Česko-slovenský pavilón na Svetovej výstave 1937

Česko-slovenský pavilón na Svetovej výstave 1937 v Paríži bol výsledkom súťaže, v ktorej zvíťazil Jaromír Krejcar s návrhom, na ktorom spolupracoval so Zdeňkom Kejřom, Ladislavom Sutnarom a Bohumilom Soumarom. Technickým konzultantom bol inžinier Jaroslav Polívka.

Poloha

Pavilón bol umiestnený na ľavom brehu Seiny na Quai d’Orsay , asi 200 m od mostu Pont d’Iéna. Stál medzi pavilónmi USA a Švédska a ostro kontrastoval s kamennými pavilónmi Nemecka a Sovietskeho zväzu na protiľahlom brehu rieky. Situácia bola skomplikovaná najmä svahovitosťou terénu a a okolím staveniska, ktoré ležalo nad železničnou traťou a v blízkosti brehu rieky.

Konštrukcia

Pavilón bol navrhnutý ako provizórna stavba, ktorá bude rozobraná a odvezená po pol roku trvania výstavy. Štvorpodlažná rámová konštrukcia hlavnej budovy štvorcového pôdorysu s dĺžkou strany 20,5 m spočívala na štyroch mohutných stĺpoch, z ktorých každý niesol váhu 400 ton. Na prízemí sa k hlavnej budove pripájala terasa so sklobetónovou podlahou, tiahnúca sa nad riekou. Nad strechou pavilónu sa takmer do výšky 62 m nad riekou týčil stožiar s česko-slovenskou vlajkou, kotvený štyrmi lanami. Stožiar niesol vyhliadkovú plošinu, prístupnú po točitom schodisku a chránenú plechovou strieškou. Montovaná oceľová konštrukcia pavilónu bola dopravená na miesto v dieloch s váhou až 4,5 tony. Väčšie časti fasády boli zo skla Thermolux, menšie časti plochy stien boli betónové, obložené sklom Vitracolor. Priemyslová hala na prvom podlaží bola zaklenutá kupolou zo skla a betónu s priemerom 12 m a výškou 1,5 m. Všetky materiály použité na stavbe, vrátane podlahovej krytiny Zlínolitu a dosák zo slovenského travertínu na podlahe vstupnej haly, boli česko-slovenské výrobky a mali propagovať Česko-slovenskú republiku ako modernú vyspelú priemyselnú krajinu so zrelou kultúrou.

Myšlienka

Hlavnou myšlienkou bolo navrhnúť objekt, ktorý by reprezentoval domácu architektonickú tvorbu, ale zároveň uspokojoval medzinárodný vkus, kloniaci sa k mäkším formám. Česko-slovenský pavilón bol na svoju dobu modernou stavbou, jasne vyjadroval smerovanie novodobej architektúry smerom k stavbám zo skla a ocele. V prípade pavilónu nešlo len o vyjadrenie modernej architektonickej formy, ale aj o uplatnenie materiálov a konštrukčných princípov, ktoré by samé o sebe prezentovali priemyselné možnosti Česko-Slovenska. Ako sa vyjadril sám architekt Krejcar: „…sledoval som súčasne cieľ demonštrovať výrobné možnosti česko-slovenského priemyslu: napríklad na zahnutých rohových tabuliach z thermo-luxorového skla, ktoré v rozmere, v akom sú použité na čs. pavilóne, sú vyrobené vôbec po prvýkrát na svete. Niet pochýb o tom, že hranaté rohy by boli rovnako funkcionálne ako zaoblené, rovnako by vyhoveli menšie tabule…“. Tento zámer sa podarilo dokonale naplniť. Krejcarov pavilón získal na Svetovej výstave v Paríži 1937 Grand Prix.

Literatúra

• Stavba XIII, 1936 – 1937, s. 175 – 176
• Staviteľ XVI, 1937 – 1938, s. 68 – 73
• Zlatý řez č.27, 2005