Révesz - Košice
• Štefan Weigel - Nitra

Títo učitelia sa v roku 1925 zúčastnili 3. zjazdu OTM v Prahe na Žofíne. Na tomto zozname je zaujímavé to, že tam bol len jeden učiteľ z Bratislavy.

V r. 1926 podali slovenskí učitelia návrh stanov na schválenie samostatnej organizácie so sídlom v Košiciach s názvom Jednota slovenských a podkarpatskoruských učiteľov tanca (JUT).

Bola schválená Ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska 10. 4. 1926, ktoré vydalo 17. 5. 1926 obežník všetkým župným a okresným úradom o vyučovaní tancov na Slovensku. Neskôr, v roku 1927 sa vrátili do OTM a JUT sa stáva právoplatnou odbočkou celoštátnej organizácie s ústredím v Prahe.

Roky 1930 - 1932 sa vyznačovali rokovaniami s úradmi o Zákone o vyučovaní tanca a slušnosti. Zároveň bol dohodnutý paušál poplatkov za použitie hudobných diel

v historických zemiach českých a o rok neskoršie aj pre členov slovenskej pobočky.

23. 8. 1933 valné zhromaždenie OTM odsúhlasilo dôležitú zmenu - boli schválené nové stanovy a organizácia bola premenovaná na Zväz česko-slovenských učiteľov tanca a náuky slušnosti a majiteľov tanečných škôl (skratka SUT). Zmena bola povolená k 24. 3. 1934. Zemský úrad v Prahe vydal obežník 31. 10. 1934 s predpismi o vyučovaní tancov a náuky slušnosti, kde sa okrem iného hovorí, že kto chce vyučovať, musí si na to najskôr zadovážiť povolenie (licenciu) príslušného politického úradu.

Milan Degen vo svojej publikácii „Společenský tanec ve dvacátém století“ uvádza, že 4. - 5. 9. 1934 bolo v Bratislave valné zhromaždenie (slovenskej) pobočky organizácie učiteľov tanca (SUT), na ktorej boli zvolení do vedenia títo funkcionári:

• Predseda - Aladár Lehocký z Brezna
• Podpredseda - Pavel Bartaky z Bratislavy
• Konateľ - Adolf Leszt z Košíc
• Pokladník - Izidor Fried z Berehova
• Zapisovateľ -Anton Kamínek z Komárna
• Revízori - Jozef Kóša z Levíc a Ludevít Fischer z Bratislavy.
• Podľa rovnaného prameňa mali byť členmi vedenia aj p. Fuleczký a p. Kemenczká (Kalnická) z Košíc.

Údaj, že pobočka mala 63 členov, je neoverený, možný… Ale trocha nepravdepodobný.

15. 8. 1935 sa konalo slávnostné zasadanie SUT v Prahe (pri príležitosti 40 rokov existencie) a celoštátne školenie, na ktorom prednášal Victor Silvester s manželkou Dorothy z Londýna. Ako hostia boli prítomní učitelia z Rakúska, Maďarska a Nemecka. Bolo tu schválené založenie „Slovanskej ligy“ - spoločnej organizácie učiteľov spoločenského tanca z Bulharska, ČSR, Poľska, Juhoslávie a Ruska - ale táto myšlienka sa pre začiatok vojny nezrealizovala.

V r. 1938 po zabraní Sudet odišli zo SUT nemeckí učitelia tanca. Vznik Slovenskej republiky v marci v roku 1939 znamenal, že v rokoch 1939 - 1940 odišla zo SUT aj väčšina slovenských učiteľov.

V rokoch 1939 - 1945 nastala v dôsledku vojny v organizovaní sa učiteľov tanca pauza.

Břetislav Oplt (v diele „Historický přehled o organisování učitelů tance“) uverejnil tabuľku, v ktorej sú uvedené počty členov - učiteľov tanca zo Slovenska (počet členov je uvedený za rokom):

• Organisace tanečních mistrů (OTM): 1920 - 15, 1923 - 25, 1924 - 26,1928 - 28, 1932 - 30 (niekde sa uvádza len 27)
• Svaz učitelů tance (SUT): 1933 - 30, 1934 - 29, 1935 - 30, 1937 - 30, 1938 - 33
• Svaz českomoravských učitelů (SČU): 1939 -1, 1940 - 0
• Svaz česko-slovenských učitelů (SČSU): 1945 - 22
• SUT v ULZ - 1945-1951 (asi Ústredie ľudovej zábavy): 1945 - 22
• SUT v HAU: 1951 - 1952 - 0

Posledný údaj v tabuľke z r. 1945 je počet 22 učiteľov tanca v SČSU, resp. neskôr v ÚLZ. Tým sa naše dostupné informácie končia.

Popísať činnosť učiteľov tanca (tanečných majstrov) na Slovensku v rokoch 1940 - 1945 a prakticky až do polovice 50. rokov je obtiažne, pretože z tohoto obdobia nie sú žiadne alebo len neoverené informácie.

Je známy len údaj, že v Bratislave v r. 1944 (od r. 1937) pôsobila Helena Wenzlová v tanečnej škole v priestoroch Tatra kabaretu. Pre poriadok uvádzame, že 29. 5. 1945 usporiadal SUT zhromaždenie členov, nevieme však, či sa ho zúčastnili aj delegáti zo Slovenska (v tomto období malo byť 22 členov).

Príbeh Heleny Wenzlovej zachytila Elena Medvecká (publikované v časopise Rytmus):

„Narodila som sa v roku 1902 v Budapešti, ale väčšinu života som prežila v Bratislave. Ani sa nepamätám, keď som začala tancovať. Myslím, že keď som sa postavila po prvý raz na nohy. U nás sa stále tancovalo, otec bol výborný tanečník, súťažil v spoločenských tancoch ešte pred prvou svetovou vojnou. Vtedy boli tieto súťaže programovou vložkou budapeštianskych bálov. Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, rástla som zas s tancom v otcovom zábavnom hostinci. Otec sa snažil, aby bolo veselo, aby sa ľudia bavili. Sám učil nové tance, hry. Pamätám si na úspech srbského kola, ktoré doniesol ako frontový vojak. A tak som žila v takom bohémskom prostredí, s hudbou, spevom a dramatickým umením, ktoré nechýbali v programoch nášho zábavného podniku. “

Malá Helena sa chystala pôvodne na divadelnú dráhu. Skončila štvorročnú divadelnú školu Werö Janky (v rámci výučby bol aj tanec, spev a nácvik operiet). V rokoch 1922 - 23 bola členkou vidieckeho divadla v Budapešti. Obsadzovali ju najmä do operiet, kde mohla uplatniť svoj tanečný talent. A vtedy sa to začalo, ten špeciálny záujem o tanec. Keď sa vrátila do Bratislavy, vedela, čo chce. Začala tanec ďalej študovať, u bývalej učiteľky Bérciovej, ktorá mala v tom čase jednu z najväčších tanečných škôl. Tu sa vyučila a po absolvovaní školenia zložila v roku 1927 v Košiciach skúšku učiteľky spoločenských tancov a spoločenskej výchovy. Ako vrchol svojej činnosti, úspechov a popularity u žiakov uvádza pani Helena Wenzlová roky 1937 - 1944, keď mala vlastnú tanečnú školu v miestnostiach Tatra kabaretu v Bratislave.

Po februári 1948 bol SUT začlenený do Ústredia ľudovej zábavy, ale nevieme s istotou, či jeho členmi boli aj učitelia tanca zo Slovenska.V celej oblasti kultúry sa robili v snahe presadzovať do života sovietske skúsenosti a likvidovať súkromné podnikanie rôzne opatrenia, ktoré činnosť učiteľov tanca a tanečných škôl takmer úplne znemožnili.

Organizovanie prvých súťaží v ČSR (a na Slovensku)

Tak ako nemožno po vzniku ČSR odtrhnúť organizovanie sa slovenských učiteľov tanca od vývoja v českých a moravských krajoch, rovnako to nemožno urobiť ani

v prípade amatérských tanečníkov.

Prvý amatérsky tanečný klub (ATK) bol založený 17. 9. 1923 a ešte v tomto roku mal svoju vnútroklubovku - v roku 1924 usporiadal majstrovstvá Prahy. Koncom roku 1924 z iniciatívy ATK začal vychádzať časopis Tanec a společnost (TaS) - mesačník venovaný spoločnosti, tancu, baletu, hudbe, športu a móde. TaS sa v roku 1926 stal oficiálnym periodikom novozaloženého zväzu ČsATS až do júla 1928. Druhým časopisom bola Taneční revue, mesačník o tanci, choreografii, móde a spoločnosti, ktorý vychádzal v rokoch 1924 - 1933.

V r. 1925 bolo v Prahe už 5 tanečných klubov , v r. 1926 boli založené kluby v Brne, Tepliciach a v Ústí nad Labem a ďalšie kluby v Prahe (Bohemians, Karlín, STK, Žižkov atď.).

26. 6. 1926 bol založený Československý amatérsky tanečný zväz (ČSATS) a 15. 12. 1926 sa uskutočnili 1. majstrovstvá ČSR. Od r. 1928 boli pre veľký počet párov

už tanečníci rozdelení do troch výkonnostných skupín (najlepší, priemerní, začiatočníci). Majstrovstvá ČSR boli usporadúvané od r. 1929 každoročne až do r. 1938.

Pre nás je zaujímavé obdobie od r. 1930, keď sa uskutočnili prvé súťaže na území Slovenska organizované ATK Praha, ale slovenskí tanečníci (hovorilo sa im aj závodní tanečníci) sa ich nezúčastňovali. Zúčastnili sa ich len české páry a boli to propagačné akcie, ktoré mali vzbudiť záujem o súťažný tanec (pozri Milan Degen , s. 280). Boli to napríklad:

9. 8. 1930 - I. Majstrovstvá Slovenska, v Trenčianskych Tepliciach

11. 8. 1930 - Majstrovstvá Tatier v Tatranskej Lomnici

27. 12. 1930 - I. medzinárodné majstrovstvá Vysokých Tatier v Grand Hoteli v Tatranskej Lomnici. Potom boli v hoteli Kriváň na Štrbskom plese 1. majstrovstvá slovenských kúpeľov.
26. 1. 1933 - II. majstrovstvá Slovenska na Štrbskom plese

1934 - II. medzinárodné majstrovstvá Slovenska v Trenč.Tepliciach

26.-28. 12. 1934 - Majstrovstvá Slovenska v Tatranskej Lomnici a Majstrovstvo Štrbského plesa, Vysokých Tatier a Smokovca.

14. 7. 1935 - III. medzinárodné majstrovstvá Slovenska v Trenč.Tepliciach

26. 12. 1935 - Majstrovstvá Slovenska v Grand Hoteli Praha v Tatr. Lomnici

26. 7. 1936 - Medzinárodné majstrovstvá Slovenska v Grand Hoteli Royal v Piešťanoch (posledné pred druhou svetovou vojnou).

Súťaže amatérov v ČSR od roku 1926 do r.1938 sú podrobne zachytené v knihe Milana Degena „Společenský tanec ve dvacátém století“. To sa týka aj Majstrovstiev ČSR profesionálov 14. 8. 1937 v Mariánskych Lázňích. Pretože slovenskí tanečníci sa ich taktiež nezúčastnili a neboli usporiadané na Slovensku, neuvádzame ich.

V Čechách bola súťažná pauza od r. 1939 do r. 1945.

V r. 1940 zanikol ČSATS, zanikla aj Česko-slovenská amatérská taneční unie (ČSATU), ale obe nahradilo založenie Českého amatérského tanečního ústředí (ČATU).

Rozšírenie činnosti ATK Praha, založenie Styl klubu Praha a ďalších a najmä tradícia v usporadúvaní súťaží v spoločenskom tanci (profesionálov alebo amatérov) priniesli, že od r. 1947 sa pokračovalo v organizovaní Majstrovstiev ČSR amatérských tanečníkov (až do roku 1953 boli dokonca letné a zimné majstrovstvá), a aj v usporiadaní viacerých medzinárodných akcií.

V Karlových Varoch sa roku 1947 uskutočnila Veľká cena strednej Európy a na nej boli premiérové ukážky latinskoamerických tancov!

