Taisen Dešimaru
| Taisen Dešimaru | |
 Taisen Dešimaru v Holandsku (1967) | |
| Rod. meno | Jasuo Dešimaru |
|---|---|
| Narodenie | 29. november 1914 Saga, Kjúšú, Japonsko |
| Úmrtie | 30. apríl 1982 (67 rokov) Tokio, Japonsko |
| Známy vďaka | Zakladateľ Sótó zenu v Európe |
| Poznámky | Učiteľ: Kódó Sawaki Predchodca: Reirin Yamada |
| Odkazy | |
| Webstránka | zen-azi.org |
| Commons |  Taisen Dešimaru |
Jasuo Dešimaru (* 29. november 1914, Saga – † 30. apríl 1982, Tokio), tiež známy ako „Mokudó Taisen“, viac ako Taisen Dešimaru (jap. : 弟子丸 泰仙, Dešimaru Taisen), bol japonský zenový majster školy sótó zen a jeden z hlavných misionárov zenového budhizmu na západe. Bol zakladateľom a inšpiroval k založeniu mnohých skupín a centier (japonsky dódžó) v Európe.
Vo svojom učení trval na skutočnosti, že zen je praxou „tu a teraz“.
Taisen Dešimaru bol žiakom Kódó Sawakiho a majstrom Sandó Kaisena, Étienne Zeislera a ďalších. Priniesol zenové učenie do Európy. Je teda považovaný za prvého patriarchu Európskeho zenu.
Biografia[upraviť | upraviť zdroj]
Jasuo Dešimaru sa narodil neďaleko miesta Saga v Japonsku. V mladosti sa mu dostalo samurajskej výchovy od jeho dedka. Silno ho ovplyvnila aj hlboká viera jeho matky.
| „ | Vysokoškolské štúdiá absolvoval Taisen Dešimaru na Jokohamskej univerzite, kde študoval ekonómiu. Počas štúdií začal navštevovať miestny protestantský kostol – údajne aby sa priučil angličtine, kde mu pastorova dcéra dávala hodiny angličtiny a kresťanstva. Dešimaru vtedy pochopil, že kresťanstvo a amidizmus sú si v niečom podobné. Tiež si však uvedomil, že sú v zásadných bodoch odlišné. Z protestantského prostredia Jokohamy sa Dešimaru presunul do Kamakury, pobrežného mesta na juhozápad od Tokia, ktoré bolo v 13. storočí útočiskom čínskych chanových mníchov, ktorí tu pod patronátom rodu Hódžó zakladali jedny z prvých zenových chrámov školy Rinzai v Japonsku. V chráme Engakudži, v ktorom mimochodom praktikoval aj D. T. Suzuki, absolvoval Dešimaru svoj prvý seššin. | “ |
| – Zuzana Kubovčáková[1]
| ||
Na prvom seššine, priamo počas zezenu, po nepozornosti kjósaku (funkcia v tradícii zenu), došlo k potýčke medzi Dešimaurom a kjósaku.[1]
| „ | Po tejto skúsenosti v chráme školy Rinzai sa Dešimaru vybral za majstrom školy Sótó menom Sawaki Kódó, ktorý mal v tej dobe na starosti výcvik mníchov v meditačnej sále dódžó, v chráme Sódžidži, v dnešnej Jokohame. Majster Sawaki bol významnou postavou školy Sótó, veľkým učencom a znalcom diela Šóbó genzó majstra Dógena. | “ |
| – Zuzana Kubovčáková[1] | ||
Keď v roku 1941 vstúpilo Japonsko do vojny, Dešimaru musel opustiť ženu a syna, ktorý sa mu práve narodil, a odišiel na päť rokov do Indonézie. Krutosti vojny na ňom zanechali nezmazateľné stopy. Po vojne sa vrátil do Japonska a ku Kódó Sawakimu, a zostal s ním až do jeho smrti v roku 1965.
Tesne pred majstrovou smrťou prijal od Sawakiho mníšske vysvätenie denkai s menom Mokudó Taisen, čo znamená „Sieň ticha“, „Pustovník pokoja“ a zároveň dostal najvyššie vysvätenie školy Sótó, tzv. šihó, ktoré mu bolo neskôr potvrdené aj majstrom Reirin Jamadom. Následne vypočul majstrove prianie šíriť zenové učenie v Európe.[1]
V roku 1967 prišiel na pozvanie skupiny makrobiotikov, vlakom naprieč transsibírskou magistrálou, do Paríža, kde sa ubytoval v miestnom makrobiotickom obchode, kde si na živobytie zarábal japonskými masážami Shiatsu a hodinami kaligrafie. Začal učiť zen a predávať tak učenie svojho majstra. Za krátku dobu vytvoril veľkú skupinu praktikujúcich, usporadúval veľké ústrania (seššiny), písal knihy, učil, odkazoval zazen a založil asociáciu: Association Zen Internationale.[2]
| „ | Posledným veľkým krokom majstra Dešimarua bolo vybudovanie kláštora podľa vzoru japonského Eiheidži. Do La Gendronnière[2], ktoré vzniklo v roku 1979 pri meste Blois, mienil Dešimaru priviesť japonských učiteľov, aby tu odovzdávali zenové učenie európskym žiakom. Dešimaru však v roku 1981 ochorel a nasledujúceho roku sa vrátil do Japonska. Zomrel v Tokiu 30. apríla 1982 a pochovaný je v už spomínanom chráme Teišódži v prefektúre Nagano. | “ |
| – Zuzana Kubovčáková[1] | ||
Jeho záverečné slová v príhovore pre žiakov boli:
| „ | Prosím, pokračujte v zazene. | “ |
| – Taisen Dešimaru [3] | ||
Knihy[upraviť | upraviť zdroj]
Preklady v českom jazyku:
- Zen a bojová umění, Portál, 2003 ISBN 80-7178-792-2
Originály:
- Zen et arts martiaux, éd. Seghers, 1977, puis Albin Michel, Paris, 1983 ISBN 9782226017888
- L'anneau de la Voie, Albin Michel ISBN 2-226-06352-8
- L'autre rive, textes fondamentaux du Zen commentés par Maître Deshimaru, Albin Michel ISBN 2-226-03302-5
- L'esprit du Ch'an : Le Shin Jin Mei, aux sources chinoises du zen, Albin Michel ISBN 2-226-11429-7
- La Pratique du Zen, Albin Michel, 1981 ISBN 2-226-01287-7
- Le bol et le bâton, 120 contes Zen racontés par Maître Taisen Deshimaru, Albin Michel ISBN 2-226-02684-3
- Le Trésor du Zen, Albin Michel, 2003 ISBN 2-226-13872-2
- Vrai Zen. Introduction au Shobogenzo, édition AZI ISBN 2-901844-13-8
- Zen et vie quotidienne : la pratique de la concentration, préface d'Evelyne de Smedt, Albin Michel, 1985 ISBN 2-226-02247-3
- Questions à un Maître Zen, Albin Michel, 1984 ISBN 2-226-02119-1
- Préface à Cent clés pour comprendre le Zen de Claude Durix, Le Courrier du livre, Paris, 1976 ISBN 2-7029-0029-1.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e KUBOVČÁKOVÁ, Zuzana. Zenový buddhizmus v Európe a na Slovensku [online]. New Orient, Journal of the Oriental Institute at The Czech Academy of Sciences, [cit. 2021-11-01]. Dostupné online.
- ↑ a b https://www.zen-azi.org/en
- ↑ https://www.zen-buddhism.net/famous-zen-masters/taisen-deshimaru.html?headerbar=3
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Taisen Dešimaru
