Sachsova-Hornbostelova klasifikácia hudobných nástrojov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Zvonkohra ako príklad idiofónu.
Tympany ako tradičný príklad membránofónu.
Husle ako zástupca skupiny chordofónov.
Snímače elektrickej gitary, zástupcu elektrofónov.

Sachsova-Hornbostelova klasifikácia hudobných nástrojov je jedným z najpoužívanejších systémov na triedenie hudobných nástrojov. Zakladá sa na spôsobe tvorenia zvuku a nie na spôsobe hry alebo konštrukčných vlastnostiach nástrojov, ako to je pri ostatných klasifikáciách (napr. rozdelenie na dychové, sláčikové, klávesové nástroje atď.). Jej uvedenie v roku 1914 zaznamenalo zásadnú zmenu v spôsobe klasifikácie hudobných nástrojov. Predovšetkým vo vedných odboroch ako je etnomuzikológia a organológia sa používa výhradne táto klasifikácia.

Tento systém vytvorili muzikológovia Erich Moritz von Hornbostel (18771935) a Curt Sachs (18811959) pôvodne pre potreby systematického triedenia hudobných nástrojov z celého sveta, uložených v múzejných zbierkach. Na označovanie nástrojov sa používa číselný systém. Každý typ hudobného nástroja je možné charakterizovať číselným kódom. Prvé číslo označuje hlavnú skupinu nástrojov, podľa fyzikálnej podstaty tvorenia tónu, nasledujúce čísla označujú podskupinu nástrojov podľa spôsobu hry na nástroj a základných princípov stavby. Ďalšie čísla oddelené bodkou nástroje ďalej špecifikujú. Tento systém bol prvýkrát publikovaný v nemeckom etnologickom časopise Zeitschrift für Ethnologie v roku 1914.

Základ systému[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2. Membránofóny: tzv. blanozvučné nástroje. Tón vzniká kmitaním mebrány, ktorá býva vyrobená najčastejšie z kože alebo z plastu. Táto skupina nástrojov zahŕňa najmä bubny.
    • 21. Úderové membránofóny: Membrána sa rozochvieva priamym úderom na ňu. Patria sem najrozličnejšie bubny, tamburína alebo tympany.
    • 22. Brnkacie membránofóny: Sú to bubny s pripevnenou strunou, ktorej pohyb rozochvieva membránu. Niektorí teoretici si však myslia, že takéto nástroje by mali byť zaradené medzi chordofóny.
    • 23. Trecie imembránofóny: Bubny a iné nástroje s blanou, ktoré sa namiesto udierania trú, či už rukou alebo paličkou.
    • 24. Vzduchové membránofóny alebo mirlitony: Rozoznievajú sa prúdom vzduchu, avšak nevydávajú vlastný tón ale menia tón pomocu vibrujúcej membrány. Do tejto skupiny patrí najmä kazoo.
  • 3. Chordofóny: tzv. strunozvučné nástroje. Zvuk vzniká rozochvievaním struny alebo strún, ktoré sú napäté medzi dvoma bodmi. Do tejto skupiny spadajú nástroje zvané strunové a taktiež niektoré klávesové nástroje ako klavír alebo čembalo.
    • 31. Jednoduché chordofóny: Ide o jednoduché strunové nástroje, ktoré majú rezonátor. Rezonátor je však možné vyňať bez toho, aby sa nástroj stal nehrateľným, i keď kvalita zvuku sa môže zmeniť. Patrí sem klavír, čembalo, cimbal a iné.
    • 32. Zložené chordofóny: Na tieto nástroje sa nedá hrať bez rezonátora. Jeho odstránenie by znemožnilo vydávanie zvuku. Patria sem husle, viola, violončelo, kontrabas, gitara, banjo, harfa a iné.
  • 4. Aerofóny: tzv. vzduchozvučné nástroje. Zvuk vzniká kmitaním vzduchového valca. Samotný nástroj, ani jeho časti nevibrujú, vibruje iba vzduch.
  • 5. Elektrofóny: Sú to nástroje, v ktorých zvuk vzniká elektricky. V pôvodnom delení z roku 1914 sa elektrofóny nenachádzajú, ale boli do systému zaradené až neskôr. Medzi takéto nástroje neradíme ozvučené nátroje, ktorých zvuk je len snímaný, zosilňovaný alebo modifikovaný.
    • 51. Elektroakustické (elektromechanické) elektrofóny: Zvuk vzniká mechanicky a potom je elektronicky zosilňovaný, pričom snímač a zosilňovač sú neoddeliteľnou súčasťou nástroja. Bez ich prítomnosti by hra na nástroj nebola možná. Patrí sem napr. elektrická gitara, Hammondov organ alebo elektrické piáno.
    • 52. Elektronické elektrofóny: Zvuk je vytváraný výhradne elektronickou cestou. Patrí sem syntetizátor a iné.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • [1]; pôvodný systém publikovaný v roku 1914 v Nemecku