V r. 1948 sa podarilo usporiadať opäť v Karlových Varoch Majstrovstvá Európy, odkiaľ sa páry presunuli do Trenčianskych Teplíc, kde boli Majstrovstvá strednej Európy! Zvíťazil Verbienst s manželkou (Belgicko) pred párom Virtanen-Jakobsen (Fínsko), Krahulec- Martinková (ČSR) skončili na 4.mieste.

Zdeněk Jírový, pracovník pražského UDLUT, spomína takto: „Po februári 1948 sa presadzovali vo všetkých oblastiach spoločnosti v ČSR sovietske skúsenosti.

Na Slovensku vzniká množstvo folklórnych súborov. Bola snaha vytvárať nové spoločenské tance na základe folklóru a klasického tanca.Tieto umelé tance nemohli získať obľúbenosť. Zreteľný sovietsky vzor tu nebol, čo znamenalo rozpačitý prístup k spoločenskému tancu“.

V tomto období (po zmene politického zriadenia vo februári 1948) „začala prekážať zväzová a spolková činnosť, americký a anglický pôvod súťažného repertoáru, fraky

a smokingy“. V r. 1949 sa však ešte podarilo usporiadať po druhýkrát Majstrovstvá Európy v Karlových Varoch.

Potom bola činnosť ochromená (rovnako ako činnosť učiteľov tanca) a ČATU bola začlenená do ÚLZ (Ústředí lidové zábavy), vytvorenej ministerstvom informácií a osvety. Súťažné tancovanie bolo zakázané ako buržoázny prežitok a súťaže sa prestali usporadúvať. Zrušením spolkového zákona zanikla ČATU a tým aj väčšina tanečných klubov.

Podľa sovietskeho vzoru bol vytvorený Slovenský dom ľudovej umeleckej tvorivosti (SDĽUT), v Čechách Ústřední dům lidové umělecké tvořivosti (UDLUT). Úlohou oboch subjektov bolo metodicky podporovať amatérsku činnosť v rôznych umeleckých odboroch, ku ktorým bol priradený aj spoločenský tanec.

Po založení UDLUT sa konala Konferencia o tanečnosti, na ktorej sa hovorilo aj o spoločenskom tanci a o súťažiach. To potom umožnilo organizovať prvé súťaže

v štandarde, neskôr aj v latine a v polke. Vtedy bolo jedinou možnosťou usporiadať ich pod patronátom ČSM a v rámci súťaží tvorivosti mládeže.

V r. 1954 nastalo akési uvoľnenie, ktoré, ako sa zdá, vyústilo do vytvárania osvetových besied, do vytvárania rôznych krúžkov pod závodnými výbormi ROH (odborová

organizácia), do vyhlásenia tanečných súťaží Ľudovej umeleckej tvorivosti (ĽUT), resp. Záujmovej umeleckej činnosti (ZUČ) a do súťaží tvorivosti mládeže (STM).

Toto uvoľnenie bolo výraznejšie v Čechách a najmä v Prahe, kde sa na zábavách popri polke, valčíku a besede stále častejšie objavovali „západné“ tance (boogie woogie, holanďan a rôzne „šlapáky“).

Keďže v českých krajoch malo združovanie sa do krúžkov, klubov a rôznych organizácií mnohoročnú tradíciu, začala sa (najmä v Prahe) opäť činnosť amatérských tanečných krúžkov (klubov) a potom aj súťaží v spoločenských tancoch, ktoré nadviazali na silnú českú tradíciu tanečných klubov.

Vznikajú kluby TK-AZKG Praha, TK Praha-Metro, TK ÚKDŽ, TK Styl Praha, KST UKE… Neskôr aj Starlet Brno, Standard Cheb, VAAZ Brno atď.

Spomínali sme, že pre opätovné usporadúvanie súťaží sa ukázala jediná možnosť: dať ich pod patronát UDĽUT (v r. 1955), resp. od r. 1957 pod ČSM (Česko-slovenský zväz mládeže), aby súťažný tanec mohol byť súčasťou práve sa rozbiehajúcich Súťaží tvorivosti mládeže (STM).

Majstrovstvá ČSR boli nahradené najprv celoštátnymi kolami ĽUT (1955 v Prahe, 1956 v Ostrave, 1958 v Plzni), potom ústrednými kolami STM (1957 – Ostrava,

1958 – Bratislava, 1959 – Rajecké Teplice, 1960 – K.Vary, 1961 – Praha, 1962 – Košice, 1963 – Ostrava, 1964 – Praha, 1965 – Nitra). Od roku 1966 boli usporadúvané oficiálne Majstrovstvá ČSSR.

Špecifiká vývoja na Slovensku

Na rozdiel od českých a moravských krajov, na Slovensku boli snahy o združovanie menej výrazné.

Nebola tu tradícia, teda neboli ani skúsenosti. Združovanie bolo, čo dosvedčuje skutočnosť, že sestry Sládkové (jedny z prvých aktívnych súťažných tanečníčok konca

50. rokov 20. storočia) mali rodičov, ktorí chodili do krúžku spoločenských tancov v rokoch 1936 - 38, ktorý sa nachádzal v Múzeumke, dodnes existujúcej bratislavskej

kaviarni. Medzi týchto nadšencov niekedy zavítal aj Bedřich Popovský (majster sveta) z ATK Praha a pomáhal im v tréningovej práci.

Po vojne kolektívy so zameraním na spoločenské tance prakticky neexistovali. Bolo zneužité tvrdenie, že na Slovensku vládne odpor proti „bezduchým, nevkusným,

pohybovo stereotypným kozmopolitným buržoáznym tancom (samba, bugy-bugy, holanďan, charleston, hully-gully, madison atď.)“. V tanečnej oblasti boli známe len

súbory a krúžky folklórneho typu. Na Slovensku sa preto mládež, ktorú zaujímali moderné spoločenské tance, chcela hneď v začiatkoch tohto hnutia od spomenutých

folklórnych telies dištancovať a naznačiť, že má zájem o iné spoločenské tance ako tie, čo boli propagované doteraz. Asi preto sa krátko po začiatkoch v spoločenskom tanci začal používať výraz klub – nielen súbor alebo krúžok. Výraz krúžok sa používal, ak bolo pár nadšencov. Výraz klub sa používal, ak malo zoskupenie viac krúžkov, napr. – začiatočníci K3, mierne vyspelí K2, vyspelí K1 a podobne.

Kultúrno-osvetové inštitúcie - napriek možným skúsenostiam a poznatkom z vývoja v západnej časti ČSR (v r. 1955 bolo v Prahe celoštátne kolo LUT, kde bola aj súťaž

v spoločenských tancoch!), nevenovali tematike spoločenského tanca prakticky žiadnu pozornosť. Kultúrni pracovníci boli všetci folkloristi a o spoločenskom tanci mali

nulovú alebo úplne pomýlenú predstavu.

Aj napriek uvedenému došlo po roku 1956 k rozšíreniu tanca (spoločenského a súťažného) len vďaka niektorým pracovníkom Osvetového ústavu v Bratislave a funkcionárom Slovenského ústredného výboru ČSM (zväz mládeže).

Vývoj spoločenského tanca na Slovensku 1945 – 1958

V počiatočnom období po druhej svetovej vojne fungovalo na Slovensku len niekoľko učiteľov tanca vyučujúcich v podstate vo svojich súkromných tanečných školách.

Napr. v Prievidzi to bol p. Tyroler, v Bratislave p. Bod, p. Bartaky, p. Krysztyniak a p. Baláž, v Martine p. Šipka. Manželia Kellnerovci vyučovali striedavo v Sliači,

Lučenci a v Trenčianskych Tepliciach.

Ak usudzujeme podľa tanečných škôl v Bratislave, veľmi populárne boli takzvané perfekcie, niekde nazývané predĺžené. V nich sa stretávali taneční nadšenci možno

aj preto, že to bolo zvykom, že absolventi pokračovacích kurzov mali na tieto perfekcie voľný prístup a pomáhali učiteľovi tanca naučiť tancovať menej schopných jedincov. Bolo to obdobie takzvaných čajov o piatej, mládežníckých dopoludní a popoludní, tanečných produkcií, kde sa hrali prvé nahrávky swingu, boogie, madisonu, rokenrolu v rôznych tempách a tancovali sa aj v Česku rozšírené tance - pomalší „ploužák“, rychlejší holanďan a charleston. Tieto tance veľmi rýchlo preniesli aj na Slovensko, najmä do Bratislavy. Tu však mládež za tancovanie týchto tancov vyhadzovali z parketu, lebo to boli tance „nedôstojné kultúrneho socialistického človeka…“

Nie je teda pravdepodobné, že by bratislavskí kultúrni a osvetoví pracovníci (SD ĽUT) nevedeli o tejto situácii, aby nevedeli o „akýchsi“ spoločenských tancoch…

Iný spôsob združovania sa z dôvodu nacvičovania (či učenia sa) a prevádzania moderných spoločenských tancov na Slovensku nebol mládeži známy a bolo to tak až do r. 1957.

Ak analyzujeme situáciu tohto obdobia, tak prvá zmienka o spoločenskom tanci, ktorý je však úplne mimo rámca tanečných škôl, sa nachádza v knihe Eleny Medveckej- Gallovej „Nové spoločenské tance“ (Osveta 1955). Boli v nej uvedené tieto „nové spoločenské tance“: mazúrka, krížová polka (štyri razy cup cup), vrchovský, liptovské koleso, čeraná, moravanka, tľapkaný.

Kniha bola určená vedúcim krúžkov a súborov (najmä piesní a tancov) a išlo o ľudové spoločenské tance.

Ak autorka nazýva tance v knihe NOVÝMI spoločenskými tancami, svedčí to o tom, že alebo nemala o dianí vo svete a ani v Bratislave dostatok informácií, alebo je to

politický zámer, pretože úlohou kultúrnych a osvetových pracovníkov v tomto období bolo “v tanečnom spoločenskom živote nahradiť niektoré tance novými, aby vyhovovali nášmu národnému charakteru…” Tento zámer presadzoval aj napriek tomu, že svet už takmer desať rokov žil v tempe swingu a latinskoamerických rytmov.
Zmena nastala (ako to už býva) vďaka direktíve „zhora“. Začiatkom roka 1955 prišiel na vtedajší Slovenský dom ľudovej umeleckej tvorivosti (SD ĽUT) v Bratislave z Prahy (z tzv. Ústředního domu LUT) neskôr premenovaného na ÚKVČ (Ústav pre kultúrnovýchovnú činnosť) list s týmto textom:

„Navrhnite tanečné páry a kolektívne predtancovanie na celoštátnu súťaž (ĽUT), v spoločenských tancoch, ktorá bude v Ostrave“ (19. 6. 1956, pozn. aut.) a taktiež ďalší dokument „Soutěžní řád pro obor společenského tance“.

V tomto materiáli je na 4 stranách rozpísané poslanie súťaže, spôsob prihlásenia sa do nej, časový plán, podľa ktorého sa do 15. apríla 1956 mali uskutočniť krajské súťaže.

To bol aj termín prihlásenia sa do celoštátneho kola súťaže. Nachádzali sa v ňom aj podrobnejšie podmienky jednotlivých častí súťaže, 1. súťaže sólových tanečných párov, 2. krúžkov v predtancovaniach a tvorivej súťaže o nový spoločenský tanec. Tu sa uvádza, že súťaží jednotlivcov sa môžu zúčastniť (trojstupňovo): začínajúci,

pokročilí a zvlášť vyspelí v týchto troch skupinách tancov:

1. Národno-spoločenské tance (mazúrka, šotyška, polka, valčík, kvapík, čardáš),

2. Moderné spoločenské tance (waltz, tango, foxtrot),

3. Nové spoločenské tance (vlastná tvorba).

Podľa vyjadrenia pracovníkov SD ĽUT bol pre nich tento list šokom.

