Rudolf Eitelberger
| Rudolf Eitelberger | |
 rakúsky historik umenia | |
| Narodenie | 17. apríl 1817 Olomouc, Morava |
|---|---|
| Úmrtie | 18. apríl 1885 (68 rokov) Viedeň, Rakúsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Rudolf Eitelberger |
Rudolf Eitelberger, celým menom Rudolf Eitelberger von Edelberg (* 17. apríl 1817, Olomouc – † 18. apríl 1885, Viedeň) bol rakúsky historik umenia, prvý Ordinarius (profesor) dejín umenia na Viedenskej univerzite (od roku 1852).
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Rudolf Eitelberger bol synom vojenského dôstojníka, v Olomouci študoval najprv právo, potom prestúpil na románske jazyky. V rokoch 1839 až 1848 prednášal na Viedenskej univerzite filológiu. V dejinách umenia bol samoukom, prednášal ich ako súkromný docent. Pred revolúciou roku 1848 bol presvedčeným reformistom, počas revolúcie pracoval ako redaktor prorevolučného literárneho časopisu Wiener Zeitung. Obzvlášť sa venoval úlohe dejín umenia vo vzdelávaní umelcov. Publikoval polemiku proti pedagogickým metódam Ferdinanda Georga Waldmüllera, ktorý bol v tom čase riaditeľom Akadémie výtvarných umení.
V roku 1850 vystúpil so sériou prednášok z dejín výtvarného umenia; prvá z nich mala titul Die Bildungsanstalten für Künstler und ihre historische Entwicklung (Inštitúcie pre vzdelávanie umelcov a ich historický vývoj). Eitelbergerove aktivity upútali pozornosť rakúskeho ministra náboženstva a školstva, grófa Leopolda von Thun-Hohenstein, ktorý sa pokúsil zariadiť mu miesto profesora histórie umenia na Viedenskej univerzite. Vzhľadom na kontroverznosť Eitelbergerových teórií a politickej aktivity, cisár František Jozef I. návrh na jeho menovanie vetoval. Minister Thun-Hohenstein po čase svoj návrh zopakoval a Eitelberger bol 5. novembra 1852 vymenovaný za profesora dejín a archeológie umenia (Professor für Kunstgeschichte und Kunstarchäologie).
Eitelberger sa ako profesor venoval nielen pedagogickej, ale aj vedeckej práci. Spolu s Gustavom Heiderom pubikoval dvojzväzkové dielo Mittelalterliche Kunstdenkmäler des österreichischen Kaiserstaates (Stredoveké pamiatky v Rakúskom cisárstve), v roku 1871 založil zborník Quellenschriften für Kunstgeschichte (Pramene k dejinám umenia).
Rudolf Eitelberger a Jakob Falke roku 1864 založili k.k. Österreichisches Museum für Kunst und Industrie (C.-k. rakúske múzeum umenia a priemyslu), dnešné Österreichisches Museum für angewandte Kunst (Rakúske múzeum úžitkového umenia). Inšpiráciou pre nich bolo South Kensington Museum (dnes Victoria and Albert Museum) v Londýne, prvé múzeum úžitkového umenia na svete. Roku 1868 založil – ako vzdelávaciu zložku múzea – Kunstgewerbeschule, dnešnú Universität für angewandte Kunst (Univerzitu úžitkového umenia).
Eitelberger prízvukoval prioritný význam umeleckých diel v histórii umenia, preto prednášal výlučne vo výstavných priestoroch svojho múzea. Jeho dôraz na dôkladnú pozornosť vizuálnej stránke výtvarných diel sa stal charakteristickou črtou viedenskej školy dejín umenia; v tomto duchu pokračovali jeho žiaci a nasledovníci Moritz Thausing, Franz Wickhoff a Alois Riegl. Eitelbergerov záujem o historický kontext umeleckých diel je ďalším znakom viedenskej školy dejín umenia; tento smer sledoval najmä Julius von Schlosser.
Vďaka svojej oddanosti vzdelávaniu súčasných umelcov a dôrazu, ktorý kládol na význam umenia minulosti pre umenie súčasnosti, sa Eitelberger stal ústrednou postavou hnutia historizmu v Rakúsku 19. storočia. Dejiny umenia a umeleckú tvorbu považoval za jeden celok; túto zásadu sformuloval vo vete: „Ten, kto sa chce venovať dejinám umenia, musí mať prirodzenú náklonnosť k umeniu samému.“[1]
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
- Die Reform des Kunstunterrichts und Professor Waldmüllers Lehrmethode. Wien, 1848.
- Cividale in Friaul und seine Monumente. Wien, 1857.
- Mittelalterliche Kunstdenkmale des österreichischen Kaiserstaates, dva zväzky. Wien, 1858-60.
- Die preisgekrönten Entwürfe zur Erweiterung der inneren Stadt Wien: mit sieben in der Kaiserlich-Königlichen Hof- und Staatsdruckerei in Farbendruck ausgeführten Plänen und einem erläuternden Texte. Wien, 1859.
- Editor, Quellenschriften für Kunstgeschichte und Kunsttechnik des Mittelalters und der Neuzeit, 18 zväzkov. Wien, 1871 – 1908.
- Gesammelte kunsthistorische Schriften, štyri zväzky. Wien, 1879-94.
Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ „Man muß für Kunst selbst veranlagt sein, wenn man Kunstgeschichte treiben will.“ Citácia podľa Lachnit, E.: Die Wiener Schule..., s. 24.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- Lachnit, E.: Die Wiener Schule der Kunstgeschichte und die Kunst ihrer Zeit. Wien-Köln-Weimar, 2005.
- Nebel, E.: Die kunstpädagogischen Ideen, Theorien und Leistungen Rudolf von Eitelbergers (Diss.). Wien, 1980.
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Eitelberger-Edelberg Rudolf von. In: Österreichisches Biographisches Lexikon 1815 – 1950 (ÖBL). Band 1, Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, Wien 1957, S. 239 f. (Direktlinks auf S. 239, S. 240)
- Eitelberger at the Biographical Dictionary of Art Historians Archivované 2016-03-05 na Wayback Machine