Zvonkohra

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Zvonkohra.
Hráčka na zvonkohru počas osláv Mardi Gras v New Orelans.

Zvonkohra (z nemeckého Glockenspiel) je hudobný nástroj, ktorý zaraďujeme medzi bicie nástroje. Podľa Sachsovho a Hornbostelovho delenia patrí zvonkohra medzi úderové idiofóny. Svojim vzhľadom sa podobá na xylofón, najmä vďaka usporiadaniu kovových plátkov, ktoré pripomína klávesnicu klavíra. Plátky xylofónu sú však vyrobené z dreva. Zvonkohra je aj oveľa menšia ako xylofón a vydáva aj vyššie tóny.

Prvé zvonkohry naozaj pozostávali zo zvončekov rôznej veľkosti, na ktoré sa udieralo priamo alebo pomocou komplikovaného mechanizmu. V 17. storočí nahradili zvony a zvončeky kovové platničky rôznej dĺžky. Keď sa používa pri prehliadkach a pochodoch, často sa používa variant v prenosnom ráme s vertikálne umiestnenými plátkami. Pri hre v orchestri sa používa rozloženie horizontálne. Na plátky sa udiera drevenou paličkou.

Pri horizontálnom rozložení je možné k zvonkohre pridať aj klávesnicu, čím sa uľahčí hranie akordov. Podobný nástroj sa používa v Mozartovej opere Čarovná flauta. Avšak v dnešnej dobe sa tento part hráva na celeste.

Rozsah zvonkohry sa pohybuje od dva a pol až po tri oktávy. Notuje sa v husľovom i v basovom kľúči o dve oktávy nižšie ako je jej skutočný zvuk. Pri údere vydáva jasný, zvonivý zvuk.

Zvonkohra v hudobných dielach[upraviť | upraviť zdroj]

Zvonkohra je známa už od staroveku, no v symfonickom orchestri sa používa až od 18. storočia.

Jedným z príkladov moderného použitia zvonkorhy je pieseň „No Surprises“ (z albumu OK Computer) od britskej supiny Radiohead. Part odohral gitarista skupina Johny Greenwood. Kanadská skupiny Arcade Fire používa zvonkohru na väčšine skladieb na svojom debutovom albume Funeral.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]