Pani Medvecká na túto situáciu spomína takto:

„Vidím pred sebou list z Prahy, ktorý sme v r. 1956 dostali do bývalého Slovenského domu ľudovej umeleckej tvorivosti (SD ĽUT). Výzva: Navrhnite tanečné páry a kolektívne predtancovania na Celoštátnu súťaž v spoločenskom tanci v Ostrave. Pravdupovediac, nemali sme o takej súťaži, ktorú sme ešte v ten rok videli, ani páru. Možno by bývalo lepšie priznať sa, že na Slovensku takáto záujmová činnosť neexistuje. Ktovie? Pravdou je, že sme sa do Ostravy vybrali s dvoma tanečnými pármi. Ďuro Onačila z folklórneho súboru Považan s partnerkou mal čardáš, ktorý sme na spoločenskú fazónu narýchlo pripravili, a Ing. Jožko Vlna s tanečnicou z podobného martinského súboru sa prezentovali tancom vrchovský. Čo sme my vtedy vedeli, čo je spoločenský tanec…“

Ako hovoria dokumenty a účastníci, ústredného kola ĽUT v Ostrave sa 19. 6. 1956 v odbore spoločenského tanca zúčastnili Juraj Onačila s partnerkou z folklórneho

súboru Považan z Považskej Bystrice a získal prvé miesto s tancom čardáš v kategórii pokročilých. Sprevádzal ich harmonikár, ktorý okrem iného sprevádzal aj Jozefa Vlnu s partnerkou z martinského folklórneho súboru, ktorí tancovali tanec vrchovský, (ktorý na motívy z Podpoľania vytvoril Cyril Zálešák) a rovnako získali 1. miesto v kategórii začínajúcich.

V kolektívnych choreografiách reprezentovali Slovensko spevácky súbor Bellovcov, ktorý pôsobil pri PKO Bratislava, a s pármi, ktoré „mali aj pre tanec predpoklady,“ pripravila E. Medvecká choreografiu čerpajúcu z motívov súčasnej mazúrky. Choreografia získala 3. miesto.

Faktom je, že na tomto Ústrednom kole ĽUT zasadli do poroty okrem iných aj (zo Slovenska) Elena Medvecká - pracovníčka tanečného oddelenia SD ĽUT a Peter Baláž, „vtedy najznámejší a skoro jediný učiteľ spoločenského tanca v Bratislave, ktorému sa dostala česť hodnotiť parketové choreografie“ (časopis Rytmus č. 7 - 83, str. 22). Títo nemohli byť vyslaní do Ostravy len tak náhodou, ale vedomou nomináciou do poroty Ústredného kola ĽUT.

Ak sa vrátime k onomu Ústrednému kolu v Ostrave, môžeme si domyslieť, že sa dovtedy na Slovensku nevenovala pozornosť súťažnému poriadku jedného tanečného odboru a aj to, že SD ĽUT vo svojej politike zmeškal vývoj. Ostravský trapas bol však predsa na niečo dobrý.

Prvým pozitívom bolo, že vznikol pocit a rozhodnutie Eleny Medveckej, že musíme vytvoriť podobnú záujmovú oblasť aj na Slovensku. Bola poverená jej vedením v SD ĽUT, vytvorením a vybudovaním základov spoločenského tanca ako záujmovej umeleckej činnosti. Metódy a postupy, ako dosiahnuť ciele tejto záujmovej činnosti, zostali však len na jej pleciach.

Týmto chceme zdôrazniť, že bez spomenutého rozhodnutia a osobnej iniciatívy Eleny Medveckej by nebolo prišlo k rozšíreniu záujmovej činnosti a teda ani súťažného

spoločenského tanca na Slovensku s takých nasadením. Hoci tanec mala v náplni práce, pustila sa do jeho rozvíjania s vervou, ako hovorí jej spolupracovník Stanislav Dúžek:

„Do tanečného oddelenia Osvetového ústavu prišla z Martina, kde ako učiteľka viedla školské umelecké krúžky. Deti aj ju najviac zaujal tanečný krúžok, ktorému sa venovala najviac, začala študovať tanec, zanechala učiteľskú dráhu a v Slovenskom ústredí ĽUT (predchodca Osvetového ústavu) sa stala referentkou pre detskú folklórnu tvorbu.

Ešte v polovici päťdesiatych rokov bol spoločenský tanec na Slovensku zaostalou, bezperspektívnou a zaznávanou popoluškou. Princ z rozprávky ako vysloboditeľ síce neprišiel, ale spoliehajúc na závideniahodnú vitalitu pani Eleny, poverili ju v roku 1956 doslova začať s budovaním základov spoločenského tanca ako záujmovej umeleckej činnosti. A ona? Šla do toho a roztancovala to: kurzy nových erudovaných učiteľov tanca, krúžky, kluby súťaže, experimenty s novými a národnospoločenskými tancami, vkusnejší spoločenský tanec. Keby aj na tomto poli nebola našla zaľúbenie, nebola by dokázala vytvoriť pre spoločenský tanec

takú veľkú solídnu bázu, na ktorej toto odvetvie môže vyrastať.“

Po Ostrave (19. 6. 1956) zvolal (veľmi rýchlo) SD ĽUT 30. 7. 1956 celoslovenskú konferenciu o spoločenských tancoch v Štrbe v hoteli Ečer (ktorej sa zúčastnilo 35 osôb na čele s riaditeľom SD ĽUT M. Jančuškom). Hlavný referát E. Medveckej sa zaoberal otázkou, ako v budúcnosti vplývať na správny vývoj a rozširovanie spoločenských tancov. Citujeme zo zápisnice: „… konštatovala, že súdobý tanečný život zaostáva po stránke formálnej a obsahovej… je potrebné… prácu robiť na širšej báze… teda už v tanečných kurzoch“. Účastníkom konferencie boli aj predvedené nové spoločenské tance, ktoré sa navrhli zapracovať do osnov tanečných kurzov.

Dôležité však v uznesení bolo, že „… je potrebné usporiadať dlhodobé školenie učiteľov spol.tanca… na ktorom sa bude preberať nová osnova kurzov spol. tanca.“

Na základe uzáverov spomínanej konferencie usporiadal urýchlene SD ĽUT sústredenie pre učiteľov spoločenského tanca a spoločenskej výchovy 15. - 20. 10. 1956 v Modre-Harmónii. Na tomto sústredení sa mali uskutočniť rekvalifikačné skúšky a vydať povolenia na vyučovanie v tanečných školách.

V archíve SD ĽUT (neskôr Osvetového ústavu) našiel Milan Štiavnický zoznam tanečných majstrov na Slovensku, ktorí sa mali zúčastniť rekvalifikačních skúšok. Z neho sa dá vydedukovať, že bol vyhotovený v roku 1955 - 1956!

Na rekvalifikačné školenie boli pozvaní učitelia tancov podľa tohoto zoznamu:

Pavel Bartaky - Bratislava

Jozef Kristiniak - Bratislava

Gejza Bod - Bratislava

Peter Baláž - Bratislava

Hedviga Sirotková - Bratislava

Helena Wenzlová - Bratislava

Robert Peťko - Komárno

Zuzana Čillaghyová - Nitra

Juraj Kellner - Nitra

Margita Kellner - Nitra

Margita Polonyová - Pukanec

Ľudovít Šipka - Žilina

Aladár Lehotský - Vrútky

Dezider Tyroler - Nové Mesto nad Váhom

Maximilian Šmal - Spišská Nová Ves

Emma Valková - Prešov

Ján Packo - Prešov

Imrich Dulecký - Košice

Eduard Gregor - Košice

Jolana Koverová - Košice

Viktor Lukáč - Kráľovský Chlumec

Rudolf Weiss - Slaná Lehota, okr. Poltár

Ján Weiss - Cinobaňa

Andrej Zachar - Lubeník , okr. Revúca

Emil Olbricht - Rimavská Sobota

Jozef Chmel - Plešivec

Ján Dobránsky - Rimavská Sobota

Imric Dobranskýh - Rožňava

Júlia Dobranská - Košice

Z týchto 29 učiteľov sa rekvalifikácie zúčastnili len 17„starí“ učitelia tanca. Na skúškach sa však zúčastnili - teda existovali aj: Jolana Dobranská (Rožňava), Magda Bardošová (Prešov), Štefan Astary (Spišské Vlachy), Alojz Slováček (Prešov), čiže rekvalifikácie sa zúčastnilo celkom 21 učiteľov tanca.

Aj tento zoznam dokazuje, že na Slovensku spoločenský tanec existoval. V tanečných školách sa pokračovalo s vyučovaním už v povojnovom období (myslí sa na roky 1945 -1950), aj keď učitelia tancov už nemali na Slovensku vlastnú organizáciu.

Zo správy o tomto rekvalifikačnom sústredení (resp. školení) učiteľov spoločenského tanca a spoločenskej výchovy vyplýva, že bola vytvorená päťčlenná tzv. posudková komisia, ktorá pracovala v zložení:

Predseda: Juraj Kellner - Nitra (mal štátnu skušku z r. 1931 z Prahy)

Ján Dobránsky - Rim.Sobota, Peter Baláž - Bratislava, Júlia Dobránska - Košice (mala štátnu skúšku z r. 1927 z Košíc), ktorí spolu s vedúcou školenia E.Medveckou vydali (20. 10. 1956) potvrdenia o „odbornej spôsobilosti viesť kurzy spol.tanca a spol. výchovy”

týmto učiteľom tanca:

Juraj Kellner - Nitra - B.Bystrica,

Júlia Dobránska - Košice,

Ján Dobránsky - Rim.Sobota,

Peter Baláž - Bratislava,

Jolana Dobránska - Rožňava,

Viktor Lukáč - Kráľ. Chlmec,

Ján Weiss - Cinobaňa,

Emil Olbricht - Rim. Sobota,

Emma Valková - Chmelová,

Rudolf Weis - Stará Lehota,

Magda Bárdošová - Prešov,

Hedviga Sirotková - Bratislava,

Helena Wenzlová - Bratislava

V náhradnom termíne tohoto školenia 15. 2. 57 dostali toto potvrdenie aj:

Jolana Koverová - Košice,

Dezider Tiroler - Nové Mesto,

Štefan Astary - Spišské Vlachy

Alojz Slováček - Prešov.

Treba si všimnúť, že v r. 1956 prestali v Bratislave pracovať a v zozname sa nenachádzajú p. Bartaky, Krysztyniak, Bod a naopak, objavuje sa p. Sirotková. (V českých krajoch bola utvorená podobná kvalifikačná komisia 7. 1. 1957).

Pretože ide o prvé školenie slovenských učiteľov spoločenského tanca v povojnovom období podchytené písomným záznamom, spomeňme aj prednášateľov, resp. prednesenú časť osnovy kurzov:

Ján Dobránsky (valčík, štvorylka)

Juraj Kellner (foxtrot, slowfox, tango)

Peter Baláž (waltz, mazúrka, behová savojanka)

Elena Medvecká (výchovné poslanie spol. tanca a nové spol. tance, ktorých je autorkou - súčasná mazúrka, popod ruku, čerená)

Juraj Onačila (nový spol. tanec, ktorého je autorom - východoslovenský čardáš)

Cyril Zálešák (nové spol. tance, ktorých je autorom - vrchovský, liptovské koleso),

Ernest Križan (spoločenská výchova).

Zaujímavé je, že spoločenské tance súčasného obdobia v Európe predstavovala len prednáška Juraja Kellnera a čiastočne prednáška Petra Baláža!

V zápisnici z tohto prvého školenia učiteľov je okrem iného aj zmienka o pripravovanom dalšom polročnom školení pre učiteľov.

Po preštudovaní zápisnice a zistení obsahu prednášok začína byť jasná príčina odlišnosti vývoja v českých a slovenských krajoch, vrátane súťažného repertoáru ZUČ – korene boli a ešte dlho pretrvávali vo vedení tanečného oddelenia SD ĽUT!

Z dnešného pohľadu vtedajšie Povereníctvo školstva a kultúry (poznáme mená V.Smreková a B.Šimková) včas postrehlo, že treba podchytiť, školiť a usmerňovať…

aj kontrolovať učiteľov spoločenských tancov a urobilo potrebné, aj keď iba minimálne opatrenia pre zlepšenie kvality vyučovania. Tzv. amatérskemu spoločenskému tancu však vtedy povereníctvo školstva a kultúry ešte nevenovalo pozornosť a v plnej dôvere ponechalo tento problém a metodické usmernenie na tanečné oddelenie SD ĽUT.

