Šiesta veta

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Šiesta veta
Originálny názov Šiesta veta
Žáner dráma, komédia
Dĺžka 91 minút
Štát Česko-Slovensko
Rok 1986
Filmový štáb
Réžia Štefan Uher
Scenár Hana Cielová
Hudba Svetozár Štúr
Kamera Stanislav Szomolányi

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Šiesta veta je predposledný film slovenského režiséra Štefana Uhera. Natočil ho v roku 1986, dva roky pred svojím záverečným projektom Správca skanzenu.

Dielo vzniklo v spolupráci dvoch mladých, vo filme debutujúcich scenáristiek, Hany Cielovej a Zuzany Tatárovej, na základe poviedok slovenskej spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy (1867-1951), predovšetkým jej ranej novely Bez hrdosti. V piatich epizódach z autorkinej mladosti je zachytený proces formovania jej osobnosti, inšpiračné zdroje a korene jej prác i celá škála vzťahov jednotlivcov k národu, ktorý sa na sklonku 19. storočia začínal otvorene brániť proti národnostnému a sociálnemu útlaku. Za kamerou stál Uhrov dlhoročný dvorný kameraman Stanislav Szomolányi. Film mal premiéru 7. júna 1986 na 38. FFP (Filmovom festivale pracujúcich).

Synopsa[upraviť | upraviť zdroj]

V kontextoch našej kinematografie predstavuje Šiesta veta menej tradičné uchopenie témy formovania národnej identity a slobody, prostredníctvom využitia niektorých biografických momentov a voľných citácií z literárneho diela poprednej predstaviteľky kritického realizmu. Film je svojským rozkrytím rozmanito diferencovaného a protirečivého sveta postáv a postavičiek príznačných pre malomestskú a vidiecku inteligenciu, sedliakov, roľníkov či remeselníkov na Slovensku v niekdajšej c. k. monarchii. Mapuje charakteristické osobné a spoločenské konflikty, sociálne, politické, národné, národnostné, kultúrne a ďalšie problémy obdobia dejovo ohraničeného rokmi detstva a mladosti Boženy Slančíkovej-Timravy, ale priestor tu tiež nachádza jej ženský svet. Citlivá a vnímavá dievčenská psychika, formovaná a korigovaná jej hĺbavým intelektuálnym a emancipačným zrením, ústiacim v bolestnú polemiku s realitou, ktorá ideály národného povedomia a svojbytnosti, ale tiež individuálnej morálky a vyspelosti materializuje v akomsi prazvláštnom podaní, pripomínajúcom neraz výjavy z krajiny za krivým zrkadlom. Tvorcovia načrtávajú bezútešný stav stojatých vôd, v ktorých sa i zásluhou nenapraviteľnej zaslepenosti topila vtedajšia inteligencia.

Kompozičná štruktúra filmu stavia na prepojení postáv Slančíkovej noviel a poviedok s reálnymi biografickými faktami. Je frázovaná do šiestich viet, rámcovaných portrétmi autorky a tiež citátmi, ktorými hodnotí svoju prácu a život. V prvej vete sa predstavuje ako malé, všadeprítomné dievčatko, skúmajúce a hodnotiace vo svojej zvedavosti svet okolo, v ktorom sa ešte detsky naivne prekrýva skutočnosť s predstavami a snom. Drsné okolie však pred ňou neskrýva svoje kontrasty a malé krivdy (odopreté naopak bratovi Bohušovi, ktorého rodičia posielajú na štúdiá) sa už začínajú hlásiť. Prvá veta je teda expozíciou s naznačenými charaktermi, okruhmi ďalej rozvíjaných motívov i stredom dramatických línií - osud hlavnej hrdinky túžiacej po rovnocennom vzťahu a dráma jej nenaplnenej lásky.

Vytvára sa principiálny nový model ženy ako samostatnej bytosti s vytrvalou snahou vidieť tvrdú skutočnosť v pravom svetle. Božena s opovrhnutím hľadí na tetu Emu, ktorá smiešnym ľudomilstvom klame seba i ostatných. V urputnej snahe povzniesť ducha národa rozdáva knižky sedliakom s vierou, že tieto činy dávajú jej životu zmysel. Ďalšou tragickou postavou je i bratranec Lajo, odhodlaný, ale osamelý revolucionár, anarchista beznádejne vyvolávajúci vzletné pokriky o slobode a vzbure znechutenému a nič nechápajúcemu okoliu.

Kritická recepcia[upraviť | upraviť zdroj]

Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie píše. "Uhrovu Šiestu vetu charakterizuje zušľachťovanie obrazu etnika, paradoxné ustrnutie na polceste medzi faktami o osude výnimočnej ženy, o jej krízach, a primitívnosťou dedinského prostredia. Akoby sa Uher bál vyhrotiť v tragické a zároveň brutálne konflikty. V podstate už film Pásla kone na betóne ukázal, že v osemdesiatych rokoch sa režisér väčšmi usiloval o zobrazenie zmierenia a pohody ako tragického napätia z neriešiteľných konfliktov."

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Václav Macek, Jelena Paštéková: Dejiny slovenskej kinematografie, Osveta, 1997, ISBN 9788021704008.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]