Z ústneho podania E. Medveckej sa dozvedáme: “Po ostravskej súťaži si zaumienila, že aj na Slovensku musíme vytvoriť podobnú záujmovú oblasť, ba ešte dačo viac. Spoliehala som sa na slovenskú tanečnosť, talent atď. I keď to potom nešlo celkom podľa tohto predsavzatia a ľahko, vtedy som verila, že to dokážeme. Pravdou je, že som sa už v Ostrave dohodla so štyrmi majstrovskými pármi klubu AZKG Praha (Havlíček, Lipš, Císař a Kochta s partnerkami), že na jar 1957 ich pozveme do Bratislavy. Tu sa vytvorili prvé kontakty, tu z nadšenia a obdivu nad niečím pre nás neznámym, krásnym, vznikla prvá iskra toho, čo sa rozvinulo v obrovské hnutie

o spoločenský tanec…” (E. M., Rytmus 7 – 83, str. 23).

Pre E. Medveckú bola Ostrava skúsenosťou, ktorá bola pravdepodobne najhlavnejšou príčinou a impulzom na to, že sa o tento “iný” spoločenský tanec (ktorý údajne ako referentka pre detskú folkórnu tvorbu - v tanečnom oddelení SD ĽUT dovtedy – do 30. 7. 1956 – nemusela vidieť), začala zaujímať. Ako však ona hovorí, hneď na začiatku stála so svojimi snahami osamotená a nenašlapochopenie ani u vtedajšieho vedúceho tanečného oddelenia SD ĽUT Cyrila Zálešáka.

E. Medvecká uvádza (aj v článku Večerníka z 25. 7. 2002), že po Ostrave sa vybrala do PKO Bratislava za vtedajším riaditeľom p. Petrášom a ktorý (citujeme): „… po dlhšom presviedčaní súhlasil, aby 4 spomínané pražské páry vystúpili u nich v niektorú sobotu začiatkom roku 1957. Nič však nemôžeme hradiť…”

Nech už to bolo akokoľvek, E. Medveckej sa podarilo ukážky koncom marca 1957 realizovať.

Páry AZKG Praha: Havlíček s manželkou, Lipš s manželkou, Císař s manželkou a Kochta-Klenerová v bratislavskom PKO boli a ukážky robili. Či sa to komu páči a či

nie, pani Medvecká bola nielen iniciátorkou, ale aj mecenáškou akcie. Kúpila kvety, zaplatila za pohostenie.

Asi sa jej ostravské kolo natoľko dotklo, že sa rozhodla v tejto oblasti angažovať, čím pomohla odštartovať éru moderných spoločenských tancov na Slovensku.

Tanečná Bratislava v 50. rokoch

Zo šiestich „starších“ bratislavských tanečných majstrov vyučujúcich v základných kurzoch spoločenských tancov, uvádza v spomienkach Mária Kalačová v roku 1953 - 54 len päť: Jozef Krysztyniak inzeroval vyučovanie len jednotlivcov vo svojom dome na Dunajskej ulici, Pavel Bartaky vyučoval v Tatra kaviarni (kabarete), ale prakticky skončil činnosť, a Helena Wenzlová v jeho priestoroch síce učila, ale väčší dosah na mládež nemala. Gejza Bod vyučujúci v Charitase a v Redute začína v tomto období upadať, takže expanzívny a obchodne dobre založený Peter Baláž, ktorý vyučoval na Štefánikovej ulici a robil perfekcie v Charitase, získava postupne najväčšiu popularitu medzi mládežou. Šiestou bola z učiteľov najmladšia Hedviga Sirotková, ktorá hľadala uplatnenie najprv v MDKO na Suchom Mýte, neskôr v PKO Bratislava a napokon v DO Rača. V ďalšom období bola úspešná v Maďarsku.

Citujme M. Kalačovú: „Záujmy a odborné vedomosti týchto učiteľov tanca ostali však pri organizovaní základných tanečných kurzov. Tí, ktorým počas absolvovania kurzu prirástol tanec k srdcu, schádzali sa obvykle aj naďalej po absolvovaní kurzu na perfekciách (predĺžených), v ďalších ročníkoch tanečných kurzov, nacvičovali úvodné predtancovania (obvykle historických tancov) pre tanečné venčeky. To však bolo všetko, tu sa končili možnosti a zatiaľ nie veľmi cieľavedomé chcenie

nadšencov spoločenského tanca…Každý z týchto tancmajstrov mal okruh svojich fanúšikov, ktorí sa k nemu vracali aj po absolvovaní kurzov pre pokročilých, robili mu vlastne reklamu a nábor do kurzov pre začiatočníkov (mali za to zadarmo vstup na všetky perfekcie, predĺžené, venečky, kde si mohli kedykoľvek dobre zatancovať - pozn.autora). Naše gymnázium na Grosslingovej ulici tradične chodilo do tanečnej k P. Balážovi- najmä dievčatá, kým chlapci chodili radšej k H. Sirotkovej. Bola to žena so zvláštnym čarom, ktorá priam priťahovala svojim sexepílom mladých adeptov tanca…

V Balážovej tanečnej škole sa už dlhší čas (niekedy od r. 1950, pozri HST č. 5 - 66) schádzala početná skupina odchovancov tejto školy. Z nich vyrástli aj asistentky P. Baláža - Ružena Viničenková, Maja Kalačová a bol v nej každoročne aj Miro Nemec.“

Niet preto divu, že táto tancachtivá skupina bola prítomná aj na mládežníckom popoludní, keď pražské páry AZKG robili v PKO ukážky tancov. Členovia skupiny sa

stretávali pravidelne (na popoludniach) v PKO… a v kaviarni Luxor, kde sa pomaly, ale iste snovali plány „na založenie takého klubu, kde by aj oni mohli pestovať spoločenský tanec…“ (z bulletinu MSR 1969).

Takto boli na konci r. 1957 v Bratislave (nie na Slovensku, pozn.aut.) vytvorené podmienky pre zrod súťažného spoločenského tanca.

Za iskru, ktorá pripravenú vatru zapálila, treba považovať Deň tlače 22. 9. 1957. Prvú informáciu priniesol bratislavský Večerník 19. 9. 1957 pod titulom „Na počiatku bolo slovo“.

„V spoločenskej hale bude od 14,00 hod. súťaž v spoločenskom tanci. Z Viedne pricestuje 5 tanečných párov amatérskeho klubu Casino, ktorí sa stretnú s amatérskym kolektívom AZKG Praha.“ (Večerník 19. 9. 57).

Deň pred touto akciou (21. 9. 1957) priniesol denník Pravda informáciu pod nadpisom „Veselo bude na ľavom brehu Dunaja“ - „…umelci piatich tanečných párov…pricestujú do Bratislavy, aby sa v nedeľu popoludní predstavili na súťaži spoločenských tancov Praha - Viedeň…“

V Bratislave v PKO 22. 9. 1957 sa uskutočnila medzinárodná súťaž Praha - Viedeň. „Za AZKG Praha tancovali Havlíček s manž. Marcelou, Lipš s manžekou… Císař

s manželkou Stanislavou a Kochta s partnerkou Klenerovou“.

Podľa fotografie uverejnenej v HST č.8 - 65 je jasné, že tancovalo 5 párov v každom družstve. Ten piaty v družstve Prahy bol neskôr na Slovensku veľmi populárny Jan

Bernauer s partnerkou Tůmovou. Kapitánom bol Jaroslav Horáček, rozhodcom Václav Šlechta a vedúcim súťaže Jozef Barfus. Zachovala sa aj fotografia Eda Císařa z tejto historickej akcie. Za družstvo Casino Viedeň tancovali Meyer s manželkou Ingrid, Mick s manž. Gotfried, Brosch s manželkou Johannou, Reismann a partnerkou Schaeferovou a manželia Mifekovci. Kapitánom a rozhodcom bol Gottfried Gruber.

Výsledky súťaže, ktorú vyhralo Rakúsko, 670 b. - 636 b. boli uverejnené 25. 9. 57 vo Večerníku a 26. 9. 57 aj v denníku Práca.

Organizačne bol spoločenský tanec zaradený do všetko zastrešujúceho orgánu OÚ (Osvetový ústav - slovenská obdoba UD ĽUT a ÚKVČ), ktorý začal usporadúvať

semináre a rôzne školenia pre vedúcich krúžkov, ktoré mali pomôcť zvyšovať úroveň slovenských súťažných párov.

V začiatkoch pôsobili na Slovensku Dr. J. Chrastil, O. Pešta a O. Landa. Neskôr boli prizvaní aj ďalší tréneri z Prahy: Jan Pavlík, František Towen-Novotný, Josef Trubač, Václav Brouček, Karel Havlíček, Vladimír Buryan a ďalší. Môžeme povedať, že českí tanečníci a pedagógovia stáli pri kolíske súťažného tanca na Slovensku.

Aj napriek všetkým problémom mali 50. roky svoje pozitíva. Vďaka Osvetovému ústavu prišlo k rozšířenou spoločenského tanca - spotrebného aj súťažného. Z toho vzišli lepšie podmienky pre činnosť záujmových kolektívov (Milan Degen, str. 183).

Mladá garda – vznik prvého zoskupenia tanečníkov

S odstupom šiestich desaťročí už nevieme presne zistiť, či PKO Bratislava okrem toho, že prvú medzinárodnú tanečnú súťaž organizovalo, malo aj iný podiel na príchode „umelcov“ do Bratislavy. Faktom zostáva, že E. Medvecká túto súťaž iniciovala a spoluorganizovala. Zdá sa tiež pravdepodobné (z rozprávania E. Medveckej), že jej zámerom bolo takouto súťažou „… podchytiť záujem bratislavského, ba i slovenského obecenstva o túto tanečnú disciplínu“(Rytmus 8 - 83). Výraz „slovenského“ je isto nadnesený, pretože v tom čase neprichádzalo do úvahy rozšíriť túto tanečnú disciplínu inde ako v Bratislave.Vychádza sa zrejme z faktu, že článok bol napísaný r.1983. Dnes si fandíme textami (napr. Rytmus 5 - 83), ako napr. „…vtedy sa to začalo, to bola iskra. A potom to už išlo, šírilo ako pútavý ošiaľ, ako dobrá správa.“. Pravdou je, že ešte dlho trvalo, kým rozšírenie súťažného spoločenského tanca dostalo na Slovensku zelenú.

Najbližšie k pravde o začiatkoch je Ing.Karol Hodinár (Rytmus 4 - 83), ktorý uvádza: „… uskutočnilo sa niekoľko stretnutí u jedného alebo druhého učiteľa spoločenského tanca, u ktorých sme v prvom rade hľadali pochopenie…keď sme ho však nenašli…začali sme hľadať organizáciu, ktorá by nás bola ochotná prijať

a vytvoriť podmienky pre vznik prvého krúžku súťažného tanca. A hoci dlhé a neschodné boli cestičky prvých tanečníkov pri hľadaní patronátnej organizácie… naša snaha bola nakoniec korunovaná úspechom“.

Veľmi dobre vystihuje túto situáciu vo svojich (pôvodných) spomienkach aj Maja Kalačová-Zagatová: „Na súťaži s Rakúšanmi…nechýbali ani Balážovci…rozprával sa

s nimi (Rakúšanmi) jediný nemčinár, spolužiak Peter Korda. Títo boli sklamaní, lebo čakali, že v Bratislave nastúpia do súťaže nielen pražské páry, ale aj bratislavčania. Peter Korda vtedy v akomsi mladíckom nadšení vyhlásil, že na budúci rok budeme súťažiť aj my Bratislavčania“.

V textoch uverejnených v r.1999 (označených ako: „Zo spomienok M. Kalačovej“) sa uvádza, že „… naše fanúšikovské združenie povýšil na klub a ubezpečil Viedeňákov, že o rok na súťaži už budeme“. A M. Kalačová zároveň dodáva: „O rok - teda 21. 9. 1958 - sme už na II. medzinárodnej súťaži tancovali aj my“ (autorovi nie je takáto súťaž známa, ale mohla byť).

Na inom mieste M. Kalačová hovorí: „ Už dlhší čas (asi od marca 1957) pri posedeniach v Luxorke sme rozprávali o tom, že by bolo dobré, keby sme mali svoj klub, kde by sme sa zdokonaľovali v tancovaní rôznych figúr, ale až po tejto súťaži sme si akosi viac uvedomili hlášku P. Kordu a našou hlavnou myšlienkou na sedeniach bolo domáhať sa, alebo dopracovať sa ku vzniku tanečného krúžku“.

Uvedené je textoch z r.1999 reprodukované takto: „Naše nadšenie založiť klub spol. tancov vyústilo v stretávky v kaviarni Luxor, kde sme sa začali každú nedeľu schádzať a horúčkovite kuť plány na založenie klubu“.

Aj tento text hovorí, že pred 22. 9. 1957 žiaden krúžok neexistoval! Stretávky neboli len po tejto súťaži, tie boli oveľa skôr po nedeľných mládežníckych produkciách v PKO a už od marca 1957. V spomienkach M. Kalačovej(z r. 1999) na tieto stretnutia sa uvádzajú mená A. Kianičková, R. Viničenková, S. Novák, P. Ševčovič, P. Korda, R. Převrátil, M. Nemec, V. Rosa a bratia Rudolf a Honzo Převrátilovci.

M.Kalačová ďalej hovorí: „Hľadali sme zriaďovateľa, niekoho, kto by náš krúžok viedol. Išli sme za učiteľom P. Balážom, ale ten chcel za vedenie 2 000 Kčs. Peniaze sme prirodzene nemali. P. Baláž nás vtedy poslal na SD ĽUT za E. Medveckou, o ktorej vedel, že má tanec na starosti a že “tá to bude robiť aj zadarmo”. Mnohí si položia otázku, prečo P. Baláž reagoval takto? Domnievame sa, že aj preto, že ho SD ĽUT spoločne s E. M.vyslal na Ústredné kolo ĽUT v Ostrave, takže mu takáto záujmová činnosť bola známa a vedel, že E. Medvecká má spoločenský tanec v náplni práce“.

Z uvedených textov sa dá vydedukovať, že činnosť krúžku na Mladej Garde sa nezačala skôr, ale až po tejto súťaži, teda po 22. 9. 1957.

To bola zrejme aj príčina, prečo išla Mária Kalačová, Miroslav Nemec a zopár ďalších na SD ĽUT za E. Medveckou (to nemohlo byť skôr ako medzi 23. 9. 1957 a 2. 10. 1957) ako reprezentanti skupiny mladých ľudí požiadať o pomoc a spoluprácu pri nájdení zriaďovateľa pre krúžok spoločenského tanca. M. Kalačová bola od začiatku dušou celého diania a vedela zapáliť pre spoločnú vec. Z tohto pohľadu možno považovať Máriu Kalačovú - Zagatovú za prvú zo zakladateľov súťažnej formy spoločenského tanca na Slovensku (HST č.3 - 66).

E. Medvecká ich oboznámila s možnosťami založenia klubu a navrhla, aby sa pokúsili na SOR (Slovenská odborová rada) získať financie na zakúpenie gramofónu. Hovorkyňou na SOR bola údajne A. Kianičková, M. Kalačová s E. Medveckou boli konateľkami. M.Kalačová spomína: „Výsledky našich rokovaní sme vždy v nedeľu zvestovali v Luxorke ostatným. Alica (Kianičková, pozn. autora) bola fantastická - vybavila možnosť tréningov, miestnosť zadarmo, vo Vysokoškolskom klube na Mladej garde, subvenciu na gramofón a pár platní. Konečne sme mohli začať.“

E. Medvecká uvádza: „Spomínam na konkurz (2. 10. 1957) v Mladej garde, kde sa v tom istom roku vytvoril prvý klub (súbor) spoločenských tancov. Záujemcov skúšala Mária Kalačová (neskoršie Zagatová). Obdivovala som vtedy jej suverénne vystupovanie a to, ako si hneď vedela získať rešpekt.“ (V bratislavskom Večerníku 25. 7. 2004 je dodatok: „Mala najviac skúseností, lebo už robila asistentku Petrovi Balážovi - bratislavskému tancmajstrovi.“).

Údaj, že E. Medvecká zakladala prvý krúžok na Mladej garde (HST č. 1 - 66) je nielen pravdepodobný, ale aj vydedukovateľný z textu spomienok v r. 1999. Bola však určite prvou inštruktorkou tohto krúžku!

M. Kalačová k tomu uvádza: „ Aby nás bolo v klube viac, usporiadali sme 2. 10. 1957 konkurz pre nových členov (HST-8 - 85). Pod odborným vedením pani Elenky sme hrdo vyberali najšikovnejších záujemcov. Hlavnými skúšobnými - konkurznými tancami boli polka a valčík.

Kto sa vedel pohybovať v rytme týchto tancov, mal predpoklady na prijatie.“ (Na konkurze bol prijatý do krúžku aj M. Štiavnický. Jeho skúšajúcou bola M. Kalačová, pozn. red.).

Ako teda vznikol vysokoškolský krúžok (niekde označovaný aj ako súbor) na študentskom domove Mladá garda? To nie je jasné. Nie je jasný ani presný názov. Isté je, že tam prišla skupina mladých ľudí, ktorá sa sem presunula väčšinou z perfekcií Balážovej tanečnej školy. Podľa M. Kalačovej to boli Miro Nemec, Peter Ševčovič, Stano Novák, René Filustek, Karol Hodinár, Róbert Gregor, Peter Korda, Rudo Převrátil, Ružena Viničenková, Oldřiška Uhrová, Mária Kalačová, Vlado Dado a Alica Kianičková.

Týchto 13 pánov a dám možno považovať za zakladateľov historicky prvého zoskupenia tanečníkov do záujmového krúžku (súboru) spoločenských tancov.

Umeleckými vedúcimi boli Mária Kalačová-Zagatová a Miro Nemec, organizačnou vedúcou Alica Kianičková.

Od prvého dňa bol spolupracovníkom A. Kianičkovej a zástupcom súboru vo výbore Závodného klubu na Mladej garde Ing. Milan Štiavnický, vtedajší vyškolený aktivista OV ČSM Bratislava III.

Prvý dokument o tomto súbore (z pohľadu vysokoškolského klubu Mladej gardy) je z 5. 11. 1957, žiadosť o príspevok vo výške 5 000 Kčs. V žiadosti sa hovorí o “…

vysokoškolskom krúžku spoločenských tancov pri ZK Mladá garda” a je na ňom pečiatka “ROH - Sväz zamestnancov školstva, Závodný klub pri ZV ROH Slovenskej vysokej školy technickej Bratislava“. Podpis je nečitateľný.

V súčasnosti po 60 rokoch musíme tieto úvahy doplniť historickým faktom, že súbor v Mladej garde NEBOL prvým zoskupením tanečníkov. Prvým bol krúžok, ktorý už

v tomto čase začal činnosť pod vedením H. Sirotkovej pravdepodobne v MDKO na Suchom Mýte. Je tiež faktom, že v septembri 1957 J. Remišovský založil tanečný krúžok v Senici.

Po umeleckej stránke kolektívu účinne pomohol SD ĽUT (neskôr OÚ), ktorý na základe pozvania z ÚD LUT Praha z 20. 11. 1957 (č. 12460-57-Ko), vybavovaného Dušanom Konečným a vedúcou tanečného oddelenia Natašou Rybínovou, 30. 11. 1957 vysiela Máriu Kalačovú a Miroslava Nemca na školenie vedúcich súborov, ktoré usporiadal ÚD LUT Praha v telovýchovnom stredisku v Klánoviciach u Prahy v dobe 1. - 8. 12. 1957.

Vyslanie podpísala za prednostu SD ĽUT E. Medvecká, ktorá (v HST č. 8 - 83) píše: „Dušou celého diania boli Maja s Mirom Nemcom. Náš ústav ich hneď vyslal na

školenie pre vedúcich krúžkov spoločenského tanca, ktoré usporiadal pražský Ústredný dom ľudovej umeleckej tvorivosti. Priamo náhoda, že to tak všetko klaplo. Vrátili sa ako vyškolení tanečníci, tréneri (toto slovo je vložené neskoršie, pretože v tom čase tréneri neexistovali, boli to len vedúci súborov alebo učitelia, pozn. aut.), ale čo možno za pár dní? To bol ale vtedy elán, s akým sa začalo nacvičovať. Okrem iného priniesli opis tanca blues a motívy figurálneho valčíka, ktorý ÚD LUT vydal v opise.“

“Bolo to školenie pre vedúcich súborov a pre páry kategórie C a Mária Kalačová sa ho zúčastnila spoločne s Mirom Nemcom. Údajne len preto, že nikto iný si nechcel zobrať dovolenku. Prednášateľmi boli učitelia tanca páni Pešta, Chrastil, Landa, Mědílek, vedúcim školenia bol D. Konečný . Kalačová a Nemec boli školením v Klánoviciach nadšení a pustili sa okrem iného aj do nácvikov motívov figurálneho valčíka prednášaného v Klánoviciach (pravdepodobne od 22. 1. 1958 to bol nácvik prvej slovenskej kolektívnej choreografie, pozn.red.).

Na inom mieste M.Kalačová uvádza, že po návrate z Klánovíc robili s M.Nemcom ukážky (tancov ktoré sa naučili v Klánoviciach) a najmä, že sa celá partia chodila predvádzať do PKO Bratislava, ktoré ako jediné usporadúvalo nedeľné popoludnia.

V januári 1958 vychádzajú v prílohe Ľudovej tvorivosti - Naša práca prvé opisy spoločenského tanca dokonca s pôdorysnými šľapkami „waltz - pomalý valčík“, ktorých

autorkou bola E. Medvecká a lektoroval ich učiteľ tanca Juraj Kellner, vtedajší predseda celoslovenského Poradného zboru pre spoločenský tanec.

Vo Večerníku bol 9. 1. 1958 uverejnený pod nadpisom „Nevieme správne tancovať“ rozhovor s E. Medveckou, kde okrem iného hovorí: „Zvýšiť úroveň spol. tanca patrí k prvoradým úlohám. Školia sa ďalší učitelia spol.tancov a spol. výchovy… zakladajú sa krúžky a súbory… Vytvoril sa celoslovenský poradný zbor pre spol. tanec… Ľudový tanec sa postupne stáva javiskovou záležitostou…hlavným tanečným repertoárom sú však dnes spoločenské tance tzv. moderné, ktoré sa aj u našich ľudí vžili a obľúbili pre markantný rytmus…“

Tieto a ďalšie vety sú prekvapujúce a znamenajú prudký obrat na prospech moderných spoločenských tancov, aj keď niektoré údaje nie sú časovo ohraničené. Kto a kde v tomto čase zakladal krúžky?

Aká bola úloha celoslovenského Poradného zboru pre spol.tanec? Existuje jediný záznam o PZ pre ST - zápis zo zasadnutia 11. 4. 1958, ktorého sa zúčastnili páni Kellner (ako predseda), Sirotková, Tyroler, Šipka a Medvecká.

Poradný zbor existoval už skôr, ako poradný zbor učiteľov tanca (možno bol v r.1957 komisiou pre rekvalifikáciu), keď bol jeho predsedom Juraj Kellner. V článku sa teraz vlastne avízuje vytvorenie PZ v širšom slova zmysle - teda nielen pre učiteľov tanca, ale aj pre vedúcich tanečných krúžkov a teda aj pre amatérske súťažné tancovanie. Usudzujeme tak preto, že po zasadnutí 15. 7. 1958 už bola predsedkyňou Maja Kalačová (a členmi Sirotková, Kellner a Medvecká). Na tomto zasadnutí sa určili skúšky pre nových učiteľov tanca v Gánovciach.

Prvé skupinové predtancovanie

Aktivita Slovenského domu ĽUT pokračovala aj v podobe rokovania s hudobníkom Júliusom Letňanom, ktorý mal skomponovať úvodnú časť pre choreografiu figurálneho valčíka (ku klavírnemu partu valčíka Krasokorčuliari od Valdteufl prikomponoval Július Letňan 48-taktovú predohru pre úvodný nástup do tanca, pozn.red.).

V roku 2002 (Večerník 25.7) E. Medvecká spomína: „Chodila som do Mladej gardy, učila sa s ostatnými, nadväzovala kontakty s českými inštruktormi. Možnosť cvičiť na Mladej garde nestačila, nacvičovalo sa aj v našom ústave na Októbrovom námestí, po pracovnom čase. Priznám sa, že som sa celkom tešila, keď koncom roku 1957 odišla M. Kalačová na liečenie a ja som mohla nacvičovať figurálny valčík… Už v januári 1958 vystúpili členovia KST ŠD MG (správne malo byť označenie súbor, pretože označovanie KST sa ešte nepoužívalo) v Carltone na plese medikov. Spomínam, že úspešne, dnes sa mi nechce veriť, lebo za takú rýchlu prácu a spôsob „málo viem a veľa chcem“ som iných často karhala… Figurálny valčík tancovali páry ako hodinky a iste ešte úspešnejšie vystúpili na plese chemikov 12. 2. 1958, už ako členovia KST PKO v Bratislave, kam kolektív v r.1958 prešiel“.

V r. 2002 sa objavuje aj ďalší nový text: „V tomto a ďalšom dianí sa objavuje Milan Štiavnický, jeden z najiniciatívnejších. Osobnosť vodcovského typu, húževnatý, inteligentný, vytrvalý, ktorý sa neskoršie usilovnosťou vypracoval nielen ako tanečník, inštruktor, ale aj ako odborník - teoretik aj úspešný choreograf. Kiež by mali viacerí takú výdrž a snahu vždy ísť ďalej, neustrnúť, i dačo z jeho ctižiadosti.“.

E. Medvecká nesporne na tejto choreografii spolupracovala, ale nemožno ju uviesť ako autorku choreografie. Nácviky na Mladej garde a aj neskôr v Malej sále PKO viedla a choreografiu vytvárala Mária Kalačová. V tejto dobe bola korepetítorkou - klaviristkou Oľga Budínska - Kucová (viedla aj pohybovú prípravu a step). Existoval len jeden starý gramofón (doniesol ho P. Korda) a autorov vlastný magnetofón M.Štiavnického prvého tesláckeho typu (Sonet Duo), takže nácviky figurálneho valčíka sprevádzala O. Budínska.

Pri nácvikoch stála M.Kalačová na pódiu a pri jednom zle zatancovanom útvare hodila do tanečníkov kľúče…

Brožúrka KST PKO z r.1961 jednoznačne uvádza, že „12. 2. 58 sme tancovali na plese chemikov (v Carlton hale -pozn.aut), kde sa tancoval figurálny valčík v choreografii Maje Kalačovej”. Tento informačný zdroj je správny, aj keď vychádza z kroniky KST PKO, ktorá bola spracovaná dodatočne až v roku 1960.

Obdobne treba brať aj informáciu v HST č.3 – 66, kde sa uvádza:

„Je autorkou (M. Kalačová, pozn. aut.) prvého predtancovania KST (figurálny valčík), s ktorým sa slovenský krúžok zúčastnil prvý raz na Súťaži tvorivosti mládeže“

Taktiež zápis z prvej Celoslovenskej klubovej súťaže v r.1959 v Žiline potvrdzuje, že choreografkou Figurálneho valčíka bola Mária Kalačová-Zagatová.

Z Mladej gardy do PKO

Po počiatočnom nadšení sa už koncom roka 1957 začínajú objavovať prvé náznaky nespokojnosti tanečníkov s podmienkami na Mladej garde. V liste z 15. 1. 1958, ktorý bol zaslaný prof. Ing. Šišolákovi, rektorovi SVŠT, bola informácia o Vysokoškolskom súbore spol.tancov, ktorý t. č. pracuje v priestoroch Mladej gardy, žiadosť o pomoc a radu. Je z neho akosi cítiť, že s podmienkami pre činnosť súboru na Mladej garde to nie je celkom v poriadku, čo bola pravda. V priebehu januára boli čoraz väčšie nedorozumenia s výborom ZK ROH. SVŠT o súbor spoločenských tancov záujem nemala.

Zo zápisnice tzv. výborovej schôdze tanečného kolektívu 21. 1. 1958, ktorá sa konala v priestoroch SD ĽUT sa dozvedáme, že sa zaoberala najmä problémami priestorov, pretože sa zväčšovali problémy s priestormi na MG. Začali sa preto urýchlené hľadania nových priestorov. Nepodarilo sa však získať miestnosť na ul. Kýčerského (vtedajšie Povereníctvo stavebníctva), ani červený kútik Slovenskej odborovej rady, ani miestnosť Stavomontáží (to mali za úlohu M. Štiavnický, R. Viničenková a A. Kianičková).

Z dokumentov M. Štiavnického sa dozvedáme, že „Na zasadnutí výboru Závodného Klubu Mladá garda 29. 1. 58 prišlo ku kontroverzii ohľadom priestorov pre nácviky.

Zistilo sa, že kolektív spoločenských tancov je evidovaný len ako krúžok a preto mu nebude vyplatená dotácia, ktorú poukázal OSZŠ pre súbor.

ZK MG nesúhlasil s predloženým štatútom krúžku… a požadoval mať viacej členov z MG ako aj to, aby v krúžku boli iba študenti SVŠT. Lepšie priestorové podmienky sa nevytvoria. S. Adámka (predseda výboru ZK) predniesol, že: „…alebo činnosť krúžku bude podľa priania ZK MG, alebo si má kolektív hľadať iného patróna“.

To bola výzva pre už vtedajšieho tajomníka súboru M.Štiavnického, aby urýchlene našiel nové priestory pre činnosť. Mal niekoľko rokovaní s vedúcim oddelenia p. Divincom (ktorý konferoval mládežnícke popoludnia v PKO), pripravil návrh štatútu a predložil ho na schválenie riaditeľovi PKO p. Petrášovi.

Vedenie PKO chcelo s vtedajšou učiteľkou tancov – zamestnankyňou PKO Hedou Sirotkovou využiť záujem mládeže o tanečné popoludnia, tzv. čaje o piatej, možno aj

riešiť „výstredné tancovanie a nevhodné spoločenské vystupovanie“. Zhodou okolností chceli (p. Divinec a p. Sirotková) v PKO vytvorit akýsi Klub milovníkov spoločenského tanca (KMST), ktorý však ešte nezačal činnosť a označoval sa v propagačných letákoch len ako klub PKO.

4. 2. 1958 došlo k definitívnej dohode Ing. M. Štiavnického (za súbor) a p. Divinca (za PKO) o podmienkach prechodu kolektívu z Mladej gardy do PKO. Na druhý deň – 5. 2. 1958 boli tieto podmienky predložené PKO písomne a vzájomne odsúhlasené.

Bolo dohodnuté, že bude vhodnejšie vytvoriť nový subjekt a považovať tento deň za deň vytvorenia a založenia Klubu spoločenských tancov PKO Bratislava.

V tomto historickom liste (či dohode) boli dohodnuté okrem iného aj vystúpenie na chemickom plese 12. 2. 1958 a plese PKO 28. 2. 1958. V liste je veľa zaujímavostí

a dôležitých informácií. Napríklad, že sa pre členov klubu zariadi jedna miestnosť opatrená zrkadlami, že dostanú nepretržitú možnosť nácvikov, že sa zaistia inštruktori, že do PKO prechádzajú všetci aktívni členovia, že ich zástupcami sú Štiavnický a Kalačová… že 12 párov vystúpi na plese v PKO 28. 2. 1958, že sa usporiada verejný konkurz (preto plagátiky v električkách) atď.

List podpísal za vedenie súboru tajomník Ing. Milan Štiavnický.

O založení klubu napísal (až) v marci 1958 denník Práca pod nadpisom „Za tunelom čaká prekvapenie“.

Časopis Rytmus v č. 5 - 83 pre zmenu uvádza: „Prvými umeleckými vedúcimi KST PKO boli Mária Kalačová-Zagatová a Miroslav Nemec, bez ktorých by práca v klube

jeho začiatkoch nebola možná. Mali podstatný vplyv na vývoj tanečnej úrovne členov. Tu treba spomenúť tiež prácu Oľgy Budínskej-Kucovej, ktorá dávala párom základy rytmiky a stepu. Organizačným vedúcim klubu - bol neskôr premenovaný na predsedu klubu Ing. Milan Štiavnický. Spočiatku viedol klub po organizačnej stránke, neskôr aj ako tanečník a tréner sa stal osobnosťou, ktorú uznávali a uznávajú nielen tanečníci u nás, ale aj v zahraničí.“

Vo chvíľach zrodu v prvých rokoch po založení klubu bola častým spolupracovníkom Elena Medvecká, pracovníčka Osvetového ústavu v Bratislave. Bez je nezištnej a obetavej pomoci by sa práca ani zďaleka nebola tak rozvíjala a kvalitatívne rástla.

Možno by sa malo správne napísať, že funkcia umeleckého vedúceho (vedúcich) bola v tomto období dôležitejšia, hrala dôležitejšiu úlohu než funkcia organizačného

vedúceho – a aj napriek tomu, že zaisťoval existenciu súboru. Hlad po vedomostiach, hlad po dobrom tancovaní uspokojovali umeleckí vedúci. Preto treba považovať M. Kalačovú-Zagatovú za osobu, na ktorú sa obracal každý, kto chcel mať čokoľvek spoločné so spoločenským tancom.

Chodili k nej pozvania pre členov a pre páry, obracali sa na ňu všetci, čo si mysleli, že treba čosi robiť so spoločenským tancom na Slovensku.

„Nebudeme veľmi nadsadzovať, ak povieme, že rozvoj spoločenského tanca na Slovensku bol (v prvom desaťročí, pozn. aut.) úzko spojený s činnosťou KST PKO Bratislava. Členovia klubu najmä v prvých rokoch vykonávali vo viacerých začínajúcich krúžkoch inštruktáže, trénovali tanečné páry, zakladali nové krúžky, oduševňovali ľudí pre tanec…“ (Rytmus č. 5-83)

Možno aj preto je vhodné uviesť zakladajúcich 17 členov KST PKO, ktorých nadšenie pre spoločenský tanec vyústilo oveľa neskôr až do vytvorenia samostatného tanečného zväzu:

Juraj Baštýř, Anna Gemeranová, Robert Gregor, Karol Hodinár, Eva Jarušeková, Mária Kalačová, Irena Kalačová, Peter Korda, Anton Koreň, Ľudmila Krkošková, Oľga Kucová, Miroslav Nemec, Rudolf Převrátil, Beata Strečoková, Mojmír Struhár, Milan Štiavnický, Oldřiška Uhrová.

Na február 1958 sa viaže aj spomienka autora na mládežnícke popoludnie v PKO 9. 2. 1958, keď sa konala historicky prvá „súťaž“ (ak to možno takto nazvať) slovenských párov vo valčíku, ktorú vyhral Milan Štiavnický s partnerkou Máriou Kalačovou (ako cenu dostali gramoplatňu s ruskými melódiami).

1958 – prvý rok súťaží

V niektorých spomienkach sa nachádza informácia, že „po už spomínanom chemickom plese 12. 2. 1958 nasledovalo obdobie príprav na obvodné a krajské kolo Súťaže tvorivosti mládeže (ďalej STM) v spoločenskom tanci. Účasť na nich mala slúžiť na to, aby sa páry „prepracovali“ k účasti na Stretnutie mládeže na Dunaji - 2. ročník Ústredného kola STM 24. 6. - 6. 7. 1958.

Z týchto a aj z nasledujúcich textov sa dá vydedukovať, že po prvom ročníku súťaže, ktorého garantom boli garantom domy ĽUT, prišlo k zmene (ktorá znamenala záchranu a podporu pre vznikajúce krúžky, kluby a vytvárané osvetové strediská), podľa ktorej hlavným organizátorom či garantom Súťaže tvorivosti mládeže (STM) bol Česko-slovenský zväz mládeže. Preto začína označovanie STM = Súťaž tvorivosti mládeže. Vyhlasoval ju Ústredný výbor ČSM v Prahe a jej ročník začínal súťažením na úrovni obvodu, mesta, okresu, kraja atď. Z tohto dôvodu vyhlasovateľom a usporiadateľom v Bratislave bol Mestský výbor ČSM, na Slovensku potom Slovenský ústredný výbor ČSM.

Prvé obvodné kolo STM (na úrovni mesta) v Bratislave sa konalo 20. 3. 1958 v Dome poštárov na Banskobystrickej ul. a my vieme, že ho vyhrali M. Nemec s M. Kalačovou. Nie je však z neho záznam. Je to škoda, pretože ide o prvú STM na ktorej sa zúčastnili bratislavské páry.

Krajské kolo STM bolo 24. – 25. 4. 1958 v Dome lodníkov na Martanovičovej ulici v Bratislave. Článok pod názvom „Spoločenský tanec na programe STM“ priniesol

bratislavský Večerník 29. 4. 1958.

Tu sa (v článku) po prvý raz objavujú mená súťažiacich sólových párov:

1. Nemec – Kalačová, 2. Převrátil – Uhrová, 3. Gregor – Huljaková, 4. Dado – Viničenková,

5. Struhár – Strečoková, 6. Hanula – Kulhavá, 7. M.Struhár – Štandlmannová, 8. Korda

– Krkošková, 9. Pavlička – Sergovičová.

KST PKO Bratislava sa v tomto období sústreďovalo na vystúpenia, v ktorých sa „ukazovalo správne tancovanie“. Napríklad 1. 5. 1958 sa urobila propagačná súťaž

4 párov vo waltze (1. miesto Štiavnický-Kalačová), alebo 11. 5. 1958 a 23. 5. 1958 sa zorganizovalo študentské dopoludnie s ukážkami tancov, konferovaním a spoločenskou výchovou. Tieto dopoludnia boli organizované pravidelne každý týždeň.

8. 6. 58 vychádza v Smene článok „Blues, tango a waltz“, v ktorom informuje organizačný veduci Ing. Štiavnický o činnosti klubu – krúžku PKO a jeho cieľoch. Uvádza sa, že majú 50 členov, nacvičujú so začiatočníkmi a pokročilými, zúčastnia sa celoštátneho kola STM, že majú nedostatok opisov tanečných figúr atď. Aj keď je uvedené, že sú zatiaľ jediným krúžkom v tejto disciplíne na Slovensku, dozvedáme sa, že záujem o prácu s tanečným krúžkom bratislavskí taneční majstri – s výnimkou Sirotkovej – nemajú, lebo ide o amatérsku (rozumej neplatenú) záležitosť. Pozornosť si zasluhuje však text:

„Nebude azda odbočením, keď povieme, že podobný krúžok vznikol aj v Piešťanoch, no pomaly zaniká pre úplný nezáujem Domu osvety…“ Ak je táto informácia pravdivá, potom by tento piešťanský krúžok bol po Žiline jedným z prvých, ktoré na Slovensku vznikli!

Možné to je, pretože 7.– 8. 6. 1958 sa uskutočnili ukážky členov KST PKO Bratislava v Thermii Palace v Piešťanoch v tancoch waltz, valčík, tango, quickstep a blues (Kalačová, Gemeranová, Strečoková, Denková, Uhrová, Gregor, Korda, Mravec, Struhár, Šidelský a Štiavnický.)

24. 6. – 6. 7. 1958 sa uskutočnilo v Bratislave ústredné kolo STM pod názvom „Stretnutie mládeže na Dunaji“. V jeho rámci sa uskutočnili aj súťaže v spoločenských tancoch.

2. 7. 1958 boli súťaže párov, 3. 7. 1958 súťaže súborov. Stručné výsledky priniesol Večerník 7. 7. 1958, kompletné výsledky potom denník Smena dňa 11. 7. 1958. Podľa nich v kategórii začínajúcich súborov 1.a 2. miesto nebolo udelené a KST PKO Bratislava získal 3. miesto (figurálny valčík), v jednotlivcoch v kategórii začínajúcich sa na 2. mieste umiestnili Maja Kalačová-Miroslav Nemec (a bola im udelená trieda C – ako prvému slovenskému páru), 3. miesto Oldřiška Uhrová-Rudolf Převrátil a čestné uznanie získali Hedviga Standlmannová – Miroslav Struhár. Na záver ÚK STM sa pred areálom PKO na dunajskom nábreží tancovala kompozícia, ktorú na hudbu A. Boudu pripravila E. Medvecká. Vďaka tomu dalo PKO ušiť krásne trojfarebné spodničky – čo bol na tie časy nezabudnuteľný zážitok…

Pozoruhodná je krátka noticka v Smene 8. 7. 1958, kde sa pod titulkom „Nové disciplíny“ okrem iného hovorí: „Zvlášť blízke mladým ľuďom (a preto isto budúcnosťou) je študovanie spoločenských tancov. To, čo v tomto odvetví predviedli najmä české súbory, patrilo k veľmi príjemným zážitkom Stretnutia. Takt, gracióznosť, spoločenská uhladenosť, to všetko sú vlastnosti, po ktorých mladý človek túži. Vznik súborov tohto druhu je preto aj na Slovensku vecou, do ktorej sa musíme pustiť, aby nás o rok priatelia z českých krajov nezahanbovali.“

Pre bratislavských tanečníkov bolo na tomto ÚK STM nemenej dôležité, že sa utvorila družba s tanečníkmi KaSSOD Praha, ktorej iniciátorom bol Slávo Rabas.

Na jeseň 1958 (29. 11. 1958) sa uskutočnila Veľká cena Liberca o Šlechtův pohár, ktorá je prvou súťažou slovenských párov mimo územia Slovenska. Organizátorom účasti na tejto akcii bol Jozef Remišovský. Na súťaži štartovalo celkom 35 párov a slovenské páry sa umiestnili takto:

7. Nemec – Kalačová, 10. 11. Filustek – Jautová a Štiavnický – Heda Sládková, 12. Korda – Krkošková, 13. Gregor – Kordošová, 14. Galamboš – B. Sládková, 17.

Převrátil – Uhrová (všetko KST PKO Bratislava), 19. Špalek – Makovská, 21. Struhár – Sergovičová (obaja MV ČSM), a páry JSŠ Senica: 23. Ilčík – Benešová, 26. Ištván – Kozáková, 29. Bartušek – Vopiová, 31. Varga – Mašlerová, 33. Badura -Borbanová.

Ukážky tancoval Karol Hodinár s Annou Gemeranovou (partnerka sa však už o týždeň predstavila na ukážkach v PKO Bratislava s Ing. Jánom Bernauerom). Ukážky

(moskovský valčík) tancovali aj Miro Nemec s Majou Kalačovou.

Začiatky tanečného vzdelávania

V tomto období začína Slovenský Dom ĽUT – jeho tanečné oddelenie – taktiež nové školenie kandidátov učiteľov spoločenských tancov a spoločenskej výchovy (vyplýva z úlohy celoslovenskej konferencie osvetových pracovníkov 30. 7. 1956 (pozri rukopis M. Štiavnického).

M. Štiavnický vo svojom rukopise (str. 22) tiež uvádza informáciu, že toto školenie sa konalo v dňoch 1. – 15. 6. 1958 (chýba údaj kde) a prednášali na ňom Otakar Landa, Eva a Jiří Strejcovci z Prahy, Juraj Kellner, Dezider Urbánik a Cyril Zálešák. Korepetítorom bol Gejza Oláh z Kežmarku, vedúcou školenia Elena Medvecká.

Frekventanti:

Alexander Vozár (Bratislava)

Olga Vozárová (Bratislava)

Milan Kučera (Púchov)

Slávo Chmela (Žilina)

Alojz Slováček (Prešov; existuje záznam, že bol tanečným majstrom aj v Kežmarku)

Margita Schonwitzká (Michalovce)

Miroslav Nemec (Bratislava)

Mária Kellnerová (Šahy)

Jozef Remišovský (Bratislava)

Oľga Štibravá (Nitra)

Viola Gáliková (Poprad; nedokončila)

Otakar Kušnír (Karlovy Vary; nedokončil)

Oľga Jakabová (Martin; nedokončila)

Napriek tomu, že nie je v zozname, existuje dokument, že 16. 5. 1958 sa prihlásila do tohto školenia aj Mária Kalačová a požiadala SD ĽUT o dovolenie urobiť kandidátske - učiteľské skúšky.

Tento I.turnus školenia nových učiteľov tanca, ktorý realizoval SD ĽUT - Slovenský dom ľudovej umeleckej tvorivosti (Osvetový ústav ešte nebol vytvorený, pozn. aut.) zohral veľmi dôležitú úlohu v rozvoji spoločenského tanca na Slovensku (a teda nielen v Bratislave). Jeho vyhodnotenie bolo 15. 7. 1958 na zasadnutí Poradného zboru pre spoločenský tanec, ktorého sa zúčastnili p. Medvecká, p. Sirotková- Bratislava a p. Kellner- B. Bystrica. Tu sa určilo, že záverečné skúšky nových učiteľov tanca budú na poslednej časti školenia 1. - 3. 9. 1958 v Gánovciach.

Školenie úspešne zakončili skúškami títo 11 učitelia tancov:

Oľga Čákayová

Slávo Chmela

Jozef Remišovský

Alexander Vozár

Oľga Vozárová

Margita Schonwitzká

Milan Kučera

Mária Kellnerová

Alojz Slováček

Miroslav Nemec

Mária Kalačová

V tomto období postupne vznikali aj ďalšie krúžky spoločenského tanca na Slovensku - v roku 1958 to boli krúžky JSŠ Senica (Jozef Remišovský), Slovena Žilina (Slavo Chmela), MV ČSM Bratislava (Heda Sirotková), KV ČSM (Alexander Vozár), VŠP Nitra (január 1959), Slovan CHZJD Bratislava (september 1959) a KST PKO Košice (4. 12. 1959) atď.

„V rozvoji masového spoločenského tanca na Slovensku zohráva dôležitú úlohu ČSM, ktorý už na jeseň 1958 (17.11 - 6. 12.) a v roku 1959 organizuje dva desaťdňové turnusy školenia vedúcich krúžkov voľného času (a spol.tanca). Z prihlásených 130 absolvovalo 90 (podľa ĽT 1959, str. 29):

Erika Hartmannová (Prešov), Irena Števková (Tlmače), Jana Tonayová (?), Jana Nemcová (Košice), Berco Gerec (Košice), Ján Kapusta (Košice), Paľo Belo (Zvolen),

Ján Hoffman (?), Hodasová (Žilina), Dáša Malá (?), Milan Mlsna (Bratislava) a ďalší absolventi (bulletin Majstrovstiev SSR 1971).

„… Aj krajské domy osvety v Nitre a Košiciach zásluhou svojich metodikov Oľgy Čákayovej a Hany Mačugovej prispievajú nemalou mierou k rozvoju amatérskej ZUČ…“ (bulletin Majstrovstiev SSR 1971).

Možno by sa malo na tomto mieste zhodnotiť, akým prínosom bola prítomnosť Ing.Jána Bernauera v Bratislave (v KST PKO od septembra 1958).

Prvá zmienka o ňom je spojená s ukážkami v PKO, ktoré tancoval s Annou Gemeranovou 6. 12. 1958. Potom bol umeleckým vedúcim KST PKO Bratislava (spolu s M. Nemcom). Od začiatku členstva v KST PKO predstavoval tanečníka o jeden stupeň skúsenejšieho a kvalitnejšieho, tanečníka ktorý poznal „lepšie“ metódy práce v Prahe, kde bol tanec rozvinutejší. Jeho iniciatíva posunula rýchlejšie vývoj na Slovensku dopredu. Najmä preto, že slovenských tanečníkov usmernil, že bez znalosti teórie, schopnosti čítať tanečné popisy nie je možné dostať sa ani na úroveň českých kolegov. Za jeho pomoci získava Ing. M. Štiavnický od Jiřího Strejca opisy A. Moora: Revidovaná technika ŠTT a už na jeseň r. 1958 za jeho spolupráce dokončuje preklad opisov základných figúr štandardných tancov. Tento preklad (označený ako interný materiál KST PKO) vydal M. Štiavnický vo vlastnej réžii ako prvé skriptá vydané na Slovensku z odboru spoločenských tancov.

Anka Reháková-Gemeranová (prvá slovenská partnerka Jana Bernauera) na svojho partnera spomína v liste Jurajovi Komorovi takto:

„Moja tanečná éra sa začala konkurzom v Mladej garde v roku 1957, keď som sa stala členkou krúžku spoločenských tancov. Neskôr, po prestupe do PKO, sme sa s mojím prvým tanečným partnerom nezhodli a tak som prestala navštevovať tréningy, nevediac ako ďalej. Ale láska k tancu zvíťazila a vrátila som sa. Bolo to v septembri 1958. Môj pôvodný partner mal už novú partnerku a mne pomohol „osud“. Práve vtedy do klubu prišiel prvýkrát študent Honzo Bernauer z Prahy. On bol bez partnerky, ja som bola bez partnera, tak sme to spolu skúsili. Vtancovali sme do spoločnej tanečnej rozprávky. Boli sme pre seba tanečne stvorení. Pre mňa sa však začal tvrdý tréning pri Honzovej mimoriadnej trpezlivosti. Trénovali sme spolu sami len podľa Honzových tanečných skúseností. Dvakrát sme boli na tréningu aj v Prahe. Tam nás trénoval majster Jan Pavlík, ktorý odobril naše spoločné tancovanie. Páčili sme sa mu.

V Bratislave okrem tréningov v Malej sále v PKO sme trénovali všade tam, kde nám zdarma ponúkli miestnosť a magnetofón. Honzo mal akurát magnetofónové pásky. Najčastejšie sme chodili do „červeného kútika“ Univerzitnej knižnice. Aby som sa Honzovi aspoň trošku tanečne vyrovnala, tvrdo som na sebe pracovala. Často som trénovala sama a opakovala si kroky, ktoré ma Honzo naučil. Podarilo sa nám čoskoro tancovať tak, že sme mohli robiť ukážky tancov na plesoch a zúčastniť sa aj klubových súťaží. 30. novembra 1958 na súťaži

„Velká cena Liberce o Šlechtův pohár“ Honzo posledný raz tancoval so svojou pražskou partnerkou Doris Papouškovou a ja som sa len ľútostivo prizerala. Spomínam si na ples v Mladej garde, kde okrem iných tancov, ktoré patrili do súťažného repertoáru, Honzo chcel ukázať aj rock and roll. Mali sme ho celkom dobre nacvičený

a Honzo sľúbil, že ma nebude prehadzovať cez plecia. No sľub pri tanci nedodržal. Prehodil ma raz, prehodil druhý raz a pri jeho šikovnosti a obratnosti sa mu to podarilo v tanečnom rytme a pritom som ani nespadla. Vlastne sa mi to aj zapáčilo. Dobrovoľne by som s tým asi vopred nebola súhlasila.

5. apríla 1959 sme sa zúčastnili, ako pár č. 30 prvej celoslovenskej súťaže v Žiline, kde sme získali víťazstvo v kategórii zvlášť vyspelých (asi trieda B) - prvý titul majstrov Slovenska vtedy vraj „neoficiálne“, lebo tituly sa vtedy neudeľovali. Ďalší úspech, samozrejme s Honzovým pričinením, sme priniesli pre KST PKO,

v podobe 3. miesta v celoštátnej súťaži v Ústrednom kole STM v Rajeckých Tepliciach 17. - 20. júna 1959. Tu sme súťažili aj s českými pármi, z ktorých si pamätám manželov Císařovcov a Kochtovcov, ktorí obsadili prvé dve miesta pred nami.

Moje spomienky na chvíle „pretancované životom“ s Honzom sú nádherné a veľmi často aj úsmevné. Obdivovala som jeho okamžitú pohotovosť, napr. keď mi pri tanci spadla spodnička, Honzo ju odkopol nabok a tancovali sme ďalej, akoby sa nič nebolo stalo. Raz sa mi podarilo opätkom vstúpiť do manžety nohavíc vedľa tancujúceho pána. Honzo ma v momente nadvihol, teda vyzul z manžety a bezpečne sme oba páry tancovali ďalej. Neviem veru, či by ešte niekto z pánov mal takú rýchlu reakciu ako mal Honzo, môj vynikajúci partner. Ako som sa začala frajeriť s mojím terajším manželom, ktorý nemal blízky vzťah k tancu, prenechala som Honza

Božke Sládkovej a tak som aj zakončila svoje tancovanie v KST PKO. Potom už v roku 1961 som sa začala volať Reháková a venovala som sa iba tancu v domácnosti.

Asi to tak všetko s mojím skutočným tancovaním bolo krátke, ale nádherné - bol to osud. Vďaka ti, Honzo, za všetko! Anka“.

Veľké súťaže v roku 1959

Prvá celoslovenská súťaž sa konala v Žiline 4. - 5. 4. 1959. Bola uskutočnená jednoznačne z iniciatívy Žilinčanov (Chmela a Valentko) a Osvetového ústavu - osobne E. Medveckej (preto bol vedúcim súťaží J. Remišovský).

Citujme zo spomienok E. Medveckej (Rytmus č. 10 - 83):

„Táto 1. celoslovenská súťaž je pre mňa nezabudnuteľným zážitkom. Už v úvode, keď páry valčíkom zaplnili parket… neuvedomila som si, že je to výsledok práce čosi viac ako jedného roka. Zhodou okolností to vtedy boli nadané, disponované páry… Akú prípravu mohli mať tanečníci? Aj keď k nám už chodili inštruktori z Prahy… Z dnešného pohľadu (r. 1983, pozn. aut.) ju vidím ako jednu z takých súťaží, na ktorej dominovala vlastná tvorivosť, tvorivosť bez zábran, či je to v súlade so svetovým trendom. Najviac mi utkvel v pamäti quickstep, v ktorom naši tanečníci priamo vymýšľali figúry aplikujúc niektoré z krasokorčuliarskych. Aj tak ich nazvali, napr. akselpaulsen (išlo o dvojspin, pozn. aut.) a pod… Málo sme vedeli a boli sme obdivuhodne smelí…Isté je, že táto 1. celoslovenská súťaž bola medzníkom v celkovom vývoji, ňou začína sa isté zabrzdenie rýchlej práce, začína sa postupnosť, systematickosť výcviku, práca na zostavení základných povinných figúr pre nácvik, úsilie o technickú zdatnosť bezpodmienečne potrebnú pre ďalší umelecký rast a výkon. Po tejto súťaži sa už hlásia snahy vedieť, ako to robia v zahraničí, snahy o kontinuitu s medzinárodným trendom.“

Výsledky (časopis Ľudová tvorba č.5 - 59):

Začiatočníci I:

1.Rajský - Hodasová, Slovena Žilina

2.Ilčík - Benešová, JSŠ Senica

3. Kniez - Brezinová, MV ČSM Bratislava

Začiatočníci II:

1. Hidvéghy - Šereková, PKO Bratislava

Pokročilí I:

1. Milan Štiavnický - Heda Sládková, PKO Bratislava

2. Rudolf Převrátil - Oldřiška Uhrová, PKO Bratislava

3. Róbert Gregor - Helena Sládková, PKO Bratislava

Pokročilí II:

1. Ivan Galamboš - Božena Sládková, PKO Bratislava

2. Miroslav Nemec - Mária Kalačová, PKO Bratislava

Osobitne vyspelí:

1. Jan Bernauer - Anna Gemeranová (Reháková), PKO Bratislava (bez konkurencie, tancoval aj ukážky latiny).

Podľa archívu M. Štiavnického tancovali aj Denk, Hodinár, Korda, Ferstl, Baštýř, Hidvéghy, Filustek, Brabec a Fodor s partnerkami. Bola predvedená prvá „súťažná“ choreografia na Slovensku: Figurálny valčík (choreografia Mária Kalačová-Zagatová).

Vedúcim súťaže bol Jozef Remišovský.

Rozhodovali: Václav Brouček, Ján Dobránsky, Irena Pavlitová, Dušan Konečný…

Páry boli z krúžkov: Tlmače, Trenčín, MV ČSM Bratislava, KST PKO Bratislava a Slovena Žilina.

Informáciu pod nadpisom „Súťaž v spol.tanci, úspech bratislavských tanečných dvojíc“, priniesol Večerník 6. 4. 1959: „Je to prvý krok k úspešnému rozšíreniu tejto disciplíny, ktorá na Slovensku nezapustila dosiaľ pevnejšie korene. Po tejto súťaži je nádej, že sa spoločenský tanec stretne aj u nás so záujmom a porozumením…“

18. - 19. 6. 1959 sa uskutočnilo v Rajeckých Tepliciach Ústredné kolo Súťaže tvorivosti mládeže, na ktorom sa oficiálne po prvý raz zúčastnili páry Slovenska z odboru nefolklórneho spoločenského tanca (nie reprezentanti folklórnych súborov!).

KST PKO Bratislava reprezentovali: Nemec, Prevrátil, Gregor, Hodinár, Korda, Štiavnický, Filustek, Galamboš, Bernauer, Bencúr, Brabec a Holéczy s partnerkami.

Slovenské páry dosiahli v konfrontácii s českými kolegami tieto umiestnenia (časopis

Ľudová tvorba č. 9 - 59, str. 398 - 400):

Začiatočníci I: Rajský – Hodasová, Žilina

Menej pokročilí II:

1. Klouček - Rosslová, Praha

2. Milan Štiavnický - Heda Sládková, Bratislava

3. Róbert Gregor - Helena Sládková, Bratislava

Vitvera - Hejduchová, Praha

Čestné uznanie:

Filustek - Tatarková a Převrátil - Uhrová, Bratislava

III. Pokročilí:

1. František Vichta - Milena Vanišová, Praha

2.Miroslav Nemec - Mária Kalačová, Bratislava

3.Ivan Galamboš - Božena Sládková, Bratislava

IV. Vyspelí: 1.Milan Bouma - Ludmila Řandová, Praha

2. Karel a Eliška Schmidtovci, Praha

3.Jan Bernauer - Anna Gemeranová, Bratislava

Voľné tance: Ivan Galamboš - Božena Sládková - čestné uznanie

Diplomy za zásluhy o rozvoj tanečnej a spoločenskej výchovy na Slovensku dostali Medvecká, Nemec, Kalačová a Štiavnický.

Na záver ÚK STM sa 21. 6. 59 v Žiline uskutočnila konferencia o spoločenskom tanci.

Istým spôsobom patrí do slovenskej histórie, že určitú rolu zohrali v začiatkoch súťaží 3 sestry Sládkové. Heda (kratší čas partnerka Štiavnického), Helena (partnerka Róberta Gregora) a Božena (partnerka Ivana Galamboša), ktorá sa dopracovala do úrovne najlepšieho slovenského páru s Honzom (Janom) Bernauerom, s ktorým sa ako prvý slovenský pár zúčastnili r. 1962 na ME v štandarde (vo Viedni) a pokračovala neskoršie v tanci s manželom Mirom Nemcom.

Tri sestry - „sudičky“ symbolicky previedli slovenský súťažný tanec z pionierskych päťdesiatych rokov do novej éry - do turbulentných a dynamických šesťdesiatych rokov, keď už na Slovensku môžeme hovoriť o skutočnom súťažnom tancovaní. Ale to už je predmetom ďalších kapitol tejto knihy…

PREZÍDIÁ A PREZIDENTI

• Ing. Milan Štiavnický
• Ing. Milan Tomašovič
• Ing. Miroslav Lenárt
• Ing. Katarína Baluchová
• Mgr. Petr Horáček

ŠTRUKTÚRA A ORGANIZÁCIA TANEČNÝCH SÚŤAŽÍ NA SLOVENSKU

PREHĽAD VÝSLEDKOV MSR 1959 – 2017

• Štandard, latina, 10 tancov
• Formácie
• Kolektívne predtancovania
• Voľné tance, exhibície a showdance
• Družstvá

UNIVERZITNÝ TANEČNÝ ŠPORT NA SLOVENSKU

– Výsledky Akademických MSR 2004 – 2017

– Medzinárodné súťaže akademikov 2010 – 2017

Externé odkazy

• www.dancesportinfo.net
• www.szts.sk
• vwww.worlddancesport.org
• www.wdcdance.com
• www.paralympic.org
• www.sztsv.sk